Ukázal nám cestu rájem

Ukázal nám cestu rájem

V stredu ráno mi zazvonil telefón. Ozvala sa moja mama:

„Vieš, čo sa mi práve stalo? Na ulici ma zastavil jeden starší pán a z ničoho nič mi povedal, že zomrel Karel Gott. Potom sa rozplakal. Je to pravda?“ spýtala sa a tiež sa rozplakala.

„Je,“ povedal som a zložil, lebo náhle zovretie hrdla mi nedovolilo povedať už ani slovo.

Keď som bol celkom malý, ešte som hádam chodil do škôlky, mali sme doma kufríkový gramofón a zopár platní – Elvisa Presleyho, Beatles a Karla Gotta. To bola prvá hudba, na ktorú si vôbec spomínam. Nepamätám sa, kedy som tie piesne počul po prvýkrát, mám pocit, ako keby som ich poznal odjakživa. Úplne prvá melódia, ktorá sa mi z detstva vybavuje, je „Kávu si osladím…“ Veľmi sa mi vtedy tá pieseň páčila. A dodnes sa mi páči.

Zato viem celkom presne, kedy som po prvý raz počul refrén „Kdepak, ty ptáčku, hnízdo máš…“ Chodil som už do školy. Práve sme sa hrali na dvore, keď sa na paneláku, ktorý vyzeral ako maxi-krížovka, otvorili všetky prázdne okienka a ozvalo sa zborové: „Popoluška!“ Rodičia nás zvolávali na rozprávku, ktorú oni sami už dobre poznali, aby sme my nebodaj nepremeškali prvú z tých nekonečných repríz. Odvtedy sa snažím nepremeškať ani jednu.

V tom čase som tiež dvakrát do týždňa, puzdro v ruke, v puzdre husle, chodieval do ľudovej školy umenia. Marí sa mi, že cestou som si mohol asi tak pospevovať „Mít talent, co měl Paganini…“ Zostalo len pri vete želacej, výuku som po ôsmich rokoch ukončil bez výraznejších ohlasov v tlači (či tisku), ale tú pieseň mám stále veľmi rád.

Pri letných cestách, o to dlhších, že v trabante, sme hučanie dvojtakťáku prekrikovali sloganom „Ringo, George, Paul, John, pak mě chytlo taky to ou jé…“ A v zime sme zasa počúvali platňu Vánoce ve Zlaté Praze. Každému pri štedrovečernom stole sa páčila. Vybavuje sa mi, že ju mala rada aj moja už tak trocha senilná babička.

Karel Gott spieval melódie môjho detstva (“básník tomu štěstí jméno dal, krásné lidské pábení”), kým jedného dňa „rýchlo, priamo“ ku mne nepriletela Včielka Maja a neukončila moje mladé letá. Stihla ma však navždy naučiť, že keby všetci boli rovnakí, bol by svet nudný.

Piesne Karla Gotta ma nenudili nikdy. Ako správny fanúšik si kupujem každú jeho novú platňu, veď ako vravieval on sám – tá nová je tá najlepšia –, a tak ako včera, hrajú nám jeho piesne počas prázdninových potuliek v aute. Keď bol môj syn celkom malý, ešte chodil hádam do škôlky, vedel zaspievať naspamäť celú Gottovu ódu na Jamesa Bonda – „…tak tedy proč se někam ženu, když mě žádná bota netlačí, já mám prostě rád tu změnu a jeden svět mi nestačí…”

Mimochodom, môj syn sa narodil viac ako 100 rokov po mojej babičke. Jeden spevák, jeden ľudský život, jedna kariéra – a milióny poslucháčov narodených za celé jedno storočie. A tým to nekončí. Piesne Karla Gotta si dozaista budú spievať aj deti našich detí, aj deti ich detí.

V stredu večer sme sa s manželkou dívali na spomienkový program o Karlovi Gottovi, ktorý vysielala Česká televízia. Keď doznel záznam piesne Maria z fenomenálneho zlínskeho koncertu z roku 1971, mali sme obaja v očiach slzy. Neviem, či Leonard Bernstein niekedy počul spievať z úst Karla Gotta svoju Mariu, ale určite by bol spokojný a dojatý. A Bernstein bol veľmi náročný. Keď doznel posledný tón, moja žena povedala: „Ak by každý robil svoju prácu s takou láskou, bol by na svete raj.“

Vieme, že každého práca až tak veľmi nebaví, a nevieme, kde vlastne leží raj. Karel Gott nám však ukázal cestu: „Pojď, ukážu ti cestu rájem, pojď a přestaň se mi smát. Pánbu zaplatí dnes nájem a nechá nás dole spát.“