Denník N

Nenávidení, vyhnaní a zabudnutí – Rohingovia dva roky od násilného exodu

25. augusta sme si pripomenuli smutné druhé výročie zahájenia brutálnej vojenskej operácie v mjanmarskom štáte Rakhine. Etnické čistky stoviek rohinských dedín v severnej časti Rakhinského štátu, ku ktorým došlo koncom roka 2017, spôsobili podľa odhadu vyšetrovacej misie OSN smrť najmenej 10 000 rohinských žien, mužov a detí a viac ako 740 000 ďalších prinútili utiecť cez hranice do Bangladéša, kde zotrvávajú dodnes. Podľa OSN došlo počas tejto operácie k mnohým zločinom proti ľudskosti a pravdepodobne je namieste hovoriť o genocíde.

Viac o súčasnej situácii nájdete v našom blogu, ktorý sme publikovali pri príležitosti druhého výročia od exodu rohinského obyvateľstva.

Ako to začalo? Odpoveďou na útok jednej ozbrojenej skupiny bola genocída celého národa

25. augusta 2017 okolo ôsmej hodiny ráno spáchala rohinská ozbrojená skupina Arakan Rohingya Salvation Army (ARSA) útok na hinduistickú komunitu v Kha Maung Seik v obvode Maungdaw. Útok si vyžiadal minimálne 53 obetí vrátane 14 detí mladších ako 8 rokov.

V ten istý deň zmizlo 46 mužov, žien a detí hinduistického vierovyznania v susednej dedine Ye Bauk Kyar. Príslušníci a príslušníčky hinduistickej komunity v severnom Rakhine predpokladajú, že nezvestných pozabíjali tí istí ozbrojenci ARSA. Amnesty International tiež zdokumentovala úlohu ARSA v ďalších prípadoch zabití a násilností proti členom iných etnických alebo náboženských komunít, ku ktorým došlo pri útokoch na okolo 30 mjanmarských bezpečnostných stanovíšť.

Údajne ako odpoveď na útoky ARSA, zahájili mjanmarské autority v ten istý deň etnické čistky a nezákonnú, hrubo disproporčnú násilnú kampaň proti rohinskej, prevažne moslimskej populácii, ktorá vyústila do masových vrážd a úteku viac ako 740 000 ľudí. Mjanmarská armáda hromadne zabíjala ženy, mužov aj deti, dopustila sa rôznych foriem mučenia a sexuálneho násilia a systematicky vypaľovala dediny, čím sa dopustila mnohých zločinov proti ľudskosti.

Ich domovy zrovnali so zemou a znemožnili im návrat

Podľa výskumu Amnesty International boli vypálené domy zrovnané so zemou, priľahlé stromy a zvyšná vegetácia boli odstránené a značná časť územia sa zmenila na nepoznanie. To vzbudzuje vážne obavy, že štátne orgány ničia dôkazy o zločinoch proti rohinskej populácii, aby zabránili ich budúcemu vyšetrovaniu.

Rovnako znepokojujúce ako skaza, ktorú za sebou zanechala mjanmarská armáda sú novovzniknuté stavby. Orgány začali operáciu rapídneho rozširovania bezpečnostných infraštruktúr naprieč štátom Rakhine, vrátane základní pre armádu a pohraničnú políciu, ako aj pristávacie dráhy pre vrtuľníky.

V marci 2018 vydala Amnesty správu Remaking Rakhine State, v ktorej potvrdzuje, že v štáte Rakhine boli na miestach vypálených dedín vybudované bezpečnostné základne . Svedecké výpovede a odborná analýza satelitných snímkov potvrdili, že na vypálených územiach boli vybudované nové cesty a stavby, ktoré návrat obyvateľstva domov nadobro znemožňujú.

