Denník N

Východné Slovensko (Horný i Dolný Zemplín, trochu Šariša a trochu Spiša, závan Gemera)

„….ale prosím Vás, tam nič nie je!“ – tento výrok zachytil hádam každý, kto aspoň trošku vidí alebo počuje. Ja som ho zachytila tiež. Východné Slovensko poznám od vysokej školy. Ako geografi sme tento kút Slovenska nevynechali a viackrát ho dobrovoľne povinne navštívili (povinne preto, lebo sme to mali v rámci kreditovaného predmetu). V júni 2018 a v máji 2019 sme túto časť Slovenska navštívili s mojimi priateľmi a časťou som previedla i moju rodinu.

1.-5.6.2018 bolo cieľom dostať sa do Dolného Zemplína. Plán cesty (so zastávkami podľa toho, ako čas dovolí) bol nasledovný:

Nocľah sme mali v Hrhove (http://www.gemer.sk/pitonklub/), vo Viničkách (http://sospsvke.edu.sk/?q=pracovisko_vinicky), v Prešove (http://www.penzionsaris.sk) a v Poprade (http://www.slaviatatry.sk).

01.06.2018 sme po práci vyrazili smer Hrhov. Je to obec na Gemeri, často si ju pletú so známejšou dedinou Spišský Hrhov. Hrhov sa nachádza na okraji Slovenského krasu, v okrese Rožňava, neďaleko hraníc s Maďarskom. Keďže sme vyrážali až po práci, potrebovali sme medzizastávku pred Zemplínom. Toto bolo ďaleko tak akurát, aby sme sa stihli ešte ubytovať. Výborné ubytovanie tam má pán Tibor Molnár, ktorého musím naozaj pochváliť, nakoľko s ním bola výborná komunikácia. Hore nad ubytkom je krčma, tzv. Piton klub. Napriek tomu, že hore bola zverina, dole sme nič nepočuli. Ubytovanie zodpovedalo fotografiám na nete, vybavená kuchyňa nás milo prekvapila a zabezpečila nám tak neplánované teplé raňajky v podobe párkov s chlebom a horčicou z miestnych potravín. A netreba mať predsudky – aj napriek blízkosti maďarských hraníc, všetci vedia slovensky.

V prvý deň (02.06.2018) sme sa vybrali od obce Hrhov len asi 2 km ďaleko – do Zádielskej tiesňavy. Je súčasťou NP Slovenský kras a dlhá 3 km. Prejsť sa je ideálne aj dole v tiesňave a aj nad ňou s výhľadmi po okolí. My sme zvolili len prvú možnosť (tlačil nás čas plus hore by nás spieklo ostré slnko). Pre túto tiesňavu je typická vegetačná inverzia – pre niektorých úplný vtip J. Znamená to, že vegetácia rastie „naopak“. Nie hore nohami resp. koreňmi, ale chladnejšie je dole, teplejšie je hore (áno, teplý vzduch ide hore, ale….), čiže dole rastú chladnomilnejšie druhy a hore naopak teplomilnejšie – pre predstavu – v Tatrách sú ihličnany vo vyšších nadm. výškach, ale tu sú hneď dole pri potoku a hore kvitne niečo, čo by chlad nevydržalo. Nasledovala zastávka v Slanci, na zrúcanine hradu s rovnomenným názvom. Na mieste som bola po 9 rokoch. Medzitým začali zrúcaninu konzervovať a opravovať, bolo príjemne vidieť, že miesto ožilo a miestni obyvatelia sa starajú.

