Denník N

Kauza Cervanová – 8. časť – Pod strechou „spravodlivosti“

 

Pokračovanie.

Brutálny, brutálne, brutalita. Nemám rád toto slovo. Nemá synonymum, v poslednej dobe sa používa nenáležite a jeho význam sa v banalitách stráca. Svoj zmysel mi dávalo, keď som v rokoch normalizácie spoznal čo neľudskosť a brutalita naozaj je. Nie v Leopoldove, ale vo Väznici Ministerstva spravodlivosti SSR v Bratislave.

Zervan s Čapkovičom, o ktorých som sa v predošlom už zmienil, neboli nijakí útlocitní občania. Žiaden exkurz filmových producentov, hercov či študentov práva – tí jediní sa do zatuchlých priestorov bratislavskej väznice sporadicky dostali – nebol nikdy svedkom udalostí, ktoré sa pod ich strechou bežne páchali. Hromadné zabijačky, deprimujúce náreky, výprasky žien, plač chlapcov. A rev ubíjaných dospelých chlapov, často gradujúci až do stavov šialenstva, nad ktorým zostával rozum stáť. Toľko hrôzy a desu som nikdy predtým nezažil. Pripomínali sťahovanie človeka z kože. Nik z väzňov ich nikdy nevidel. Ale každý počul. Čerman to prežil na vlastnej koži. Aj mňa bili, ale nie tak, ako to práve opisujem. Odvtedy žijem s hlbokou jazvou na duši.

Z titulu štatútu jedinej väznice v Slovenskej republike, kde sa vykonávali tresty smrti obesením, boli obaja súčinní nielen pri normalizačných čistkách, ale aj pri všetkých vykonaných popravách. Nielen to. Väznica MS SSR v Bratislave bola pod ich kuratelou nekontrolovaným prostredím páchania zločinov Štátnej bezpečnosti, teda miestom výkonu jej záujmov. Koho dlhodobo rozpracovávala XII. správa MV SSR bol eskortovaný do jej priestorov.

Vďaka kvalitám otupujúcim myseľ, kde zdesenie a hrôza nestíhali spracovávať ani len to, čoho bol človek svedkom, bol Dubravický v roku 1979 zverený do ich rúk.

Michal Zervan bol človek vybavený špecifickou právomocou. Vykonávať ju nemohol hocikto, pretože nie každý bol toho schopný a to čo po ňom jeho nadriadení požadovali nebolo hocičo. Bolo potrebné mať na to výbavu – nielen silný žalúdok a svoj vlastný svet, ale najmä vnútornú resistenciu a absenciu  akéhokoľvek svedomia. Z môjho pohľadu to nebolo ani remeslo, ani zamestnanie, ale povolanie. Povolanie, s akým sa človek len tak nestretne. Bolo určené pre jedinca pozbaveného posledných zbytkov mravných zásad, kde jediným ospravedlnením seba pred sebou samým bola výplatná páska, falošný pocit užitočnosti a garantovaná mlčanlivosť. Predstavovala neznámy mikrosvet neospravedlniteľnej krutosti, kde ľudskosť nemala miesta.

Zervan zabezpečoval krytie všetkým zverstvám páchaným za múrmi väznice, pokiaľ sa na nich osobne sám nepodieľal. Že sa jednalo o zabehnuté a osvedčené systémové prvky, s ktorými kriminálna služba naisto rátala, dokazuje list Vladimíra Vargu, ktorý poslal súdu po svojej emigrácii: „zatvoríme Ťa medzi muklov …. a máme Ťa.“ Svet ktorým sa mu vyhrážali, si mohol len hmlisto predstavovať, domýšľať, ale ja som stret so Zervanom zažil a našťastie prežil. Som povinný ho zverejniť.

Sťažovať sa nebolo kde, pretože Zervan nebol len pánom nad slobodou a neslobodou, ale aj pánom nad životom a smrťou. Čo činil konal s plným porozumením svojho nadriadeného – kpt. Kamila Čapkoviča. Žiadna deliaca čiara tu nikdy neexistovala a to potvrdzujem nielen z vlastného poznania, ale aj z počutia od dotknutých. Niekedy až ťažko opísateľného. Nebol to len môj príbeh, bolo ich viac a všetky boli nestráviteľné a nepochopiteľné. Ale zameriavať sa týmto smerom nie je mojim cieľom. Pokúsim sa byť osobný.

