Denník N

Múdrejší ustúpi a ostatní si vládnu…

„Tento štát má mechanizmi“ práve povedal predseda NR SR. Keď sa pozrieme na mechaniku, ako súčasť fyziky, prírodnej vedy, vidíme, že na fungujúci mechanizmus treba určité častice, určitú energiu. Ostáva v pokoji teleso, kým na neho nepôsobí sila. A naopak. Teda otázka môže byť tá: Aká sila pôsobí? A na koho? Na akú kvalitu „častíc“?

Spomenul som si dnes i na jeden príklad z histórie, ktorý to možno viac osvetlí.

Ak si spomenieme na vzburu na lodi Bounty, kde nechceli mnohí poslúchať poriadok, režim vojenský a vzbúrili sa. Kapitána posadili do loďky niekde v Tichom oceáne a plavil sa na vlnách  osudu … A oni sa – v tejto novej kvalite – dostali až „rajské“ ostrovy… Daná „skupina“ mala však takú „kvalitu“, že časom došlo k toľkým sporom, konfliktom vraždám, až ostalo len pár jedincov a reálne praktizovali i kanibalizmus… (pozn….išlo o iného „kapitána“…)

Teda bol som na jednej besede s jedným spisovateľom tento týždeň. Venoval sa v knihách, ako to on sám nazval, „bodu nula“ pre našu krajinu. Sám vravel, že hranice sú dôležité, bez dohôd a ochoty dohodnúť sa , môžu byť konflikty nekonečné a zničujúce.

Išlo o zvrat v prúdení dejín, ktorý nastal v rámci pôsobenia určitých síl, faktorov, po skončení prvej svetovej vojny a umožnil vznik spoločného štátu dvoch národov.

My si možno neuvedomujeme, že myslenie i hodnoty ľudí v tej dobe boli iné ako dnes. Boli tu monarchie, verilo sa lojalite k cisárovi, k zemi, secesia mala inú kultúru ako moderné myslenie…

V roku 1918 bojovali ľudia proti sebe bez toho, aby mali pocit, že bránia svoju krajinu, hája svoje záujmy. Jednoducho nik sa ich nepýtal a pre  pre monarchov to bola samozrejmosť tiež, boli to obyvatelia krajiny, ktorých majú ako zverených ako majetok, majú ich k dispozícií…

Neboli to občania, zvrchovaní, uvedomelí, s pocitom práv.

Na vojenskom cintoríne pre obete prvej svetovej vojny (331 pochovaných v Petržalke) , kde bude 19,10 i jedna naša akcia, sa píše, že by folo fajn, keby ľudia radšej uprednostnili dohodu, porozumenie (hranice), pred vojnovým riešením….

Spomínal spisovateľ fakty, keď dobrovoľníci prišli z Čiech, aby zabrali územie a Bratislavu spravili hlavným mestom.

Postupne „oslobodzovali“ mestá  a ich „romantické“ očakávanie, že postupne oslobodený „bratský národ“ s nadšením sa pridá a masa dobrovoľníkov sa znásobí a prídu spoločne do Prešporku, sa nenaplnila. Nejak to bolo členom tohto budúceho „bratského národa“ jedno.

Kedy sa teda prejavili? Keď vrchnosť už povedala? Kto vie….

A čo sa teda zmenilo za tých sto rokov? Kedy nás ktoré školstvo učilo, že máme žiť podľa svedomia, vedomia, slobodne, tvorivo…?

Ako sa to mohlo teda zmeniť, keď sily akosi nepôsobili?

Pozerám tú diskusiu v televízií, kde jeden háji svoje pôsobenie v koalícií s tým, že za koaličného partnera nie je zodpovedný. Druhý mu vraví, že v rámci členstva v koalícií, je zodpovedný za celé pôsobenie. Otázne je, čo má robiť občan, keď to pozerá? Jasné, vyše polovica oprávnených voličov pôjde využiť svoje občianske právo a pôjde voliť, keď príde k tomuto cyklu.

Teda venoval som sa tiež tomuto „bodu nula“, tomu bodu zvratu, rok 1918. Dva roky som si vlastne kládol otázku, čo sa vlastne za tých sto rokov zmenilo?

Čakal som určité povedomie spoločnosti, tu, v tomto najviac rozvinutom regióne, ktoré zareaguje. Skôr mám však dojem, že akosi tu nie je veľkrát to, čo má možno občan v malom mestečku, kde každý každého pozná a on vie, kde je sila „miesta“, genius loci, kde má istotu, korene, kde cíti silu,…identitu…a tak…

Skôr som však prišiel k úplnému nepochopeniu a kladiem si otázku, ako sme pripravení využívať verejný priestor, práva občana, či budeme vedieť naozaj využívať systémy, ktoré má štát? (ako prázdne slová to znie).

Aby som sa nemotal. Dlho sa hovorilo, že i „bratský národ“ pozerá s obdivom na Slovensko, ako sme vyspelí. A potom realita, studená sprcha v podobe „marketingových informácií“, ktoré má polícia možnosť s voľnými rukami preskúmať, či ide o skutky, ktoré majú podstatu…teda hovorí sa, zahmlieva, o prepojení súdnej moci s politikmi (s peniazmi), hovorí sa o ovládaní politikov nie svedomím, hodnotami demokracie (konzervatívnymi, či liberálnymi (lebo komunisti záhadne zmizli zo sveta (zo Slovenska)).