Z bojovníčky za demokraciu líderka odvracajúca zrak od násilia

Aun Schan Su Ťij, ktorá sa na základe svojho pokojného a nenásilného boja za demokraciu a ľudské práva v Mjanmarsku stala v roku 2009 laureátkou ocenenia Veľvyslankyňa svedomia, sa v apríli 2016 stala líderkou mjanmarskej vlády. V protiklade so svojimi predošlými slovami však voči krutému zaobchádzaniu s Rohingami v štáte Rakhine nezaujala relevantné stanovisko.

Hoci civilná vláda nemá nad armádou kontrolu, Aun Schan Su Ťij a jej úrad odmieta obvinenia z porušovania ľudských práv a bráni nezávislému medzinárodnému vyšetrovaniu. Tým chráni bezpečnostné zložky pred zodpovednosťou za spáchané zločiny. Jej vláda taktiež aktívne podnecuje nepriateľstvo voči Rohingom, tým, že ich verejne označuje za „teroristov“, obviňuje ich z vypaľovania vlastných domovov a fabrikovania obvinení zo znásilnení. Zároveň, štátne médiá uverejňujú dehumanizujúce články, v ktorých sa o Rohingoch píše ako o „odporných ľudských blchách“ a „tŕňoch v päte“, ktoré treba vytiahnuť.

Počas vlády Aun Schan Su Ťij obťažovanie, zastrašovanie a svojvoľné zadržiavanie mnohých obrancov a obrankýň ľudských práv, aktivistov, aktivistiek, novinárov a novinárok pokračuje, ba dokonca narastá. Aun Schan Su Ťij dodnes nedokázala presadiť zrušenie represívnych zákonov, vrátane legislatívy potláčajúcej slobodu prejavu a ľudské práva, ktorá pred pár rokmi umožnila väzniť aj ju samotnú. Naopak, aktívna podpora využívania týchto zákonov umožnila na 500 dní uväzniť aj dvoch novinárov agentúry Reuters, Wa Lone a Kyaw Soe Oo, ktorí dokumentovali vojenský masaker v krajine.

Z týchto dôvodov bolo Su Ťij ocenenie Veľvyslankyňa svedomia odobraté.

Prežili vďaka úteku – mali by sa o to pokúsiť znova?

Ľuďom, ktorým sa podarilo pred besnením armády ujsť do susedného Bangladéša, aktuálne hrozí nútený návrat do Mjanmarska. Amnesty International však varuje, že takýto krok by ich opäť vystavil krajnému ohrozeniu, nakoľko osoby zodpovedné za zločiny na ľuďoch z ich etnickej a náboženskej skupiny sa naďalej vyhýbajú spravodlivosti.

Generáli, ktorí majú surové útoky na civilné obyvateľstvo na svedomí, stále zotrvávajú na svojich pozíciách, napriek medzinárodnému rozhorčeniu a prijatiu rezolúcie Rady OSN pre ľudské práva, ktorá žiada, aby bola za zločiny v Rakhinskom štáte vyvodená zodpovednosť.

V máji 2019 zaznamenala Amnesty International nové vojenské operácie, ku ktorým pristúpila mjanmarská armáda po koordinovaných útokoch rakhinskej povstaleckej armády na policajné stanovištia. Vojenská reakcia zahŕňala nezákonné útoky, ktoré zabili alebo zranili civilistov a civilistky, mimosúdne popravy, svojvoľné zatýkanie, mučenie a iné zlé zaobchádzanie a nútené zmiznutia. Mnohé z týchto činov napĺňajú definíciu vojnových zločinov.

Osobný príbeh: Čo sa skrýva za slovami „utekať o život“ a „prísť o všetko“

Od septembra 2017 žije Harun v utečeneckom tábore Jamtoli, jednom z mnohých v juhovýchodnom Bangladéši. Skoro celé dni trávi v bambusovom prístrešku, menšom ako 2 x 3 metre a s celtou namiesto strechy. Dve rohože na betónovej podlahe, hrubá deka poskladaná pri dverách, nočník v rohu, niekoľko plastových pohárov a misiek, drevená palica opretá o stenu a zopár zavesených igelitových tašiek – to je celý Harunov majetok. Väčšinu mu poskytli humanitárne organizácie.

