Prednáška R. Káčer: Špecifiká vývoja demokracie v Strednej Európe a slovenský príbeh

Reflexia je esenciálnou schopnosťou pre rast spoločnosti i jednotlivca. Poznávanie a reflektovanie histórie nám totiž pomáha pochopiť prítomnosť i predstaviť si lepšiu budúcnosť. Zvyčajne k hlbšiemu reflektovaniu zásadných historických udalostí a k analýze ich dopadu na dnešok pristupujeme pri významných výročiach. 30 rokov od Nežnej revolúcie je zaiste takým významným výročím a hodno sa zamyslieť, kam sme odvtedy dokráčali – a kam kráčame ďalej. Počas zimného semestra nás k tomu všetkých pozýva Katedra politológie Filozofickej fakulty UK prostredníctvom kurzu Liberálna demokracia: perspektívy a trendy. Ide o platformu pre uvažovanie o tom, kde sa ako krajina a spoločnosť nachádzame 30 rokov po Nežnej revolúcii, a kam to speje. Každý týždeň bude na tomto mieste vychádzať kratší sumár toho, čo bolo na jednotlivých prednáškach povedané.

Prvým hosťom 12-dielneho „seriálu“ bol Rastislav Káčer, ktorého predstavil – a celý kurz aj uviedol – prof. Jozef Bátora z Katedry politológie FiF UK. Bátora zdôraznil, že kurz má byť primárne o dnešku, pre ktorý je však história východiskom, a preto ju treba poznať. Nosnou témou kurzu je liberálna demokracia – jej vývoj a dnešná podoba, na Slovensku, ale aj v Strednej, či celej Európe. Formátom sú klasické prednášky s následnou diskusiou, nie powerpointové prezentácie.

Rastislav Káčer ako skúsený diplomat – okrem iného aj bývalý veľvyslanec v Maďarsku – rozprával na tému špecifík vývoja (liberálnej) demokracie v Strednej Európe. Hneď na začiatok Káčer poslucháčom – študentom pripomenul nie len to, aké dôležité je poznať históriu a vedieť sa z nej poučiť, ale aj to, že nie je samozrejmé žiť v demokratickom politickom systéme. Naozaj, jej liberálna podoba existuje z hľadiska poznaných ľudských dejín len krátke moderné obdobie. Vláda zákona, občianske a ľudské práva či separácia moci naozaj nie sú historicky dominantnou formou politického usporiadania spoločnosti a neradno ich brať ako konštantu, pre ktorú „netreba pohnúť prstom.“

Podľa Káčera je vhodné a potrebné sa zvlášť v našom regióne (len do pomerne nedávnej minulosti mimoriadne multikultúrnom a multietnickom) zamýšľať aj nad podstatou národa a nacionalizmu. Národný štát ako ho poznáme tu tiež nie je viac ako 200 rokov; aj v prípade dnešného Slovenska sa ešte v polovici 19. storočia nehovorilo o žiadnom národnom štáte, boli sme pevnou súčasťou multietnického Uhorska.

Ďalej bola prednáška smerovaná k podobnostiam a rozdielnostiam medzi krajinami a národmi v regióne Vyšehradskej štvorky. Často počúvať o tom, ako sme si podobní, ako musíme držať spolu, že máme podobné záujmy, skúsenosti aj hodnoty. To podľa Káčera nie je celkom pravda a taký naratív zneužíva napríklad Viktor Orbán, ktorý tým chce vytvoriť ilúziu o kultúrne, etnicky či inak homogénnej Strednej Európe. Je však podľa Káčera pravdou, že komunizmus národy Strednej Európy uzavrel a značne zhomogenizoval, čo cítiť dodnes. Niekoľko generácii nebolo exponovaných vonkajšiemu svetu. Káčer tiež vníma istú nerozumnosť časti západných elít, ktoré náš región občasne tlačia do niektorých reforiem či zmien. Niektoré z nich, ktoré sa na Západe zdajú „normálne“, však tu za „normálne“ pokladané (zatiaľ) nie sú. Môže to potom viesť k polarizácii či odcudzeniu.

