Denník N

100 dní v Indonézii

Indonézia, krajina, ktorá sa vám dostane pod kožu. Vryje sa vám do srdca a už ju nedokážete odtiaľ vytesniť. Po roku v Indonézii si pripadám na Slovensku čudne. Zrazu som sa ocitla niekde, kde som žila celý život, no napriek tomu, to tu nejak nespoznávam. Medzi Slovenskom a Indonéziou je totiž obrovský kontrast.

Ako sa hovorí, na všetko si človek zvykne, ale keď už si zvykne, chce si aj odvyknúť?

Prvých 100 dní v Indonézii uplynulo ako voda a nestíham sa čudovať ako rýchlo to prešlo. Trvalo mi síce chvíľu, kým som sa udomácnila a zvykla si na nové prostredie. Nebolo to vždy jednoduché, hlavne prvé týždne boli náročné, museli sme si nájsť ubytovanie, naučiť sa šoférovať motorku, ešte k tomu vás chceli furt oklamať v obchodoch, lebo ste bule, a to automaticky znamená, že máte veľa peňazí. Základy indonézštiny som si musela osvojiť čo najskôr, keďže v Tabanane angličtina nefičí a keď je človek vegetarián, tak to musí neustále vysvetľovať, čo v jedle nechce.

                                             Moje vegetariánske kamošky.

 Keď som všetky veci zmákla, prišla etapa jalan-jalan (cestovanie), nonstop a veľa. Chcela som vidieť všetko a rýchlo. A ako to vyzerá po 100 dňoch? Čo som sa naučila za túto dlhú dobu? Všetko sa ukľudnilo. Už sa neponáhľam nikam, všetko má svoj čas. Robím čo chcem a hlavne kedy chcem. Keď mám náladu na pláž, idem. Ak chcem behať, idem, kedy sa mi zachce a koľko len chcem. Upustila som od rýchlostných tréningov a behám pre radosť a keď chcem, tak kráčam a kochám za prírodou a viem, že je to správne, pretože mám z toho úprimnú radosť a dobrý pocit. Indonézia naučila za 100 dní veľa vecí, ktoré sú cennou skúsenosťou do života. Možno sa pýtate, čo také som sa tu mohla naučiť, tak sa na to pozrime spolu.

  1. Neponáhľať sa – nikdy a nikam! Stres škodí zdraviu a ponáhľať sa na motorke, to vôbec neprichádza do úvahy, nechcem sa predsa rozpľasknúť na ceste ako melón. Kto chce, ten počká.

                                                Nikdy sa neponáhľajte!!!

  1. Organizovaný chaos – stačí sa pozrieť na cestu. Na prvý pohľad to vyzerá, že nie sú na ceste žiadne pravidlá, ale omyl! Pravidlo znie, dávaj pozor na všetkých naokolo. A aj keď niekedy prejdeme na červenú, to neznamená, že nerešpektujeme pravidlá, znamená to, že akurát nič nejde a môžme ísť. A druhá vec je, že mi vodičák nemôžu vziať, lebo na motorku žiaden nemám.

Po 6 mesiacoch na dvojkolesovom tátošovi odnesiem všetko…a ešte sa zmestí aj manžel a batoh

  1. Nikoho nezaujíma vaše vierovyznanie – aj keď indonézania to majú v občianskom, pekne spolu vychádzajú a nikto na nikoho neukazuje prstom. Moslimovia sú tiež veľmi tolerantný na Bali (aj na väčšine ostrovov) a nemajú problém sa rozprávať s niekým v kraťasoch a tielku. Všetko je o tolerancii.

                                             Takto si tu pekne nažívame.

  1. Nikdy nedostanete presne to čo chcete – či za to platíte, alebo nie. Nikdy nebude nič na 100% tak, ako si to človek predstavuje.

                            Bubur sumsum – aj s nechutnými želé guličkami…

  1. Nerobte, čo nechcete – v mnohých prípadoch dali miestny výpoveď, keď žiadali od nich viac práce za rovnaký plat. Za toto majú môj obdiv. A na počudovanie sa vždy vynašli, lebo ani jeden z nich zatiaľ neumrel od hladu. (Aspoň ja o tom neviem).

                              Oni chcú tancovať kecak, tak ho proste tancujú.

  1. Pomáhať – zvieratám, ľuďom, komunite, životnému prostrediu. Spraviť niečo dobré a zadarmo.

                              Výsledok našej nedeľnej TrashHero stretávky.

  1. Vidieť vo všetkom niečo dobré – nie len sa neustále sťažovať a hľadať výhovorky, prečo je všetko navôkol zlé. Všetko zlé je na niečo dobré a vždy je možnosť sa zo zlých vecí poučiť. A keď je niečo fakt úplne na prd, aj tak sa treba usmievať, pretože s úsmevom to ide ľahšie a vašich neprajníkov nech rozdrapí.

                                             Prekrásna pláž Tegal Wangi.

Tajomstvo šťastného života, je život jednoduchý. Užívať si chvíle v kruhu rodiny a priateľov, posedieť si vkľude pri káve a porozprávať sa, dať si spolu večeru, pomáhať a viac žiť s prírodou. Nie kupovať tony šiat, ktoré nikdy nevynosíme, zadlžovať sa kvôli novému nablýskanému autu a exotickým dovolenkám. Niektorí ľudia sú žiaľ už tak vzdialený týmto hodnotám, že nikdy nebudú skutočne šťastný. Mňa až Bali naučilo, čo je to byť šťastná. A to je vec, na ktorú nikdy nezabudnem. Milý úradník z ministerstva v Jakarte, ktorý pravdepodobne toto čítať nikdy nebudeš, ďakujem ti za všetko, za to, že si zmenil od základov život jednej obyčajnej slovenke. Navždy ti budem vďačná.

                                    Pre šťastný život trocha kokosovej vody.

Teraz najčítanejšie