Aj keď mu myšlienky stále zalietajú domov, vo svojom veku a zdravotnom stave vie, že už sa tam nevráti. Pochovajú ho tu, na mieste, ktoré mu je cudzie, hoci leží sotva 80 kilometrov od dediny, ktorú volal 90 rokov svojím domovom: od pôdy, ktorú obrábal od druhej svetovej vojny, aj od hrobov svojich predkov.

Tragický životný príbeh Mawlawiho Haruna je vzácnym svedectvom, pretože jeho osobná pamäť pokrýva osem dekád, počas ktorých sa v Mjanmarsku stupňoval útlak a násilie voči rohinskej populácii.

Hranica medzi Bangladéšom a najsevernejšou oblasťou Rakhinského štátu vedie korytom rieky Naf, pokračuje cez hornatý terén a ryžové polia. Keď cez ňu Harun pred dvoma rokmi unikal pred prenasledovaním, nebolo to žiaľ po prvý raz.

V mjanmarskej dedine Maung Gyi Taung mal Harun dvojpodlažný rodinný dom, 80 kráv, 250 kureniec, 150 kôz, päť rybníkov a niekoľko člnov, ktoré prenajímal na riečnu prepravu pasažierov a tovaru. Na svojich pozemkoch dal postaviť mešitu a školu.

„Okolo domu nám rástli stromy,“ spomína. Dnes jeho prístrešok obklopujú tisíce podobných prístreškov; nízke oblé pahorky sú nimi posiate, kam až oko dovidí. Aj tu predtým boli stromy. Avšak les musel v priebehu niekoľkých mesiacov uvoľniť miesto pre 740 000 ľudí vypudených z Mjanmarska.

V päťdesiatych rokoch, ešte predtým, ako začal skutočný útlak rohinskej menšiny, viedol Harun čulú obchodnú činnosť naprieč Juhovýchodnou Áziou a Mjanmarsko (vtedy známe ako Barma) sa len nedávno po viac ako storočí vymanilo spod britskej nadvlády.

Na pochopenie udalostí Harunovho života je dôležité poznať tri kľúčové skutočnosti o Mjanmarsku. Prvou je dominancia armády, ktorá vládla nad krajinou 50 rokov a ešte aj dnes, po piatich rokoch prechodu ku kvázi civilnej vláde, jej naďalej prislúcha významný podiel na moci, pričom nepodlieha žiadnej ďalšej kontrole.

Druhou zásadnou skutočnosťou je rozkol medzi mjanmarskou centrálnou nížinou, obývanou prevažne etnickým barmským obyvateľstvom, ktoré tvorí aj väčšinu mjanmarskej populácie, a okolitými hornatými prihraničnými územiami, obývanými hlavne etnickými a náboženskými menšinami. V prihraničných oblastiach Mjanmarska prebiehajú niektoré z najdlhších občianskych vojen na svete, do ktorých sú zapojené ozbrojené skupiny bojujúce za väčšiu autonómiu, za práva marginalizovaných menšín aj o kontrolu nad miestnymi prírodnými zdrojmi.

Poslednou z trojice určujúcich skutočností je prudký nárast nevraživosti k moslimskému obyvateľstvu tejto prevažne budhistickej krajiny v kontexte celosvetového rozmachu nábožensko-nacionalistických a etnicko-nacionalistických hnutí, ku ktorému prispieva aj šírenie protimoslimskej nenávistnej rétoriky na Facebooku.

Okrem rodinného domu na severe Rakhinskéhho štátu patril Harunovi druhý dom s kanceláriou v Rangúne, vtedajšom hlavnom meste Mjanmarska. „Sprostredkúval som dovoz tovaru do Rangúnu,“ spomína a dodáva, že ľudia z Mjanmarska, ktorí pracovali v zahraničí, cez neho posielali peniaze domov svojim rodinám.