Vyhladlo nám, čas pokročil, pred sebou sme mali ešte viac ako hodinu cesty. Dohodli sme sa, že sa najeme niekde v oblasti Tokaja, nakoľko sme mali nocľah v obci Viničky, presnejšie na ubytovni  Strednej odbornej škole vinohradníckej, kde nás večer čakala degustácia tokajských vín. Ako sme sa blížili k tokajskej oblasti, krajina sa začala meniť – všade naokolo nás sprevádzali vinice a tabule odkazujúce na miestnych vinárov ponúkajúcich svoje vína na predaj alebo ochutnanie. Uso už tradične navolil tripový advisor a našiel reštauráciu Kolónia v Malej Tŕni. Boli sme už poriadne hladní a preto sme súhlasili. Stálo to za to. Ocitli sme sa na dvore s bazénom, sochami, drevosochami a celé komplet to robilo dojem „som mafiánsky boss, môj brat pracuje vo vláde a mojím hobby je pripravovať jedlo nezvyčajným spôsobom, toto sú moji dvaja synovia, tam je moja krásna manželka, nech sa páči usaďte sa a nechajte sa prekvapiť“. https://www.kolonia.sk/zazitkova-restauracia/ Na stránke píšu o zážitkovej reštaurácií a neklamú – zážitok to naozaj bol. Toľko mäsa a druhov mäsa, ochrancovia zvierat by to nerozdýchali….My sme sa zas chvíľu báli, či nejeme ľudí. Každopádne bolo toho mrte a bolo to chutné (bolo nás 7, na osobu to vyšlo 10€). Potužení jedlom i pivom sme sa šli pozrieť na krásnu rozhľadňu v tvare suda.

Z rozhľadne sa nám naskytol nádherný pohľad na celú tokajskú oblasť, teda časť, ktorá sa nachádza na Slovensku. Do degustácie nám ostal ešte nejaký čas, tak sme sa šli pozrieť do dediny Klin nad Bodrogom, presnejšie k obelisku, kde je najnižšie miesto s nadmorskou výškou na Slovensku (94,3 m n.m.)  Nasledovalo ubytovanie vo vinohradníckej škole vo Viničkách. Kedysi bola škola samostatná, dnes patrí pod Strednú odbornú školu poľnohospodárstva a služieb na vidieku v Košiciach, hlavné je, že stále funguje a o vinohradníctvo je záujem aspoň nejaký. Opäť spomienky – z vysokej školy sme tam boli v roku 2009. Vtedy to tam bolo rozbité, dorobené celé a dnes už prerobené, nové. Potešilo. Presne ako vtedy, aj tentokrát nás mal degustáciou sprevádzať pán Peter Bodnár – sám školský vínny majster. Veľmi ma to potešilo, pán Bodnár je veselý, víno má naozaj rád a najmä mu rozumie.

Pivnica školy je veľká (môj názor) a ukrýva toho naozaj veľa. Výklad pána Bodnára bol obohacujúci a rozpovedaný tak, aby zaujal a nenudil. Popri jeho rozprávaní sme ochutnali všetky vína, ktoré vedia vyrobiť (myslím druhy J ). Základné odrody sú 3: furmint, lipovina a muškát žltý. Vína sa vyrábajú samorodné (suché a sladké) a potom sú to tokajské výbery (kráľovské vína), ktoré môžu byť 3 až 6 putňové. Technológia výroby tokajských vín je náročná a aj dlhá – niekoľkoročné zrenie v drevených sudoch je neoddeliteľnou súčasťou. 