Hoci nás v regióne môže spájať podobná história, s Čechmi podobný jazyk, s Maďarmi kultúra, Káčer je presvedčený o rozdielnom fungovaní domácej politiky. Spomenie ale aj „rebelstvo“, ktorým sme podľa neho podobní Čechom. Myslí ním isté pohŕdanie a nedôveru k autorite. Oproti Poliakom sme podľa neho zas zápecníci. „Poliaci sú bojovníci, Slovákom je veľa vecí ukradnutých. Ich mottom by mohlo byť: nejako bolo, nejako bude.“ Vyznačujeme sa podľa neho často „veľkými kecami a oportunizmom.“

Pri bilancovaní pokroku a vývoja po roku 1989 Káčer zdôraznil podobnú štartovaciu pozíciu krajín V4 s tým, že ČSFR (a neskôr nástupnícke ČR a SR) mali oproti ostatným v regióne veľkú výhodu – historicky sa mohli odvolávať na tradíciu pomerne usadenej demokracie v medzivojnovom období, ktorá Prvú ČSR radila medzi najvyspelejšie krajiny nie len v Európe. Podľa Káčera by sme sa naďalej mohli inšpirovať niektorými prvkami z našej prvej spoločnej republiky, najmä niečím, čo nazýva kombináciou jasnej hodnotovej politiky s formulovaním jasných štátnych záujmov. Azda aj táto tradícia prispela k tomu, že Slovensko v tejto dobe dezinformácii a silných mýtov podľa neho na rozdiel od Maďarska nie je stratené. „Potácame sa, ale máme skvelú prezidentku. No a vidinu volieb, ktoré môžu dopadnúť rôzne.“ Poľsku uznáva zdravý a strategický zmysel pre geopolitiku.

Vývoj v Maďarsku je potrebné brať v kontexte posledných 100 rokov. Trianonskú zmluvu prirovnal bývalý veľvyslanec v Budapešti k rozvodu, v ktorom Maďarsko zdá sa doteraz nechápe, prečo ho Slovensko opustilo, a miesto reflexie vlastných chýb a posunutiu sa ďalej sa k tomu dokáže stále vracať.

Hlavnou myšlienkou prvej diskusie bolo zdôraznenie dôležitej spoločenskej dynamiky, ktorej nie je uchránené ani Slovensko či región V4. Globalizovaný a komplexne previazaný svet sa mnohým zdá až príliš zložitý, anonymný a rýchly, vraví Káčer. Rôzne spoločenské zmeny nastupujú prosto prirýchlo. Politika nestíha za technologickým pokrokom. Bolo naznačené nové delenie na „globalistov“ a „regionalistov“ (alebo „nacionalistov“) ktorí sa držia niečoho, čo poznajú, čo je zrozumiteľné a jasnejšie ako abstraktný „celý svet“. Región Strednej Európy navyše v tomto víre musí brať do úvahy aj svoju labilnú geopolitickú pozíciu. Podľa Káčera je Stredná Európa zraniteľnejšia ako Západ, a je v nebezpečnej situácii. Tento priestor bol totiž historicky vždy priestorom veľmocenského súperenia, pôsobili tu silné externé gravitačné sily a neraz bol niečím, čo Káčer nazval „šedou nárazníkovou zónou.“ Nie je nijak garantované, že sa ňou znova nestane, ak nebude zodpovedne pristupovať k zahraničným, ale i svojim domácim záležitostiam.

Labilný priestor Strednej Európy obývajú ľudia, nie roboty. A človek sa síce dokáže adaptovať na zmenu, ak však prichádza príliš rýchlo, môže vyvolať obavy, nervozitu a nepokoj. Mnohí ľudia potom chcú inštinktívne zatiahnuť za ručnú brzdu a počúvajú tých, ktorí im také zabrzdenie sľubujú – či už Kotleba alebo Orbán. Niečo také však nie je možné, hovorí Káčer. Respektíve je, ale zabrzdiť zo 100 na 0 by spôsobilo katastrofu. Kritizoval tiež exkluzívny nacionalizmus a populizmus, ktoré bičujú nezdravé a nenávistné emócie a stavajú na ilúziách dokonalého sveta včerajška či homogenite kultúry alebo národa. Mnoho ľudí prirodzene túži po jednoduchom vysvetlení komplikovanej reality, po istotách, po udržaní si či návrate k tomu, čo poznajú.

Pohľad na potrebu silnej integrovanej Európy a multilaterálneho prístupu Slovenska k zahraničným veciam by sa dal nakoniec zhrnúť aj Káčerovými slovami: Pamätajme na to, že je dobré sedieť pri stole. Lebo ak za ním nesedíme, znamená to, že sme na tanieri.

autor: Viliam Ostatník, je interným doktorandom na Katedre politológie FiF UK