„Božské “ krajinky (ne)skutočnosti Bohdana Hostiňáka

Meno Bohdan Hostiňák mi znelo zvláštne. Tak netradičné meno a ešte je v ňom dvakrát spomenutá vyššia sila : V prvom mene Bohdan „Boh“ a v druhom mene podobnosť Hostiňák ako Hospodin. Keď máme veriť, že meno môže predurčovať človeka k určitému osudu či mierne ho k nemu postrčiť, pozrime sa na umelca Bohdana Hostiňáka a jeho tvorbu. Čo božské možno nájsť v dielach Bohdana Hostiňáka ?

Bohdan Hostiňák (1968) je rodák zo Svidníka. Vyštudoval maľbu v Otvorenom ateliéri Rudolfa Sikoru. Žije a tvorí v Bratislave. Svoju tvorbu prezentoval na desiatkach samostatných výstav doma i v zahraničí . Už od začiatku svojej tvorby v 90. rokoch 20.storočia sa zameriaval na maľbu a tvorbu závesných obrazov. V súčasnosti, keď umelci experimentujú s konceptuálnou tvorbou, inštaláciami a technikami Nových médií je Bohdan Hostiňák skôr výminkou. Využíva klasické maliarske štýly ( inšpiroval sa najmä P. Bonnardom, N. Poussinom, Guercinom) a jeho maľba bola hodnotená ako “ programový únik od industriálnej civilizácie do zlatého veku harmónie človeka s prírodou. “

Najbohatším cyklom autora sú Krajiny, kde často zobrazuje svitanie, súmrak a zotmenie a to v krajine s lesom, stromami, kríkovým porastom či vzdialenými kopcami a pohoriami. Jeho maľby krajiniek sú hladké, plošné a tento námet krajiny rozpracováva ako samostatný obrazový žáner. Jana Geržová hodnotí tento cyklus ako obrazy, kde je vyobrazená krajina súčasne zobrazená ako „miesto, ktoré by sa mohlo stať útočiskom pre človeka unikajúceho pred dôsledkami civilizačného vývoja, ale podobne ako v antike nesie v sebe aj kód potenciálneho nebezpečenstva .“

Bohdan Hostiňák maľuje svoje krajiny charakteristickým pedantným neoklasicistickým štýlom . Námet je na hranici realizmu a iracionalizmu, v určitej miere by som povedala až surrealizmu, nakoľko do každého obrazu krajiny maliar zakomponoval niečo negatívne rozbíjajúce prvotné očakávanie. Na rozdiel od svojej rannej tvorby, kde sa odstrašujúci námet hmyzu alebo parazitov vyvolávajúcich negatívne asociácie snažil oslabiť pridaním ornamentu – tu postupuje autor opačne. Pozitívny námet krajiny neguje dominantými zápornými symbolmi.

Na prvý pohľad sa v každej krajinke zračí niečo vznešené alebo božské : božský pokoj, božia veľkosť, božský priestor, božská príroda, božská sila, …. Hladká olejomaľba, doslova vymaľovaná rozprestierajúca sa krajina neurčitého rázu, ale ohraničených konkrétnych obrysov. Istota pohľadu pre recipienta – nie neistá nejasná krajina, ktorú si máme domyslieť a skúmať- ale krajina s konkrétnymi líniami a konkrétnymi tvarmi.

V obraze sa však nachádzajú symboly, ktoré narúšajú takéto jednotné vnímanie. Napríklad v obraze zelenej krajiny s lesom v pozadí , autor celý obraz vybodkoval červenými bodmi rôznych veľkostí. Takže tu nakoniec dominuje nie les, ale naše vnímanie je upriamené na tieto iracionálne (ne)súčasti krajiny. Alebo v jednom z najcharakteristickejších autorových obrazov Et in Arcadia Ego je v pozadí krajiny horiaca sopka s obrovským stĺpom dymu vystupujúcim do monochromatickej oblohy, kým v popredí je lúka so stromami a kríkmi, ktoré sú červenej farby. Pôvodná zeleň presvitajúca zo spodnej maľby je prekrytá červeňou. Táto červeň však nie je následkom pôsobenia sopky, lebo je zobrazená z opačnej strany od pozorovateľa, nie od horiacej sopky. Akoby príroda očakávala zásah nebezpečenstva a sama sa pokryla žiarou ohňa. Alebo cyklus Noc, kde na tmavých obrysoch stromov sú zase červené bodky a ešte k tomu sopky vystreľujúce oheň do neba. Alebo Obrazy z cyklu Krok do neznáma, kde môžem nechať opis na O. Mirzu : „Na maľbe je zachytený výsek prírodného prostredia, v ktorom sú dominantné tri základné prvky –  obloha s mrakmi, holý konár stromu a drobná húsenica balansujúca na jeho okraji. V tejto kompozičnej konštelácii sa odohráva príbeh, ktorý odkazuje na existenčné a hraničné situácie v prírode, ktorá symbolicky zastupuje celý vesmír. Autor v maľbe reflektuje zložitý princíp bytia a napriek tomu, že sa tematicky orientuje na živočíšny svet, dotýka sa existenciálnych problémov samého človeka. Už samotný názov obrazu Krok do prázdna je dôležitým interpretačným zdrojom, cez ktorý sa reflektuje hraničná situácia „vykročenia do prázdna“.

