Od samého počiatku je všetko iba vietor
Prileteli k nám na návštevu susedove muškáty. Tuším, že sa dlho nezdržia.
Vyberám si tento veterný deň, aby som opäť napísala niečo o živote.
Vo štvrtok bola v Slovenskom národnom múzeu prednáška o exoplanétach. „Úplne hore a pri žirafe doprava,“ povedal mi pán, keď som vošla do budovy.
Hovorilo sa najprv o tom, ako vôbec planéty vznikajú. Na začiatku je drobučké zrniečko prachu, povedala pani prednášajúca. A z čoho, pýtam sa, vznikol ten prach? Myslíte, odpovedala inou otázkou, či je rovnaký ako povedzme prach na poličke?
Prach je akákoľvek častica, ktorá je za daných podmienok práve v tuhom skupenstve, povedal pán, ktorý sedel vedľa mňa a stále sa hlásil, a ak ho nevyvolali, hovoril aj tak.
Áno, asi by sa dalo povedať, že taký istý.
Došla som domov, postavila svoj čajový hrniec na sporák a prezrela si hutnú vrstvu prachu na štíte vetracej mriežky. Potenciálne zárodky planét. Niekde inde sa z vás mohol zrodiť svet. Mohli po vás kráčať rozumné bytosti. Alebo nerozumné.
Prečo je život taký krátky
To je názov brožúrky od Svedkov Jehovových, myslím, že tej najnovšej.
Svedkovia Jehovovi sú jednými z mála ľudí v Bratislave, ktorí človeka vždy pozdravia a vždy sa usmejú.
Vo svojich brožúrach prinášajú zásadné otázky, ktoré si zrejme občas kladie každý, a potom na ne odpovedajú. Argumentujú pritom zväčša Bibliou, niekedy to doplnia výrokmi vedeckých kapacít, obvykle vytrhnutými z kontextu. „Život je zázrak,“ povedal ten a ten z toho a toho výskumného inštitútu.
Tieto brožúry sa šíria a čítajú po celom svete. Občas sa v zhone všedných dní niekto pozastaví a napíše článok, v ktorom brožúru rozanalyzuje a poukáže na všetky logické aj faktické chyby.
Možno život nie je krátky, možno je tak akurát.
Stihneme, čo máme stihnúť.
Boh už na to dozrie.
Zvláštne, že to Svedkom nenapadlo.
Niečo veľké
Na stránkach Humans of New York bol raz zachytený jeden pán, ktorý rozprával o tom, ako veľmi chcel kedysi objaviť niečo veľké. Niečo prevratné. Vykopať, rozšifrovať, objaviť niečo, čo zmení celé naše doterajšie nazeranie na antiku, na starý svet alebo na nás samých. Potom ale pomáhal s výskumom niekomu inému a časom prišiel na to, že ho to vlastne napĺňa; nadväzoval na výskum kolegov a prispel k nemu svojou troškou.
Nemusíme robiť dieru do sveta, to je to posledné, čo tento svet potrebuje, nejaké diery.
Upletieme spolu pestrý šál.
Mám skoro hotovo, dones si vlnu.
Radšej niečo dlhé než niečo veľké.
Pokračuj.
Postaraj sa o izbové rastliny, až tu nebudem.
Veď nikdy neboli naozaj moje.
Prázdniny
Celé leto som chodila na strechu OC Central, bývala tam prúžkovaná látková hojdačka, kam sa dalo vyvaliť s rukami za hlavou, a aj keď ju zrušili, stále je tam trávnik, hustý a vzorne zastrihávaný, kde sa dá ležať rovnako dobre, a hľadieť do neba. A keď hľadíš do neba, vlastne hľadíš do vesmíru.
Často som si hovorila, keby sa tak nad nami niekto obrovský objavil, keby odhrnul tých pár vatových mráčikov a pozrel sa sem. Muselo by to byť dieťa. Mohlo by to byť dievčatko. Ojedinelý úkaz vedu nezaujíma, takže keby si to aj niekto všimol, nevenovali by tomu pozornosť.
Zo strechy sa takáto možnosť zdá úplne reálna, obloha je bližšie a je jej veľa, a vyzerá proste vymyslená. Takto v lete zakaždým.
Od stola sa zdá reálnejšie, napríklad že by sa na nás práve niekto díval mikroskopom. Pretože sme preňho veľmi malá častica.
Čo by si chcel
Hovoril mi jeden muž, že by chcel byť nesmrteľný, vedieť, čo bude ďalej, a ja som mu povedala, že to je predsa nanič, všetci, ktorých máš rád, by umreli, zostal by si sám. Tak by sme boli nesmrteľní všetci, a zdraví, naveky takí ako teraz. A na to ja, že zo mňa bude krásna a múdra starena, presne to mám v pláne, chcem svoj malý dramatický oblúk.
Doma som potom myslela na tú scénu, kde sa Winnetou a Old Shatterhand krčia za nejakou skalou, pred veľmi ťažkým bojom (Siouxovia), z ktorého možno nevyviaznu živí. Nadhodí to tuším Winnetou, že počuj, ja odídem po smrti do večných lovísk, odvedie ma Veľký Manitou, kým ty máš svojho kresťanského Boha a odídeš do neba. Čiže sa nestretneme. To nie je dobre. To musíme nejako vyriešiť. Trebárs by som mohol veriť v tvojho Boha, aby sme sa potom stretli.
Myslím, že toto navrhne, aj keď istá si nie som, bude to už pekných pár zím, čo som túto knihu držala v rukách. To mi ešte kakao tieklo po brade, to som ešte bývala v rodnom típí.
Mali by sme sa všetci nejako dohodnúť, to predsa nezvládneme, dívať sa jeden na druhého, to nejde, aby niektorí mali oblúk a niektorí tu zostali. Aby jedni odchádzali a druhí sa dívali, ako odchádzajú.
Od samého počiatku je všetko iba vietor
To je z jednej sumerskej pijanskej pesničky. Našla som to v knižke, o ktorej by som chcela napísať viac, ale sem sa mi to asi už nezmestí, lebo tento článok píšem na papier formátu A3 a nejaké miesto zaberá panda a na spodnom okraji dva obyčajné medvede hnedé, tak asi inokedy.
Na to, aby sa zo zrniečka prachu stalo niečo väčšie, musí sa hýbať, musí víriť a stretávať sa s ďalšími, a niekedy samozrejme nenarastie, lebo sa zasa rozbije na menšie časti.
Niektoré oblúky nevidíme, lebo ten náš je príliš krátky, ale o niektorých sa dozvieme, pretože to pre nás niekto zaznamenal.
Howgh.
