Čo ak raz nájdete v hľadáčiku kotlebovcov svoju fotku?
Najnovšie noviny kotlebovcov majú síce na titulke pannu Máriu, ale ich tvorcovia nemôžu mať „Pána Boha pri sebe“.
Fotku Andreja Kisku nehanebne umiestnili do hľadáčika strelnej zbrane a tento výtvor rozniesli do stoviek tisícov schránok po celom Slovensku. To už nerešpektujú vôbec žiadne etické hranice?
Nechcem si ani predstaviť, čo by sa mohlo stať, ak by nejakému pomätencovi napadlo, že by to mohol byť dobrý nápad. Ani nevieme, komu sa pri takom náklade môže tento pamflet dostať do rúk. Kde berú títo páni v zelenom právo na kohokoľvek mieriť pomyselnú zbraň?
Útočia na všetkých, snažia sa vyvolať dojem, že každá politická strana má niečo na rováši a oni s nimi zatočia. Teraz sedia v opozícii, bez reálnej moci, postupne zbierajú u ľudí body za hlasy pre dôchodkový strop, či iné populistické návrhy. Stabilné tretie miesto v prieskumoch preferencií ma však napĺňa obavou, čoho by títo ľudia boli schopní, ak by reálne dostali možnosť rozhodovať o životoch iných.
Dnes po svojich oponentoch strieľajú na stránkach svojich nevkusných novín a takmer nikoho to už nerozrušuje. V žiadnom prípade by sme to nemali brať na ľahkú váhu. Občas sa mi zdá, že sedíme vo vlaku, ktorý môže mať namierené do budúcnosti, kde bežní ľudia prehliadajú oveľa hrozivejšie scény.
Čo ak raz naozaj namieria svoje zbrane na kohokoľvek, kto im bude proti vôli? Veď už teraz niektorí predstavitelia ĽSNS používajú hrozivé slovné spojenia ako Konečné riešenie slovenského cigánskeho problému. Čo ak by neskôr pre nich boli problémom napríklad všetci s preukazom ZŤP, či ľudia s hnedými vlasmi alebo všetci tí, ktorí sa nebudú zdraviť Na stráž!
Protestantský teológ, kňaz a odporca nacizmu Martin Niemöller v roku 1946 povedal:
„Keď prišli nacisti pre komunistov, mlčal som – nebol som predsa komunista. Keď prišli pre Židov, mlčal som – nebol som predsa Žid. Keď prišli pre odborárov, mlčal som – nebol som predsa odborár. Keď prišli pre katolíkov, mlčal som – pretože som bol protestant. Keď prišli pre mňa, nebol tu už nikto, kto by sa mohol ozvať.“
Keď dnes vidím v ich rubrike V hľadáčiku pravdy fotky ľudí, ktorých si kotlebovci sami vyberú, premýšľam nad tým, ako by som sa asi cítil, ak by som tam raz našiel svoju fotku. Rozdali by to do všetkých domácností a ešte by to aj nazývali pravdou. Václav Havel vo svojej slávnej eseji Moc bezmocných popisuje, ako ľudia žijúci vo vtedajšom politickom režime postupne začali dobrovoľne verejne nazývať pravdou to, o čom sami vedeli, že je čistou lžou. Svorne tvrdili, že je niečo biele, pritom to bolo čierne ako uhoľ! Len aby si mohli doma v teple v pokoji vychutnať večeru.
Mám obavu, že mnohí voliči ĽSNS si túto hrozbu stále neuvedomujú a volia z protestu. Nemyslia na to, čo raz môže ich voľba pri nešťastnej zhode náhod spôsobiť. Verím tomu, že každý je vo svojom vnútri dobrým človekom. Rozprávajme sa, prosím, s ľuďmi vo svojom okolí a snažme sa pomôcť tomu dobru predrať sa na povrch. Aby sme raz netŕpli, či sa v najnovšom čísle kotlebovín nenachádza v hľadáčiku práve naša fotka.
Ak sa dnes neozveme, keď mieria na Andreja Kisku, kto sa ozve, keď budú mieriť na nás?