Život v Tokiu – Ako ma smrť z prepracovania naučila tolerovať cudziu kultúru.

Samozrejme, ostala som Slovenkou, Európankou, prestala som však riešiť, čo je horšie a čo lepšie.
Obe kultúry – naša západná aj japonská východná sú len rozdielne.
Neviem si predstaviť japonského zamestnanca firmy opustiť pracovisko každý deň v  čase dohodnutom na základe pracovnej zmluvy. Z pracoviska sa odchádza, keď je práca hotová. Dead line určuje všetko. A je jedno, či je 11 hodín večer alebo štyri hodiny ráno. Ak projekt nie je dodaný presne podľa dohody a podľa časového plánu, hrozí strata klienta. Navždy. Obchodní partneri obetujú vzájomnej dôvere, korektným vzťahom a dodržiavaniu dohodnutých pravidiel všetko: čas trávený s rodinou, vlastné koníčky, v kľude vychutnaný obed, dokonca aj spánok alebo zdravie.
Základným pravidlom je dôsledné dodržiavanie dohôd a pravidiel.
Prvé roky v Japonsku som často premýšľala, ako môžu byť takí neľudskí. ROBOTOIDNÍ. Japonský manžel predsa nebol lekár, ani hasič, nezachraňoval ľudské životy. Nerobil prácu, ktorej urgentné nevykonanie by ohrozovalo zdravie, životy alebo spôsobilo akúkoľvek tragédiu. Bol síce štátnym pracovníkom, ale najväčšiu časť jeho práce tvoril prieskum trhu s ropou, riešenie zmlúv a nekonečné množstvo papierovačiek . Presne tak, práve kvôli nim bol môj usilovný Japonec zopár krát v stave „karou“ – totálneho prepracovanie alebo ešte komplikovanejšieho „jiritsushinkeishitchoushou“ – autonomickej ataxie, laicky povedané, zlyhania rovnováhy autonómneho nervového systému, výraz veľmi často používaný japonskými lekármi pri prepracovaní a únave .
Tu som sa už dostávala k mojim limitom, prestávala som chápať takmer všetko. Veď „Karou“ ma už len na skok k hroznému „Karoushi“ – smrti z prepracovania, bohužiaľ stále existujúcemu fenoménu japonskej spoločnosti. Prečo?? Kvôli čomu??
A potom mi to došlo. Neporovnávaj, neodsudzuj. Skús pochopiť. Dokonca aj to najnepochopiteľnejšie – šialené tempo a oddanosť práci vedúce až k smrti z prepracovania – „karoushi“.
Japonsko bolo po stáročia krajinou malých komunít, dediniek oddelených divokou prírodou hôr, riek a mora. Nehovoriac o prírodných katastrofách a nekonečne sa opakujúcich vojnách rozšírených po stáročia po celom Japonsku.
Oddanosť ku komunite a spoločnosti bola pre Japonca kľúčom k prežitiu. Jedinec vyhostený zo spoločnosti nemal šancu prežiť odkázaný sám na seba v prostredí nehostinnej prírody.
A rovnako ako vtedy pred stáročiami, aj teraz stráca Japonec vyhostený z jeho komunity –  firmy, ktorá je pre neho často celoživotnou istotou, rodinou a najsilnejšou ochranou,  takmer všetko. Buď oddane a ťažko pracuje a pravidlá firmy rešpektuje alebo si vyberie pre Japoncov ťažko akceptovateľnú izoláciu a život vo „vyhnanstve“.
Ak samuraj stratil naozaj všetko, nikdy nedovolil, aby prišiel o to posledné, o svoju hrdosť. Volil radšej dobrovoľnú smrť so cťou a hrdosťou – harakiri. Hrdosť nestrácajú ani súčasní samuraji – japonskí biznismeni. Byť akceptovanou súčasťou celku je pre Japonca rovnako dôležité, ako pre nás byť nezávislou, silnou individualitou.
Kultúry sa nedajú porovnávať, odsudzovať. Nejde ani nasilu prinútiť Japonca žiť podľa našich hodnôt.
Prestala som teda s mužom bojovať. Prestala som ho nútiť chodiť domov o šiestej, ísť po obede na nákup, venovať sa večer deťom, uvoľniť sa z práce, keď som to potrebovala, pravidelne spoločne večeriavať. Prestala som od neho vyžadovať všetko, čo som si priniesla zo svojej kultúry ako to jedine správne.

Svet je veľký. „Jediné správne“ neexistuje.

V japonskej spoločnosti by sme podľa mojich pravidiel nemohli existovať.
Bolo len na mne, či sa tie japonské naučím chápať, tolerovať a začnem si život v Japonsku užívať plnými dúškami.
Začala som a to, čo mi Japonsko dalo po celých 16 rokov na oplátku stálo naozaj za to!

Moje zážitky z Japonska som zhrnula do najnovšej e-knihy „16 rokov v Tokiu“ na mojej FB stránke. Enjoy :-)!