Obchodovanie zaviedlo Haruna do Thajska, Indonézie, Singapuru aj dnešnej Malajzie. Pri práci mu pomáhalo, že plynulo ovládal štyri jazyky: barmčinu, rohinčinu, urdu a arabčinu.

Ale potom prišiel rok 1962 a vojenský prevrat. V Harunových spomienkach roky nemajú čísla, ale definuje ich aktuálna fáza perzekúcií zo strany štátneho režimu. Dozvedáme sa tak z jeho rozprávania o obdobiach vládnutia jednotlivých politikov a armádnych veliteľov.

V prvých rokoch vlády Ne Wina (1962 – 1981) došlo k všeobecnému obmedzeniu občianskych slobôd, vrátane rozpustenia rohinských politických organizácií. Armáda sa nezameriavala špecificky na Rakhinský štát a jeho rohinské obyvateľstvo. Konflikt v tom čase prebiehal vo viacerých pohraničných oblastiach na severe a východe Mjanmarska, kde armáda zasahovala proti ozbrojeným skupinám a osvojovala si pri tom čoraz krutejšie protipovstalecké stratégie, založené na trestaní širšej skupiny civilného obyvateľstva z radov etnických menšín.

Harun si spomína, ako mu v tom období úrady chceli skonfiškovať doklad o štátnom občianstve. Jemu sa ho podarilo ukryť. Iným vystavili nové preukazy, v ktorých sa už viac neuvádzala rohinská národnosť, ale iba označenie „moslim“.

V roku 1977 Harun býval v rodnej dedine, kde obrábal zdedenú pôdu, keď začali prichádzať prvé správy o vojenských hliadkach postupujúcich dedinami od domu k domu a preverujúcich doklady.

Išlo o operáciu Nagamin (v preklade „Dračí kráľ“), v rámci ktorej vojenská vláda nariadila sčítanie ľudu. Cieľom bolo identifikovať „cudzincov a cudzinky“, ktorých pobyt v Mjanmarsku považovali za „ilegálny“, a následne sa ich zbaviť. Previerky sa tentokrát sústredili na rohinskú etnickú menšinu žijúcu v Rakhinskom štáte. Štátna moc svojím zúženým ponímaním identity a príslušnosti postavila ľudí z rohinskej komunity do pozície dvojnásobne vylúčených – tak na základe etnicity, ako aj ich väčšinového moslimského vierovyznania.

Pred armádnou brutalitou varovali obyvateľstvo desivé svedectvá preživších: keď hliadky usúdia, že predložený osobný doklad nie je v poriadku, často zatýkajú celé rodiny; bijú ich, mučia a v niektorých prípadoch aj zabíjajú. Vojakov vôbec nezaujímalo, že mnohým Rohingom a Rohinkám úrady nikdy žiadne občianske doklady ani nevydali.

Približne 200 000 ľudí sa v strachu o život vydalo peši alebo na člnoch do Bangladéša. „Ja sám som doklady mal, ale ani to nebolo zárukou, že si na vás niečo nenájdu. Mohli napríklad vyhlásiť, že ste pristarý na to, aby doklad, ktorým sa preukazujete, patril naozaj vám. Nečakali sme, kým dorazia do našej dediny,“ vysvetľuje Harun.

V roku 1978 vraj utečenecké tábory ležali trochu bližšie k mestu Cox’s Bazar, metropole juhovýchodného Bangladéša. Keď Bangladéš s Mjanmarskom po niekoľkých mesiacoch dospeli k dohode o návrate utečencov a utečeniek do vlasti, Harun mesto navštívil v skupine zástupcov rohinskej utečeneckej komunity, pozvanej na stretnutie s bangladéšskym predstaviteľom.

„Povedal som mu, že mocní ľudia niekedy nerozumejú problémom obyčajných ľudí, a chcel som vedieť, či nám vie zaručiť, čo sa bude diať, keď sa vrátime.“ Bangladéšsky predstaviteľ mu pretlmočil prísľub mjanmarskej vlády, že im zaručí bezpečnosť, bude chrániť ich vlastnícke práva a rešpektovať ich slobodu vierovyznania.