Na hrubé zaobchádzanie mjr. Hanka s npor. Šimekom som napísal sťažnosti. Boli vybavené. Na ich miesto nastúpil iný, oveľa hrubší level brutality – mjr. Hubcej s por. Taligom. Prvý z nich bol pre potreby „zvláštní skupiny“ povolaný až z Prešova, ten druhý – postrach od Dvoch levov – vyšetrovateľom dokonca ani nebol. Obaja vytĺkači sa vyznačovali kvalitami Zervana. Vtedy som ani netušil, že som bol na spracovanie odovzdaný dvojici, ktorá zahrdúsila vedomie Romana Brázdu.

Výmena „vyšetrovateľov“ pre mňa znamenala pohromu. Svoje rezervy som vyčerpal. Uvedomoval som si, že ďalšia sťažnosť mohla vyvolať už len dojem mojej nespratnosti. Na strane druhej som cítil, že na viac už nemám a ďalšie ukrutnosti pravdepodobne nebudem schopný uniesť. Buď sa doznám a urýchlim čo možno najskôr súdny proces, alebo napíšem ďalšie sťažnosti a opíšem, čo sa vo vyšetrovacích kobkách justičného paláca odohráva.

Bolo to však nemožné, pretože moje sťažnosti končili v rukách Zervana . Dokázať páchanie násilia na cele, vo väznici a tam, kde som sám proti hordám organizovaného zločinu na čele s ich riadiacim ale aj dozorujúcim prokurátorom a dokonca s krytím najvyššej štátnej moci bolo síce zúfalstvo, ale jediné možné riešenie.

Na rozdiel od Andrášika, Čermana a Brázdu som si ilúzie o komunistických súdoch nevytváral. Hneď po ich uväznení som sa z prostredia nitrianskeho Okresného tajomníka KSS Talára od Michala Bónu stihol dozvedieť, že ich väzba je prípravou na šibenicu.

Moji rodičia a starí rodičia neboli komunisti, ako vypisujú a hlásajú Valašík s Klimentom a Michálikom. Moja rodina prežila kedysi útrapy znárodnenia. V celej hrôze i ponížení a to tak zo strany otca ako aj matky. Znárodnenie bolo prepojené so zlodejinou, kde nehnuteľnosti a podniky zhabal štát, ale drobné predmety ako hrnce, taniere a dokonca i šaty a osobné veci putovali do vriec jeho vykonávateľom. Po dome mojej babičky sa prechádzali a čo sa im zapáčilo si aj bez opýtania zobrali. Samotný akt znárodnenia neprebehol administratívnym postupom spojeným s akýmsi obligatórnym odmietnutím podpísania pripravených dekrétov, ale domovou prehliadkou spojenou s rabovačkou. Mojej rodine „zoštátnili“ nielen lesy, polia, lúky, domy a pasienky, ale aj vajcia, sliepky,  zajace a dokonca zožrali aj čerstvo upečený koláč. Čo nevládali odniesť, po to sa ešte vrátili … Tí, čo sa opovážili brániť a protestovať sa domov vracali, keď som mal 12-13 rokov. Z Jáchymova, Leopoldova alebo Mírova. Ako chlapec som to už vnímal, ale pamätal a uvedomil si to pri stretnutí s mjr. Hankom.

Nie, moji rodičia neboli komunisti. Boli hlboko veriaci. Komunisti boli práve tí, čo nás kedysi okradli, mňa zatvorili, obvinili, kriminalizovali a postavili pred ich vlastné súdy. Znárodnením si ich sprivatizovali a časť z nich majú vo svojom područí dodnes.

Rozhodol som sa a sťažnosti som predsa len napísal. Ale až po tom, čo som v sebe potlačil posledné zvyšky zúfalstva, udupal pud sebazáchovy, nabral odvahy a na neľudské pomery upozornil. Advokáta, dozorujúceho prokurátora, väzenského lekára a náčelníka väznice Čapkoviča – teda okrem môjho obhajcu, ktorý mi bol pridelený ex-offo, všetkých tých, ktorí svet za mrežami vlastne tvorili, organizovali, riadili a zastrešovali. Moje sťažnosti však budovu väznice nikdy neopustili, hoci boli adresované Generálnemu prokurátorovi, Ministrovi spravodlivosti SSR, prezidentovi ČSSR a ďalším orgánom štátnej správy. Adresátom neboli doručené, pretože ich ukradli Zervan s Čapkovičom. Manipulovali v nich termíny aj dátumy. Neskôr sa objavili. Síce len dve, z hľadiska páchaných zločinov na mojej osobe a zneužívania právomocí určite tie menej závažné. Boli vydané pre moje ďalšie trestné stíhanie, ktoré proti mne Valašík zahájil pre trestný čin krivého obvinenia. Teda nie pre moju záchranu, ale ďalšie rozpracovanie a likvidáciu.