Teda majú také kauzy i iné okolité národy???

Otázne je, či sme naozaj k tomuto štátu neprišli nejakým „riadením osudu“, ako „vyvolený národ“?

Ako sme schopní rozlišovať, rozhodovať, používať suverénne svoje práva a slobody sto rokov po vzniku demokratického smerovania? Teda hovorí sa, že politici sú odrazom voličov. Predpokladám, že to tak je. Aká je teda úroveň občianstva u nás, keď zoberieme do úvahy, koľko krát sa to tu delilo, koľko krát ľudia mohli odísť a aj odišli. Koľkí sem teda prišli a ako sa z danej „suroviny“ podarilo navariť „silný vývar“? Teda, ako sa podarilo zmeniť kvantitu na kvalitu?

Mohol by som dať rôzne pekné fotky, ilustrovať. Snažiť sa dať o niečo i marketingové, keď som zistil, že samotný čin, či slovo povedané v Sj nejak nemá tú silu. Ale vlastne poznanie za tieto dva roky, kedy som sa snažil osloviť  inštitúcie a očakával nejakú ochotu, pochopenie, schopnosť konať samostatne či s „chuťou“, bez donútenia „vrchnosti“ (podobný mechanizmus ako za CK monarchie (poslušnosť a usilovnosť, keď treba…) mi hovorí skôr to, že stav nie je dobrý.

(Nakoniec som bol v KHB a odfotil tam z výstavy niečo, celkom vhodné a doplnil…plus dávam dodatočne link, k diskusii…: https://www.tvlux.sk/archiv/play/21319)

Myslím si tiež, že je veľká hrozba v zneužívaní rôznych sociálno psychologických poznatkov v smerovaní masy. Rôzne masovokomunikačné postupy, ktoré tu roky pôsobia bez toho, aby sme si to uvedomovali a bez toho, aby niekto vedel, aké účinky majú na „občana“ (či člena masy …sugescie…).

Myslím si, že treba si povedať pravdu. Označiť veci jasne slovami a dať im hodnotu.

Ak sme mali už raz Slovenský štát, čo to dalo a za aké obete. Mali by sme sa poučiť, priznať vinu.

Teraz predsa máme zas svoj štát, má tie mechanizmy, ako hovoril predseda NR SR, tak naozaj nikomu nebráni niečo podľa Ústavy SR robiť. A ak som v nejakej inštitúcií, ktorá je zriadená podľa zákonov NR SR, mám konať za ten plat na základe plnenia povinností a nie podľa toho, že odkiaľ vietor fúka, hľadať dôvody, prečo skôr nie, či sedieť tam za každú cenu i s popieraním svedomia i vedomia…

Myslím si, v kontexte toho, čo tu hovorím vyššie, že sú tu „určité sily“, že práve skutočnosť, že naozaj nastane skutok (ktorý občas nastáva akoby sa „vynáral z hmly“) a uskutočnil sa „Národný pochod za život“, je hodná serióznej reakcie, záujmu odborníkov, historikov, sociálnych či humanitných vedcov, elít národa, aby pomenovali, čo sa vlastne stalo a aké to malo prípadne riziká.

Pritom nič proti životu, ochrane, prevencii, priam naopak… Sám som dokonaca na národnom behu Devín Bratislava pred pár rokmi mal tričko s 4life…treba sa minimálne zamýšľať, …nebyť necitlivý…snažiť sa…

Osobne si myslím, že ak ide niekde skupina ľudí s tým, že sú formovaní na základe tých najvyšších hodnôt a „spúšťačom rôznych činov, smerov konaniu zamýšľanému, môže byť naozaj dobre použitá „sto krát používaná slovná formulácia“, „ustálený pojem“ a dav bude schopný spraviť čokoľvek.

Prečo ja som v tom dave dokázal existovať pri plnom vedomí a svedomí tak cca. 10 min a pocit nevoľnosti z niečoho skôr opačného tomu čo sa deklarovalo, teda nie pocity ako „radosť“, „život“, ako si podľa vyhlásení želali organizátori (napr. podľa časopisov s citátmi…voľne dostupné) a teda iní, nielen predstavitelia extrémistických strán ale i iní politici bežne volení do NR SR v štandardných stranách tam dokázali pôsobiť, ostali tam s úsmevmi a v družnom spojení bratstva…a nevyhodnotili to miesto a situáciu ako riziko…, škodiace „národu“, či „štátu“?

Presne k tomuto stavu vedomia, stavu občianskeho povedomia, či toho, čo sme si vo forme poznania odniesli zo škôl, v rámci povinného vzdelávania, smeruje tento text. Akú máme výbavu ako občania k tomu, aby sme sa vedeli rozhodovať? Ak nie sme schopní uplatňovať slobodu, ale vyhovuje nám stav, kedy budeme čo najdlhšie živí a s čo najvyššou šancou mať základné istoty, k čomu boli obete tých vojen, keď sa vraví, že obetovali tú najvyššiu hodnotu (svoj život) za našu slobodu??“ ľahko sme tento štát získali, ľahko ho môžeme i stratiť. Keď nemá kto za neho „bojovať“…

Ta si želajme, aby slová ako „sloboda“ či „solidarita“ či „vlasť“ neboli len marketingovo chránené značky…aby mali význam…:-)

Teraz najčítanejšie