Harun mal o takýchto sľuboch vážne pochybnosti. Ale čoskoro mu neostalo na výber, pretože bangladéšske úrady zastavili program potravinovej pomoci pre utečenecké tábory.

Od Harunovho návratu domov ubehli sotva dva roky, keď do dediny vtrhli mjanmarskí vojaci. Haruna a ďalších mužov odviedli na svoje stanovište do lesa.

„Obvinili nás z plánovania ozbrojeného prevratu a mučili nás, dožadujúc sa nejakých informácií,“ spomína Harun a naznačuje, čo mu robili: spojí si ruky, akoby boli zviazané, a zodvihne ich nad hlavu; naširoko rozkročí nohy; prudkým pohybom ruky naznačí bodnutie a vyhrnie si košeľu, aby ukázal 40-ročnú jazvu.

Bili ho po rukách, nohách, hrudníku a hlave. „Do drevenej palice natĺkli klince,“ upresňuje Harun, „a keď som im na otázky odpovedal, že neviem, udreli ma ňou.“ Zadržiavali ho 13 dní. Posledný deň ho ubili do bezvedomia. Vojaci si zrejme mysleli, že v lese odhadzujú mŕtve telo, tak ako ich to predtým Harun videl urobiť s druhými.

Keď sa Harun prebral, nevedel, koľko času ubehlo. Podarilo sa mu odplaziť a nakoniec sa dostal do Bangladéša, kde mu poskytli lekársku pomoc. Po zotavení sa znovu vrátil domov.

Po každom návrate ho vo vlasti čakali nové obmedzenia. V roku 1982 vláda schválila nový zákon o občianstve, ktorý rozoznáva osem štátotvorných mjanmarských národností. Rohinská medzi nimi nie je. A nefiguruje ani na dodatočne zverejnenom zozname 135 menšinových etnických skupín.

Mjanmarskí štátni predstavitelia a predstaviteľky odmietajú vysloviť slovo „Rohingovia“, a neuznávajú nikoho, kto ho vysloví – či už ide o predstaviteľov a predstaviteľky OSN, alebo o zahraničné diplomatky a diplomatov. Oficiálne mjanmarské stanovisko hovorí, že rohinská etnická skupina nejestvuje a v skutočnosti ide o nelegálnych migrantov a migrantky z Bangladéša.

„Prečo stále trvajú na tom, že nie sme Rohingovia?“ – pýta sa Harun. Takéto slová ma zabolia zakaždým, keď ich počujem.“ Harun siahne do igelitovej tašky zavesenej na bambusovej palici a vytiahne karmínovo červený barmský pas, ktorý patril v päťdesiatych rokoch jeho matke. Keď zomrela, ešte bol platný a Harun si ho ponechal; úrady ani nežiadali, aby ho vrátil, na rozdiel od svojho vlastného preukazu. Vzápätí vytiahne zalaminovaný, pôvodne skladací papierový preukaz, ktorý mu vydali ešte podľa zákona o občianstve z roku 1948 – v strede je odtlačok prsta a registračné číslo, ponad ktoré z fotografie hľadí Harunova mladistvá tvár.

Harun vezme druhú igelitovú tašku a v rukách sa mu objavujú ďalšie osobné poklady. Minca s vyobrazenou sochou slobody, ktorú dostal Harunov starý otec ako talizman od spojeneckých vojakov počas druhej svetovej vojny. Ošúchaný dokument v angličtine, začínajúci slovami „Týmto činom…“, ktorý hovorí o prevode pozemku pre školu a je podpísaný britským koloniálnym úradníkom. Kniha účtov za pozemkovú daň z druhej polovice štyridsiatych rokov a v nej dokument v barmčine, na ktorom sú hranice pozemku zakreslené rukou, podpísané a potvrdené v októbri 1957 pečiatkou s nápisom „Súdny poplatok – Barmský súd”.