Bol som jediný, kto sa opovážil. Keď ma pri výsluchoch mlátili, Vladimír Lamačka si položil básnickú otázku a hneď si na ňu aj mentorsky odpovedal: „Čo to tu vypisujete obvinený Beďač? My nikoho nebijeme, my tu vyťažujeme! To čo Vy nazývate bitkou sa v našej terminológii nazýva vyťažovaním, rozumiete, obvinený Beďač?“

A ďalší?

„Nebuď sprostý Paľo! Necháš sa tu otĺkať namiesto toho, aby si pochopil, čo od Teba chceme. Nám je úplne jedno kedy to podpíšeš, ale podpíšeš to, pretože my spis uzatvoriť musíme a tým momentom nás prestávaš zaujímať. Pritom na tom aj tak figu záleží, pretože o tom bude rozhodovať nezávislý súd, určite nie my. Potom uvidíš, že som Ti radil dobre. Zbytočne tu naťahuješ čas. Keď to skončí, vyhľadaj ma niekedy v septembri na Ministerstve vnútra, rád by som sa s Tebou o niečom porozprával.“ – „dobromyseľne“ mi radil mjr. Hanko.

A môj advokát? Obarili ho ako horúcou vodou! Nezastrašili, ale doslovne paralyzovali. Hoci bol svedkom a účastníkom mojej obhajoby pri výsluchoch, ktoré pre trestný čin „krivého obvinenia“ proti mne nezákonne viedol už spomínaný Mráz, pred neverejným pojednávaním JUDr. Jozefa Bilčíka prehlásil, že prípravné konanie prebiehalo zákonným spôsobom. O tom, že som bol pri výsluchoch psychicky a fyzicky týraný, nie je v rozsudku ani len zmienka, hoci som to na hlavnom pojednávaní vykričal a o mojom ďalšom stíhaní sa zachoval trestný spis vedený pod značkou Vp 38/81. Nie kompletný, ale aspoň niečo. Zostali tu len dve možnosti. Môj obhajca JUDr. Gašpar Arbét, člen Slovenského združenia advokátov sa zľakol a pre záchranu svojho postavenia dočasne pristúpil na falošnú hru, ako sa to javí z úradného zápisu, alebo klame v rozsudku sudca Bilčík a môj obhajca svoj post ustál. Ale, aby medzi nami nedošlo k názorovej a vecnej kolízii, krátko po začatí hlavného pojednávania ho preventívne vyrazili z advokátskej komory. Prestal byť advokátom a musel sa vzdať aj môjho zastúpenia. A nakoľko môj ďalší obhajca o ničom nevedel a JUDr. Arbét medzičasom zomrel, môžeme sa len dohadovať, čo sa na neverejnom súdnom konaní vôbec odohralo.

Pokračovanie nabudúce.

Pavel Beďač – obeť justičného zločinu

 

Kauza Cervanová, 1. časť  – Zglejené bratstvo Petra Tótha

Kauza Cervanová, 2. časť – Obludné zločiny Štátnej bezpečnosti

Kauza Cervanová, 3. časť – V cele predbežného zadržania 

Kauza Cervanová, 4. časť – Teror na XII. správe MV 

Kauza Cervanová, 5. časť – Výroba korunného svedka 

Kauza Cervanová, 6. časť – Diverzia Štátnej bezpečnosti

Kauza Cervanová, 7. časť – Ukradnuté alibi

 

Teraz najčítanejšie

Pavel Beďač

V rokoch 1981-3 som bol obvinený, obžalovaný a odsúdený za vraždu s ktorou nemám nič spoločné. Odvtedy nežijem svoj vlastný život. Žijem život niekoho iného, niekoho, koho vôbec nepoznám. Ten môj zničili v samotnom rozbehu. Vykonal som ukrutný trest, podstúpil galeje poníženia, ukradli mi nielen rodinu a slobodu, ale pokúsili sa ma okradnúť aj o to najvzácnejšie, čo som kedy mal - o vlastnú česť. Som obeťou komunistickej zvôle, zločinov štátnej bezpečnosti, Valašíkovskej prokuratúry, kabinetnej justície a ich pochopov. Nepoznám vraha Ľudmily Cervanovej. Poznám však úkladných vrahov, ktorí sa pokúsili obesiť Miloša Kocúra, Romana Brázdu, Milana Andrášika, pripravili o česť a dôstojnosť pani MUDr. Vieru Vozárovú rod. Zimákovú a spoločensky zničili ďalších 7 osôb. 38 rokov volám po spravodlivosti. Na "literárne dielo" sudcu Klimenta a jeho trollov som povinný reagovať a zverejniť informácie, ktoré mali zostať ďalších 35 rokov utajené. Odovzdávam ich verejnosti a súdu - súdu občanov Slovenskej republiky. Pavel Beďač - obeť justičného zločinu