Nakoľko sa zvyknem rozprávať s ľuďmi, čo sa im na maľbách páči, sú to často práve také dôkladne vymaľované obrazy. Môžno tieto na vkus laika až trochu monotematické. Esteticky môžem povedať, že Hostiňákove krajinky môžu na niekoho pôsobiť ako sen či irónia krásnej prírody s poznámkou „ Aj to je príroda. “ Alebo viac vnímaví cítia v podvedomí nepokoj. Jednoliaty hladký štýl maľby v kontraste s témou diela. Avšak dominantný pocit, ktorý máme z jeho diel je určitá ambivalencia – narušenie jednotného vnímania rozporuplnými pocitmi. Na zobrazeniach sú vždy protikladné symboly : Krása-nebezpečenstvo. Istota-krok do neznáma. Pokoj- vybuchujúci oheň. Nebo bez mráčika-tmavý dym. Zazelenaná krajina- červená tráva. Sme rozrušení a nedostavuje sa očakávaný pokoj, uvoľnenie z pozorovania obrazu. Relax či hedonizmus alebo pôžitok sa rozplývajú.

Hostiňák v zmysle svojho mena sa snaží Božský pokoj krajiny vyvážiť aj inou „božskou “ črtou – silou vyvolávajúcou strach či potenciálne nebezpečenstvo vyvolávajúce údes. Autor sa tak na svet, prírodu, reálno- pozerá s určitou skepsou či až tragicky. Na obraze Noc I. akoby to už s tými kontrastnými symbolmi prehnal- pokojná scenéria lesnej noci je narušená nielen horiacou sopkou, dokonca troma, ale aj obrovským bleskom nad krajinou a ešte na to hostňákové červené bodky.

Čo sa týka celého cyklu Krajinomaľby, akoby sa v ňom autor nevymanil z posadnutosti doplniť do obrazu niečo kontrastného navyše. Čo mi ale vadí, je že to robí príliš explicitne. Chýba mi v Hostiňákovych obrazoch trochu viac mystična, či neurčitosti. Musím povedať, že viac ma oslovili niektoré neskoršie diela, kde do krajiny autor zakomponoval motív ľudskej postavy, aj keď celkovo tento realistický štýl maľovania, keďže inklinujem skôr k expresii , nemá takýto autor veľmi šancu svojou pedantnosťou a realistickou tvrdou maľbou ma osloviť.

Aby som mu však dala šancu aspoň zopár osobných vyjadrení Bohdana Hostiňáka z rozhovoru s výtvarnou teoretičkou Janou Geržovou :

„V 80. rokoch dominovala gestická, neoexpresívna maľba, ja som sa usiloval dostať do maľby neosobnú, vedeckú ilustráciu. Išlo mi o vychladnutie maliarskeho gesta, o to, aby maliarska plocha nebola zaťažená prílišnou emóciou, aj keď to trvalo pomerne krátko.“

„U mňa sa motív smrti, ktorá je prítomná v ideálnej krajine, viaže už na spomínaný zážitok z detstva .(pozn. autor prechádzal ako malé dieťa s rodičmi popri cintoríne a potom nakreslil hroby s kostrami ktoré boli prelezené slimákmi a červíkmi ). Už vtedy som vnímal veľké napätie vyplývajúce z toho, že svet bol pre mňa krásny a dobre usporiadaný, a predsa v ňom bola prítomná smrť. To je veľký paradox života, čo možno dáva životu jeho cenu. V mojich obrazoch s týmto názvom ( Et In Arcadia Ego. Aj v Arkádii som prítomná, ja, smrť) je smrť zastúpená prírodnou katastrofou v podobe sopky, ktorú vidno niekde v diaľke pomedzi konáre stromov.“

Prvé vyjadrenie umelca mi pomohlo lepšie pochopiť, čo mi ešte vadí na obrazoch autora. Je to akási chladnosť zobrazenia, akási neosobnosť či prílišný odstup od témy. Zvoleným štýlom maľby jeho obrazy pôsobia umelo až odťažito. Takto aj antagonizmus, ktorý autor zobrazuje na plátna stráca svoju prvotnú silu. Je príliš uhladený a stráca vnútorné napätie. Myšlienka kontrastu či protiváhy je dobrá, je to aj kvalitná akademická maľba, ale bez podnetného náboja navyše. Obraz svojho recipienta nikde neposúva, alebo len minimálne. Skôr som sa pristihla pri tom, že som začala pragmaticky rozmýšľať nad autorovou intenciou, tá síce z rozhovoru s Geržovou je dedukovateľná, ale to nebudem teraz riešiť.

V súvislosti so spomenutou chladnosťou by som mohla spomenúť aspoň jeden obraz, ktorý je pre mňa malou výnimkou. Je to obraz Noc II. 2000, olej (150×90) – foto v úvode

Obraz je väčších rozmerov než ostatné jeho diela. Je namaľovaný rovnakým hladkým autorským štýlom, ale jeho dominanciou je farba. Kontrastne črtajúce sa červené pohorie k modrej hviezdnatej oblohe. Práve samotná ostro červená farba dáva maľbe emóciu a nie je dokonca zaťažená pridaním nijakých symbolov ( sopka či blesky ) Čistá minimalistická červená krajina k pokojnej hviezdnatej oblohe. Hviezd na oblohe je trochu priveľa a vytvárajú nepokoj zo zvýšeného množstva,ale tak vlastne nepokojná rumelka krajiny je nakoniec v súlade s nepokojom kvantity hviezd na žiarivej nočnej oblohe.

Zdroje

web umenia

Jana Geržová : Rozhovory o maľbe