Denník N

Ako som pochopil Chrisa Cornella

Jeden zmätený osobný príbeh o hotelových izbách. Mohol by sa volať aj „Táto krajina nie je pre depresívnych“.

Subjektívny názor – Chris Cornell bol najlepší rockový hlas histórie. Lepší než Plant, lepší než Halford, lepší než Fred Durst (OK, lacný vtip, ale stavím sa o pivo, že niekto v Anténe Rock by vám to bol schopný tvrdiť). Lepší, než všetci. Dnes som počúval “UltraMegaOK” a pri “Beyond The Wheel” som mal zimomriavky – a to ani zďaleka nie je môj obľúbený album či pieseň od Soundgarden. Cornell pre mňa znamenal veľa, hoci som ho nikdy nevidel naživo.

Chris Cornell zomrel v máji 2017 – obesil sa vo svojej hotelovej izbe iba pár chvíľ potom, ako Soundgarden odohrali koncert v Detroite. Až doteraz som si myslel, že za jeho smrť mohla depresia a nestabilný koktejl liekov, ktoré na ňu užíval, lebo z toho, čo viem, americké zdravotníctvo najprv predpisuje lieky, až potom kladie otázky. Cornell bol utrápený, depresívny človek a preto sa obesil. Potom som sa však ocitol v rovnakej situácii a čosi mi hovorí, že to nie je celý príbeh.

Teda, nie, že by som sa chcel obesiť. Záujem testovať, či deti v Bangladéši vyrobili dosť pevný opasok som mal inokedy, nie tak dávno, ale to je iný príbeh. Tentokrát, v septembri 2019, boli mojim malým Detroitom Košice a mojim koncertom Soundgarden vystúpenie Silných Rečí. Show bola fajn – ľudí bolo hojne a zdalo sa mi, že sa smiali čiastočne aj mojou zásluhou. Po vystúpení ešte dva poháre vína a krátka debata, potom prechádzka na hotel. Niekto na mňa zakričal na ulici lebo si ma pamätal z vystúpenia. Volal ma piť a chcel byť vtipný, čo možno aj bol. Približne normálny večer.

Preto mi nedávalo zmysel, prečo som len tak ležal na posteli a intenzívne premýšľal, aká by to bola sranda, zavesiť sa na kľučku. Ideálne v kúpeľni, nech upratovačka nemá priveľa roboty s hĺbkovým čistením postele. A nechať trošku pootvorené dvere, nech to netrvá, kým ma nájdu. V tom momente ma netrápila depresia ani sebanenávisť; dve veci, s ktorými bojujem už od puberty. Keby som bol počasie, som polojasno s ojedinelou šancou na samovraždu. (Nie som si istý, ale som zachmúrene presvedčený, že tento štylistický zvrat použil Chuck Palahniuk ako jeden zo svojich refrénov. Som zlodej.) Mal som však celú situáciu plne pod kontrolou, zabiť som sa nechcel a asi by som ani nevedel, ako na to. Však ja ani neviem, ako sa má prať vlna. Pravdepodobne by som zaspal skôr, než by som si vygooglil dostatočne jednoduchý spôsob obesenia. Chcel som len povedať, že mi takýto koniec dával zmysel. Prečo vlastne?

Bolo to prostredím – lebo depresívny človek, aj keď sa cíti dobre, nemá nárok na relax. Terapia, lieky a účinné sugestívne sebaklamy kontrolujú, ale neliečia.

Aby som vysvetlil tú „nemožnosť relaxu“. Sociálny vedec Erving Goffman rozvíja vo svojej knihe “Všetci hráme divadlo” krásnu ideu, že všetci sa vo väčšej, alebo menšej miere prispôsobujeme sociálnym situáciám. Výnimky majú vlastne iba deti a šialenci. Jediné miesto, kde môžeme byť sami sebou, je zákulisie – to je to miesto, kam sa zatvoríme a chodíme si oddýchnuť od toho divadla s miliónom nepísaných pravidiel. Nemusíme sa na nič hrať, tam môžeme ukázať našu zvrhlú intímnu existenciu a nabrať sily na ďalší deň, kedy si človek dá na raňajky ovsené vločky a bude sa správať slušne. A kto je ďaleko od svojho bežného zákulisia, prenajme si hotelovú izbu.

Žiadne miesto nie je osamelejšie, než hotelová izba. Ležal som tam, unavený z vystúpenia a piatich hodín cesty do Košíc. Unavený z pracovných povinností, unavený z toho, že chodím medzi ľudí, že neviem oddychovať, unavený, že viem veci vymyslieť, ale nie vykonať. Unavený, že sám so sebou a svojimi chybami (vymyslenými alebo nie) existujem a to sa nezmení, jedine že by som si naozaj hodil slučku. To je ten druh únavy, z ktorého sa nevyspíte. A už vôbec nie na hoteli v Košiciach, keď cez stenu počujete epické chrápanie českého dôchodcu. Taký chraplák nezvládol ani Chris Cornell v “Slaves & Bulldozers”.

Ak voľne aplikujem Goffmanov koncept zákulisia na život, ktorý žijem – presne tam je miesto najväčšieho konfliktu depresívneho človeka. Lebo aj v zákulisí, oddýchnutý, sýty a sexuálne ukojený fungujem prinajlepšom na 70 % svojej ľudskej kapacity. Ak to je vôbec možné. Totižto, nabudiť sa, usmiať sa a rozosmiať pár sto ľudí, to zvládam a teším sa z toho. Presviedčať sa však, že 70 % je v skutočnosti 100 % je náročnejšia úloha. Problém nastáva presne v momente, keď si človek uvedomí, že z tej izby bude musieť vyjsť a čaká ho ďalší deň. Ďalšie divadlo. A tých 30 %, ktoré nikdy nebude mať, by sa mu naozaj zišlo. To uvedomenie je bod, kde začínajú príbehy antidepresív, drog, alkoholu, násilia či fanúšikovstva The Smiths.

Posledná vec, čo Chris Cornell potreboval v máji 2017, bola hotelová izba. Posledná vec, čo som potreboval v septembri 2019, bola hotelová izba. A je to aj posledná vec, čo potrebujú ľudia s psychickými problémami. Pretože hotelová izba symbolizuje všetko, čo nás v tejto kultúre bolí najviac – samota, únava, izolácia a tlak na to, aby sme ju opustili. Jediný, kto tam je, sme my v zákulisí. A my v zákulisí, to je ten najhorší človek, ktorého poznáme.

A môžete byť najlepší spevák na svete, provinčný stand-up komik alebo robotník/robotníčka. Tam vonku s prehľadom predvediete divadlo a ani si neuvedomíte, že niečo hráte. Ak ste však sám na zlej strane zatvorených dverí, žiadne zákulisie nikdy nebude dosť dobré.

“I woke the same as any other day
Except a voice was in my head
It said seize the day, pull the trigger
Drop the blade, and watch the rolling heads”

Teraz najčítanejšie

Matej Makovický

Stand-up komik. Metalista. Cynik. Vyštudovaný sociológ. Nepriateľ tekvicového prívarku a kantovskej morálky.