Doklady potvrdzujúce Harunovu štátnu príslušnosť

Harun si tieto písomnosti dlho schovával v úkryte. Ak by ich mjanmarské úrady objavili, skonfiškovali by mu ich a zničili, tak ako sa to stalo druhým. Keď Harun rozpráva o tom, ako preľstil svojich utláčateľov, oči sa mu rozžiaria: „Chránim ich ako oko v hlave. Ani o seba sa nestarám tak ako o ne. Robím to pre svoju dušu.“

Zachované Harunove dokumenty presvedčivo protirečia naratívu mjanmarskej vlády vykresľujúcemu ľudí z rohinskej menšiny ako cudzinky a cudzincov, ktorí do Mjanmarska nepatria. Niekoľko z nich je napísaných ceruzou a ťažko rozlúštiteľným rukopisom, ale sú čitateľné.

Žiadne úradné záznamy nezastavili mjanmarskú vládu pred konfiškovaním Harunových pozemkov a pozemkov vo vlastníctve ďalších rohinských obyvateľov a obyvateliek počas posledného štvrťstoročia. Armáda na nich začala budovať vojenské základne, na ktorých výstavbu povolala Rohingov vrátane Haruna a jeho synov. Odmietnutie trestala prinajmenšom vysokou pokutou, častejšie mučením alebo smrťou.

Okrem vojenských základní vyrástli v Rakhinskom štáte aj vzorové dediny pre obyvateľstvo z radov prevažne budhistických etnických skupín – tých, ktoré patria k mjanmarským štátotvorným národnostiam. Vláda ich príslušníkov a príslušníčky motivovala presídliť sa na ukradnutú rohinskú pôdu ohromným ziskom: zápisom pozemkov do osobného vlastníctva a získaním domov a hospodárskych zvierat zadarmo. Aby bola irónia úplne dokonalá, ponuku mjanmarskej vlády využili aj budhistické rodiny, ktoré sa prisťahovali z Bangladéša. Mjanmarskýcm úradom neprekážalo, že išlo o ozajstných cudzincov a cudzinky. Boli totiž zo „správnej“ etnickej skupiny. Mnohým z nich napokon udelili aj mjanmarské občianstvo.

Skutočnosť, že príslušníkov a príslušníčky rohinskej menšiny zbavili mjanmarského občianstva, viedla k ďalšiemu sprísneniu obmedzení, ktoré zasiahli všetky oblasti ich života. Už im viac nebolo dovolené slúžiť v armáde, zamestnať sa v štátnej službe ani slobodne cestovať po Rakhinskom štáte, nieto ešte po zvyšku Mjanmarska.

Reštrikcie vyvrcholili v roku 2012 po násilnostiach medzi moslimskými a budhistickými komunitami v Rakhinskom štáte, pričom tie budhistické mali podporu mjanmarských ozbrojených bezpečnostných zložiek. Zaviedli zákaz vychádzania, zavreli mešity a zakázali verejné zhromaždenia viac ako piatich osôb. Mimo zákona postavili aj vyššie vzdelávanie.

Potom ako Harun v mladosti precestoval celú Juhovýchodnú Áziu, zrazu musel žiadať o úradné povolenie, keď chcel navštíviť susednú dedinu. Povolenie potreboval aj vtedy, ak chcel ísť na ryby k rieke hneď za dedinou alebo nazbierať na neďalekom kopci drevo. Keď potreboval – a nielen on, ale napríklad aj tehotná žena – bezodkladnú lekársku starostlivosť, najprv si musel vybaviť povolenie na cestovanie do nemocnice. Ak mu povolenie udelili (a ak ho udelili včas), ošetrenie mu poskytli na segregovanom nemocničnom oddelení.

Ale to najhoršie v Harunovom živote ešte len nasledovalo – udalosti, ktoré ho opäť vyhnali do utečeneckého tábora v Bangladéši.