To že v našich zemepisných šírkach pestujeme tokajské víno vďačíme v prvom rade Belovi IV. Predtým dávno na našom území žili Rimania, ktorí vínu rozumeli, neskôr prišli Slovania, potom zasa Tatári, ktorí územie vyplienili. Belo IV. priviedol na toto územie talianske obyvateľstvo, ktoré vínu bez pochyby rozumie. Pri vyčíňaní Turkov  si miestne obyvateľstvo stavalo pivnice ako úkryty. Keď bolo po všetkom, pivnice začali využívať na uskladňovanie vína. Nakoľko ide o sopečnú oblasť, pivnice sú tufové – teplota v nich je od 10 do 12 st. celzia a vlhkosť 90%. Na stenách pivníc sa nachádza čierna pivničná pleseň – žije z výparov vína a alkoholu. Žije tak v symbióze s dozrievajúcim vínom, ktorého chuť by bez tejto plesne nebola taká aká má byť. Prosím ak navštívite takúto pivnicu, nedotýkajte sa stien (máme prirodzene mastnú pokožku, baktérie, nečistoty) – pleseň odumrie a jej návrat potrvá roky. Vďaka sopečnému podložiu je miestna pôda dostatočne výživná a úrodná. Počasie v podobe dlhých suchých a slnečných jesení s rannými hmlami tiež dotvára správne podmienky pre dokonalé dopestovanie hrozna. Tokajská oblasť je najmenšia vinohradnícka oblasť na Slovensku. 90% celkovej oblasti Tokaja patrí Maďarsku a zvyšných 10% máme na našom území. Túto oblasť tvorí 7 obcí: Bara (Taliani sem prišli z oblasti Bari v Taliansku), Čerhov, Černochov, Malá Tŕňa, Slovenské Nové Mesto, Veľká Tŕňa a Viničky. Na výrobu kráľovských vín sú potrebné tzv. cibéby. Je to vlastne zosušená bobuľka hrozna pomocou ušľachtilej plesne Botrytis cinerea, vyskytujúcej sa výhrade v tokajskej oblasti. Pleseň spôsobí narušenie šupky, čím sa vyparí voda, koncentrujú sa cukry a buketné látky. Základnou podmienkou tvorby cibéb je práve, už spomínané, počasie na jeseň. Ďalším pojmom vhodným na vysvetlenie je tzv. putňa. Je to drevená debna, do ktorej sa cibéby zbierajú resp. zbierali, do jednej putne sa vošlo 25-30 kg cibéb. Pomleté cibéby sa zalejú muštom (takto sa macerujú 36 h a po vylisovaní podliehajú alkoholovému kvaseniu) alebo mladým vínom (po 36-48 h macerácií a lisovaní sa ukladajú do pivnice na zretie). Ako je to potom s tými 3-6 putňovmi vínami? Množstvo putní závisí od množstva pridaných cibéb do 136 litrového suda – ak chceme mať 4-putňové víno, potom 4 putne cibéb (cca 100 kg) zalejeme 136 l muštu alebo vína. V podstate čím viac cibéb, tým je vo výsledku víno sladšie. Takéto víno musí zrieť aspoň 3 roky a z toho 2 roky v drevenom sude v tokajskej pivnici. Samorodné vína (bez resp. s malým množstvom cibéb) minimálne 2 roky a z toho aspoň rok v drevenom sude v tokajskej pivnici. Potom je tu samozrejme používanie siričitanov, aby víno po nafľašovaní vydržalo čo najdlhšie. Množstvo použitia takýchto látok už závisí aj od jednotlivých vinárstiev. Rovnako tak používanie pesticídov a pod. V škole, kde sme degustovali nám pán Bodnár zaručil čistotu vína, jeho správne dozrievanie, čiže dostatok času a minimálne množstvo použitia síry. Tu som však už zašla do podrobností, nie som vinár ani odborník. Čerpám z vedomostí zo školy (z geografie) a z toho, čo som si zapamätala z výkladu a z odpovedí na naše otázky. Degustácia nás vyšla 13€/os. – so syrom, s výkladom, exkurziou po pivnici a s ochutnávkou 7 vín – no fľaše nám boli samozrejme „doporozlievané“ celé.

