Zakazovanie interrupcií je útokom na naše právo na dôstojný život a telesnú autonómiu

Podľa Svetovej zdravotníckej organizácie pomer podstúpených interrupcií zostáva v skutočnosti napriek reštriktívnym zákonom približne rovnaký. Rozdiel je ten, že po zákaze alebo obmedzení bezpečných interrupčných služieb namiesto nich nastupujú drôtené vešiaky, toxické rastlinné preparáty a nekvalifikovaní vykonávatelia a vykonávateľky, zatiaľ čo profesionálny lekársky personál, poskytujúci náležitú starostlivosť, je kriminalizovaný.

Zákony na obmedzovanie alebo úplný zákaz interrupcií v krajinách ako Salvádor, Poľsko a v nedávnej minulosti aj viaceré štáty USA (medzi nimi Louisiana, Ohio, Kentucky, Mississippi, Georgia, Alabama a Missouri) sú navrhnuté tak, aby držali ženy a dievčatá pod kontrolou a obmedzili ich život na napĺňanie stereotypných rodových rolí. Takáto legislatíva je výsmechom ich ľudským právam a dôstojnosti – a predstavuje rodovú diskrimináciu. Pre transrodových a queer ľudí, ktorí potrebujú interrupciu, sú takéto zákony ďalšou položkou v dlhom rade útokov na ich práva a slobody.

Organizácie na obranu ľudských práv zdokumentovali agóniu a zúfalstvo vyplývajúce z protiinterrupčných legislatív na celom svete.

Medzi najdrastickejšie zo známych osobných príbehov patrí osud „Ms Y“, ženy, ktorá získala azyl v Írsku po tom, ako ju vo vlasti zbili a znásilnili ozbrojenci. Keď sa Ms Y dozvedela, že si nemôže legálne zvoliť ukončenie tehotenstva, ktoré bolo následkom znásilnenia, opakovane sa pokúsila o samovraždu. Nakoniec bola prinútená porodiť cisárskym rezom. Írskym úradom po celý čas záležalo viac na ochrane plodu ako na psychickom a telesnom zdraví Ms Y.

Minulý rok sa Írsko zaradilo na zoznam takmer 50 krajín, ktoré za posledné desaťročia uvoľnili prístup k zákonným interrupciám. Bol to historický krok, ktorý prišiel prineskoro pre Ms Y, ale ochráni ďalšie ženy pred rovnakou traumou.

Videli sme, aký hrozný dopad majú protiinterrupčné zákony, keď sa používajú na trestanie tých, čo trpia komplikáciami v súvislosti s tehotenstvom. V Salvádore sa ženy, ktoré potratia alebo sa im narodí mŕtve dieťa, automaticky stanú „podozrivými z podstúpenia interrupcie“ a sú obvinené z vraždy.

Evelyn Hernández, 21-ročná Salvádorčanka doma porodila mŕtve dieťa. Zatkli ju, obvinili z trestného činu a odsúdili na 30 rokov väzenia za vraždu za priťažujúcich okolností. Vyšší súd neskôr tento rozsudok zrušil a nariadil nové vyšetrovanie jej prípadu, ktoré viedlo k oslobodeniu Evelyn po skoro 3 rokoch strávených za mrežami. Avšak 6. septembra 2019 salvádorská štátna prokuratúra oznámila, že sa voči tomuto rozhodnutiu odvolá.

Postup salvádorských úradov je typickou ukážkou toho, aká obsedantná môže byť túžba štátnej moci po uplatňovaní drakonických zákonov voči ženám. To je dôvod, prečo musíme naďalej solidárne vystupovať proti snahám o úradnú kontrolu nad telami žien a dievčat. Podľa poslednej správy Guttmacherovho inštitútu až 42 % žien v reprodukčnom veku žilo v roku 2017 v 125 krajinách s platnými striktnými obmedzeniami interrupcií (umelé prerušenie tehotenstva je v nich buď celkom zakázané, alebo povolené iba vtedy, ak ide o záchranu života či ochranu zdravia tehotnej ženy). Keď zákonodarné orgány po celom svete zachádzajú do extrémov pri obmedzovaní prístupu k interrupciám, oberajú tým ženy, dievčatá a ďalšie osoby, ktoré môžu otehotnieť, o ich ľudské práva.

Človek, ktorý nemá hlavné slovo v rozhodovaní o tom, čo sa bude diať s jeho telom, nemôže byť slobodný. Debata o interrupciách by preto mala presahovať posudzovanie, či tehotenstvo ohrozuje život tehotnej osoby. V jadre tejto diskusie ide o reprodukčnú slobodu a právo na rozhodovanie o tom, čo sa stane s naším vlastným telom. Toto právo je zásadné pre všetkých ľudí, ktorí môžu otehotnieť – bez neho si totiž nemôžu naplno uplatňovať svoje ľudské práva a žiť dôstojný život. Vlády musia v prvom rade dekriminalizovať interrupcie a zaistiť, aby boli dostupné a bezpečné, a popri tom musia zároveň vytvárať spoločenské podmienky, v ktorých sa ľudia môžu rozhodovať o tehotenstve slobodne, bez nátlaku, diskriminácie, násilia, hrozby stigmatizácie či trestu.

Našťastie je stále viac krajín, kde je táto skutočnosť už akceptovaná v právnej rovine, napriek znepokojujúcemu spiatočníckemu vývoju v oblasti reprodukčných práv, ku ktorému došlo v niektorých štátoch v USA alebo v Poľsku po kampaniach tzv. anti-choice skupín (proti možnosti voľby) a populistických politikov a političiek. Za posledných 25 rokov došlo približne v 50 krajinách k zmene zákonov tak, aby umožňovali lepší prístup k interrupciám. Hoci sa kontexty v jednotlivých krajinách rôznia, jednu vec majú všetky úspešné kampane za uvoľnenie interrupčnej legislatívy spoločnú: ženy v týchto krajinách neboli ticho. Od Írska po Kórejskú republiku aktivistky pomohli sňať stigmu a tajnostkárstvo z témy interrupcií, tým, že sa podelili o svoje osobné príbehy. V Argentíne a Poľsku pochodovalo viac ako milión žien s požiadavkou, aby boli vypočuté.

Ľudia, ktorí potrebujú alebo potrebovali podstúpiť interrupciu, si zaslúžia našu podporu a solidaritu. Každý a každá z nás môžeme zohrať úlohu v boji za získanie práv, ktoré nám patria: či už tým, že venujeme niečo zo svojho času alebo prostriedkov regionálnym organizáciám venujúcim sa advokácii za možnosť voľby; tým, že vyjdeme do ulíc na protest; alebo tým, že budeme oboznamovať ľudí vo svojom okolí s dôvodmi, prečo je prístup k bezpečným interrupciám potrebný.

Vlády musia rozširovať prístup k bezpečným, zákonným a dostupným interrupciám a antikoncepcii pre všetkých ľudí. Nielen preto, že je to humánne, ale aj preto, že je to ich povinnosť vyplývajúca z medzinárodného práva. Zabránia tým nespočetnému množstvu úmrtí, psychických tráum a telesných zranení s celoživotnými následkami.

Tento článok vyšiel pri príležitosti Medzinárodného dňa bezpečných interrupcií 28. septembra 2019 na webe TIME. Jeho spoluautorkami sú Jaime Todd-Gher, právna poradkyňa z Amnesty International, a Uma Mishra-Newbery z organizácie Women’s March Global. Do slovenčiny preložila Elena Teplanová z Amnesty International Slovensko.