Dňa 25. augusta 2017 rohinská ozbrojená skupina Arakan Rohingya Salvation Army zaútočila na 30 policajných stanovíšť na severe Rakhinského štátu. Mjanmarská armáda sa na odvetu prehnala rohinskými dedinami a v jednej za druhou strieľali ženy, mužov aj deti; znásilňovali ženy a dievčatá; vypaľovali domy, mešity a obchody.

Harun vo svojich deväťdesiatich rokoch utiekol do džungle spolu so svojimi deťmi a vnúčatami, len čo sa dopočuli, že sa blížia vojaci. Z úkrytu sledovali, ako im podpaľujú dedinu – a v nej aj dom, ktorý patril jeho rodine ešte skôr ako sa on sám narodil. „Keď sme to videli na vlastné oči, vydali sme sa do Bangladéša. Na ceste a poliach ležali telá postrieľaných ľudí. Vojaci do nich spustili paľbu odzadu, keď pred nimi začali utekať.“

Cesta do Bangladéša im trvala celé dva týždne. Harun rozpráva, ako sa schovávali v džungli a pozorovali okolie, kým usúdili, že bude bezpečné prejsť cez ďalšie ryžové pole, ďalšiu cestu, ďalšiu vypálenú dedinu. Na niektorých úsekoch ho niesli jeho deti. Inokedy sa podopieral o palicu, ktorá je teraz opretá o stenu v bambusovom prístrešku.

Spomedzi tých, čo prežili rozsiahle vojenské útoky, približne 85 % rohinskej populácie Rakhinského štátu ušlo v priebehu niekoľkých mesiacov do Bangladéša. Satelitné snímky potvrdzujú, že vypálené boli stovky rohinských dedín. Mnohé z nich dali mjanmarské úrady zrovnať so zemou – a spolu s ohorenými ruinami buldozery dôkladne zničili aj okolitý stromový a krovinatý porast. V miestach, kde po stáročia žili ľudia, ostal len prach a novopostavené vojenské základne.

Harunov svet sa zúžil na bambusový prístrešok s rozlohou sotva 2 x 3 metre, ku ktorému vedie úzky a strmý prašný chodník bez zábradlia. V období monzúnových dažďov sa prach mení na blato. Tábor kladie na starších ľudí neľútostné nároky.

Harun mávne smerom k nočníku v rohu izby: „Tu chodím na záchod, jedávam aj spím. Som ako krava alebo koza. Čo mám na to povedať? Kravy vykonávajú potrebu na tom istom mieste, kde jediaA ja teraz spávam na záchode.

Harun pozorne odkladá svoje úradné dokumenty späť do igelitových tašiek. Hovorí, že je pripravený predložiť ich na akomkoľvek súde: „Keď im ukážem všetky tieto písomnosti, možno mi budú schopní vrátiť moje pozemky. Ja im viem dokázať, že mi patria. Aké doklady im môžu predložiť tí Barmčania, ktorí tam teraz žijú? Vedia im oni ukázať výpis z britského pozemkového registra?“

Harun počul o Medzinárodnom trestnom súde a pýta sa, prečo ho odtiaľ ešte nezavolali, aby spolu s ostatnými preživšími predložil dôkazy o zločinoch mjanmarskej armády. Podľa neho by mal Medzinárodný trestný súd voči nej vyvodiť spravodlivosť, „tak ako voči bývalému srbskému prezidentovi“ Slobodanovi Miloševičovi, ktorého stíhal iný medzinárodný tribunál za genocídu, zločiny proti ľudskosti a vojnové zločiny, aj keď on nakoniec zomrel vo väzbe skôr ako súd dospel k rozsudku.

(Aktualizácia po rozhovore s Harunom: Na začiatku júla prokuratúra Medzinárodného trestného súdu podala podnet na začatie vyšetrovania zločinov spáchaných voči rohinskej populácii.)