Z pivnice sme vyšli veselí, múdrejší a zozážitkovaní. Nechali sme si každý načapovať víno, ktoré nás zaujalo svojou chuťou najviac. Nech prinesieme aj domov. Večer sme dojedli to „ľudské“ mäso od obeda, ktoré sme nestačili dojesť vtedy. Hurá sa zregenerovať do ďalšieho dňa. Nedá mi nevychváliť tento región. Podľa mňa naozaj stojí za návštevu. Myslím, že neklamem ak napíšem, že nikde na Slovensku nie sú tak upravené vinohrady ako práve tu (nie, bohužaľ ani v okolí BA). Plus je tam pokoj. A to je možno zasa kameň úrazu v téme cestovného ruchu. Klasický slovenský regionálny problém – keď si ďaleko od Bratislavy alebo západu krajiny, tak neexistuješ a si prezentovaný ako nič – ten výrok z úvodu. Keby bol Tokaj bližšie k BA, nevedeli by tam čo skôr, žili by z teambuildingov a incomingov. Ale povedzme si narovinu – nevieme sa dosť dobre spropagovať. Tu spomeniem i samotnú školu – dostať sa po kontakt bolo trošku náročné. Nehovorím o tom, že keby som tam už raz vďaka vysokej škole nebola, netuším, že také čosi existuje. A pri tom taká nádhera a taký úctyhodný výklad a takí milí ľudia…. Googlila som školu, najprv som zistila, že neexistuje, potom som zistila, že existuje opäť. Ale už ako škola v Košiciach. Nenechala som sa znechutiť a pátrala ďalej, narazila som na priečinok „pracovisko Viničky“, ach ako som sa potešila. Kontakt nefungoval. Skúsila som druhý, tretí, nič. Tak som sa odvážila volať riaditeľke školy – tá dvihla a v tom sa vysvetlilo, prečo inde nedvíhajú. Mali zrovna jarné prázdniny a p. riaditeľka je jediná osoba s mobilom, ostatní fungujú na pevných linkách. Pani riaditeľka bola veľmi milá, poznačila si termín a dala mi kontakt na p. Bodnára. A už to šlo. Bolo by fajn, keby sa škola vedela viac spropagovať, bolo by fajn, keby sa na Slovensku buduje vzťah k vínu a k jeho výrobe, bolo by fajn, keby remeslo zasa získalo svoju kvalitu a hodnotu. Bolo to pekné a ja zasa verím, že som tam nebola naposledy. Vďaka.

V nedeľu 03.06.2018 sme sa ráno pobrali smer Michalovce za účelom svätej omše, kávy a obeda. Najväčší šok bolo prázdne mesto, keď prázdne, tak prázdne, nula človeka, iba my. Po omši to už bolo lepšie. Kávu sme si dali vo výbornom podniku „U baristu“. Obed sme vynechali s nádejou, že sa najeme pri Zemplínskej šírave. Tam sme zaparkovali v obci Kaluža, odvážlivci sa i okúpali. A aj sme objavili reštauráciu vhodnú na nedeľný obed. Šírava má časy najväčšej slávy už zrejme za sebou (socialistické dovolenkovanie), no prebúdza sa k životu i v súčasnosti. V Kaluži je dokonca i aquapark, je tam kopa kempov, hotelov, chát. Určite si mnohí prídu na svoje. Zo severu je obklopená Vihorlatom, na ktorého úpätí sa nachádza pekná zrúcanina Vinianskeho hradu. Okolo Zemplínskej šíravy sa prechádza aj pri návšteve Morského oka – sopečného jazera v CHKO Vihorlat. Mrzí ma, že sme posledné dve spomenuté už nestihli navštíviť. Rovnako tak sme nestihli obísť celý Vihorlat popri hranici s Ukrajinou. Zemplín je obrovský a Východné Slovensko ani náhodou nekončí v Košiciach ako si to mnohí predstavujú. To najlepšie je oveľa ďalej a Košice sú „len“ brána.

Rovnako tak, ako je bránou Šariša alebo Horného Zemplína tretie najväčšie mesto Slovenska Prešov, kde sme mali namierené po východoslovenskom mori. Je to predsa len kus cesty a tak sme na naše ubytovanie Penzión Šariš prišli až v poobedných hodinách. Penzión je ultra retro s ultra retro recepčným, na hlavnej križovatke mesta, ale v blízkosti samého centra a nie zlou cenou. Navečer sme to ešte otočili k Janovi domov do Šindliara. Stoly sa prehýbali, pálenka tiekla a my sme sa nevedeli dojesť dobrôt tety Janovej mamy. Plus, ten prízvuk, to nárečie je nezabudnuteľné. „Načerpali sme sebe“ a pobrali sme sa nazad do Prešova. Večer sme si prezreli mesto a navštívili podnik Christiania. Alternatíva pokiaľ Prešov dovolí :).