Aby Harun nemusel neprestajne premýšľať o stratách a príkoriach, ktoré mu spôsobil mjanmarský režim, snaží sa tráviť čo najviac času s vnúčatami. Vyrozprávanie svojho životného príbehu však považoval za svoju povinnosť, aj napriek tomu, že mu spôsobovalo nesmiernu bolesť. Počas rozprávania neraz siahol po inhalátore, ktorý mu pomáha žiť s astmou, občas sa zasekol a zakričal cez bambusovú stenu na svojho syna, aby mu prišiel naliať vodu do jedného z plastových pohárov pohodených na zemi. Napriek všetkému, čo zažil, Harun neprestáva dúfať v spravodlivosť. A dobre si uvedomuje aj to, že ak by sa on mlčky uzavrel do svojej bolesti, mohlo by sa stať, že o osude jeho generácie mjanmarskej rohinskej menšiny už viac nebude mať kto prehovoriť.

Po celé desaťročia sa medzinárodné spoločenstvo odvracalo od stupňujúceho sa útlaku a etnických čistiek voči rohinskej menšine zo strany mjanmarskej vlády. Rovnako aj teraz, dva roky po desivých zločinoch, svet zareagoval slovným odsúdením, ale nepodnikol žiadne účinné kroky. Ľudia, ktorí sú rozhodnutí Haruna a rohinskú menšinu nadobro vymazať, zostávajú naďalej pri moci.

Nie je vylúčené ani to, že Harun sa napriek svojmu veku opäť ocitne pod podobným tlakom ako pred štyridsiatimi rokmi. Bangladéš totiž chystá presídlenie najmenej 100 000 ľudí na úteku na malý neobývaný ostrov v Bengálskom zálive. Ide o naplaveninový ostrov, ktorý sa vynoril z mora len pred niekoľkými desaťročiami a rohinskej populácii by neposkytoval takmer žiadne príležitosti na obživu.

Humanitárni pracovníci a pracovníčky hovoria o rokovaniach za zatvorenými dvermi, na ktorých bangladéšski predstavitelia plánujú oplotenie táborov. Opustiť vyhradené územie bez špeciálneho povolenia pri tom nie je možné za žiadnych okolností ani v súčasnosti.

Bangladéšske úrady dosiaľ nedovolili v rohinských táboroch zakladať školy, ani organizovať výuku podľa akýchkoľvek uznaných osnov. Rohinská mládež z generácie, ktorá sa už narodila v utečeneckých táboroch v Bangladéši a získala v nich neoficiálne základné vzdelanie, nie je oprávnená navštevovať školy vyššieho stupňa v okolitých dedinách. V prípade pristihnutia pri nezákonnom štúdiu ich čaká vylúčenie.

_______________________________

Blog pripravili Daniela Mužíková a Elena Teplanová z Amnesty Slovensko

Posledná časť blogu vychádza z reportáže Matthewa Wellsa “My heart cries”: For one Rohingya refugee, a dream of home that may never be fulfilled, uverejnenej na webe Vox. Wells sa ako člen tímu Amnesty International podieľal na dokumentovaní zločinov spáchaných mjanmarskou armádou počas vojenských operácií, ktoré začali v auguste 2017. V utečeneckých táboroch v Bangladéši viedol rozhovory s viac ako 150 ženami a mužmi.

Teraz najčítanejšie

Amnesty Slovensko

Chceli by ste žiť v krajine, kde sú si všetci ľudia rovní a kde vládne ľudskosť a dôstojnosť? My rozhodne. Preto v Amnesty International bojujeme za ľudské práva pre všetkých. V tomto blogu sa dozviete viac o našich projektoch, ľuďoch, ktorých podporujeme alebo ktorí podporujú nás a mnoho ďalšieho. A ak chcete nášmu zápasu pomôcť, môžete nás podporiť svojím podpisom na www.pripady.amnesty.sk alebo si môžete zaobstarať Pas do Krajiny ľudskosti, aby sa vám ľahšie cestovalo https://darujme.sk/2405/ Blogy vyjadrujú osobný názor autorov a autoriek a nutne nereprezentujú stanovisko celej organizácie.