V pondelok 04.06.2018 nás čakal Poprad a ochutnávka Tatratea v Kežmarku priamo vo výrobni. Cestou sme sa zastavili na travertínovej kope pod Spišským hradom, na tzv. Sivej brade. Je to súčasť Gotickej cesty a tiež súčasť náučného chodníka Jeruzalem s krížovou cestou. Na vrchu travertínovej kopy stojí kaplnka a kríž s Kristom. Sú tu dva vývery s teplou vodou a veľa dymiacich jám s oxidom uhličitým. Je to magické miesto, opäť málo propagované a povedzme i opustené. Napriek tomu, že je rovno vedľa diaľnice D1. V Poprade sme sa ubytovali v penzióne Slávia neďaleko železničnej stanice a centra mesta. Časť výletníkov chcela ísť do aquaparku, ale v pondelok je na Slovensku všetko off, tak sme sa všetci pobrali hore do Tatranskej Lomnice. Krásna prechádzka. Tatry sú Tatry. Moje milované. Aj keď, do kedy? Developeri tu majú väčšie slovo ako príroda….

Navečer sme nasadli do taxíkov, ktoré nás zaviezli do destilérky Tatratea. Úplne iný rozmer zorganizovania ako degustácie vína. V zmysle – škola je štátna a tento podnik je súkromný. Prezentácia, predstavenie firmy, hromada jedla v cene a ochutnávka všetkých druhov tatranského čaju plus macerátov na ich výrobu, plus exkurzia s výkladom po výrobni. Za 10€/os., trvanie 3 hodiny. Odporúčam. Viac dodať neviem, bolo to naozaj fajn. O možnosti exkurzie som sa dozvedela na veľtrhu jedla a cestovného ruchu v BA. Taxíky nás doviezli naspäť do Popradu, išli sme sa ešte prejsť večerným Popradom, pofotiť sa, zasmiať sa. Ráno sme sa odubytovali a dali si raňajky pre vyvolených – v palacinkárni „u Priateľov“. Mňam. Časť išla pozrieť Aquacity – pokus č. 2 bol úspešný. Ja a Veronika sme nasadli na TEŽ električku a odviezli sa až na Štrbské pleso, keďže to trvá hodinu, vybehli sme len k plesu a vrátili sa nazad za ostatnými. Obed sme si dali v jednom vegan bistre v centre Popradu. Zážitok. Bratislava sa má čo učiť. Slniečkári top. Úsmevy na všetky strany. Dokonca dostali od nás hodnotenie na tripovom advisore. A zhejtovaní boli za parohy na stene. Veď vegáni. A na náš popud ich dali dole a odpísali. Veľká vec. Peace. Návrat domov bol chladný – na Čertovici snežilo. Ale cesta bez komplikácií. Krásny predĺžený víkend, nádherný výlet. Prešli sme viac ako 1000 km.

Ďakujem šoférom, Marcelovi a Zuz, za ich bezpečný odvoz, prevoz i dovoz, ďakujem ich autám, Kia Sportage a Škoda Fabia. Ďakujem Veronike za podporu a pochopenie v geografii, ďakujem Janovi za možnosť návštevy u neho doma – vďaka patrí celej jeho rodine za tie hody a milé privítanie a zážitkové jazykové okienko. Vďaka patrí Usovi za tripovo advisorovanie a ochotu fotiť, lebo on je najlepšia selfie tyčka :D Tiež ďakujem Ľubke za prejav pozitívnej spätnej väzby a úprimnej radosti z výletu a jeho naplánovania. Rado sa stalo. Ďakujem všetkým so Zuz na čele, pretože celé sa to malo odohrať v máji, ale ja som si musela odbehnúť do nemocnice a vy všetci ste boli ochotní to celé prebookovať, prehodiť si dovolenky a pod. a vydržali ste to so mnou :)

O rok sa vidíme na Hornom Zemplíne, ktorý som spomenula v úvode. Ale o tom v pokračovaní……

Teraz najčítanejšie