Denník N

A čo ohrozuje vašu rodinu?

Tradičné zamyslenie sa nad hrozbami pre klasickú modernú rodinku.

V posledných rokoch je skoro nemožné sa vyhnúť počúvaniu o najrôznejších hrozbách pre tradičnú rodinu. Nám sa pred časom zadarilo si jednu takú založiť a zatiaľ ju nikto neohrozuje. Ľahké to samozrejme nie je, ale išli sme do toho dobrovoľne a nič by sme nemenili. V čom vlastne tkvie tá výzva a je to vlastne hrozba?

Samozrejme, ak odhliadneme od výchovných a organizačných výziev… však. Skúsim načrtnúť  tri oblasti, ktoré sú špeciálne náročné.

Prvým sú peniaze. Jasné, sporili sme a mali sme rezervu, vedeli sme čo je to materská a že po nej bude len rodičák. Že v rámci tých 7 mesiacov bude manželke chodiť vlastne výplata (plus mínus), následne zhruba niečo cez 200 eur. Ak si zrátame komplet celý príspevok od štátu počas rodičovskej, tak je to zhruba 240 eur, daňový bonus na mojej výplate je zhruba 40 eur, takže spolu 280 eur. Náklady na potomstvo sú rôzne, .týždeň to pri svojom prieskume odhadol na 150 – 350 eur mesačne. Ja to radšej nerátam, čo treba, to treba, zase to nie sú tisíce. Hlavne nech sme zdraví. Pointou je, že bežné výdavky na dieťa vlastne od štátu plus mínus aj dostanete, ale namiesto dvoch výplat máte jednu a preto pochopiteľne mnohí zvažujú škôlku či jasličky čo najskôr (aby sa išlo čo najskôr do práce). Je to vždy dilema, dieťaťu kolektív určite prospeje, ale zase určitý čas je lepšie, keď je hlavne s rodičmi. Ten čas sa nedá za peniaze kúpiť. Pokiaľ to len pôjde, nebudeme uprednostňovať peniaze a kariéru pred časom s naším dieťaťom. Robím si žarty, keď rozprávam o starých časoch, keď sme boli beztetní a bohatí. Peniaze ale nie sú všetko, boli a dúfam že aj budú.

Bývanie. Veľkou témou sú nájomné byty, ktoré sú pre nás dôležité ako lochneská príšera. Veľa sme o nich počuli, ešte sme ich nevideli a vôbec sme s nimi ani neuvažovali. Život sa vyvinul tak, že zrovna v čase keď sme sa chystali rozrásť, začali sme rozbiehať aj stavbu vlastného domu (pôvodne sme chceli kúpiť, ale nič sa nedarilo). To nie je megalománia, ako by si niekto mohol myslieť. Za tie peniaze sme mohli mať dvojizbák v Petržalke. Ak si môžete vybrať medzi bytom a domom, asi toho na rozmýšľanie veľa nie je. Samozrejme, dom je náročnejší na dochádzanie, čo ma oberá o čas s rodinou a energiu. To sa ale možno bude dať časom vyriešiť a nebudem musieť kvôli práci odchádzať z domu. Zatiaľ čo bývanie na sídlisku sme nepovažovali za vhodné ani preferované prostredie. Je to samozrejme vecou priorít, dopravné spojenie bolo super, všetko na dosah ruky, v robote za 30 min. Ale malo to aj svoje negatíva. V tomto sme mali jasno. A sme síce 2h vzdialení od rodiny, pretože ešte pred rokmi sme sa presťahovali za robotu, ale toto má polovica Slovenska. Nič špeciálne to teda nie je, hoci to určite nie je ľahšie, ako keby mohli babky z vedľajšej ulice prísť vypomôcť. Ale aspoň si viac vážime, keď sme so zvyškom rodiny.

Keď si zrátame prvé dva body, už je to slušný závar, pretože minimálne dva a pol roka (po konci materskej do času kedy sa ide do škôlky a buď máte výplatu, alebo novú materskú za prípadného súrodenca) musíte platiť bežné výdavky, bývanie aj dieťa ale máte iba jeden príjem. A ak sa vám nepodarilo úplne dokončiť bývanie, ako nám, tak ešte zliepate podľa možností aj to. Je to o držku.

A s tým súvisí tretí bod. Vzťahy. Dvaja ľudia, kým sa zoberú a založia si rodinu, mali by si niečo prežiť. Ideálne bývať spolu aspoň pár rokov. Ale ani to ich nepripraví na to, čo príde po narodení potomka. Zmena režimu, kopa nových úloh, zodpovednosť, kopa rád od všetkých, kopa pochybností, spánok nedostatkový tovar. Občas krik a zúfalstvo. Pochopiteľne, skôr či neskôr to zladíte, nacvičíte a začnete si vychutnávať aj pozitíva, ktorých tiež nie je málo. Ale v princípe, nemáte čas na seba samého, ani na seba navzájom, niekedy ste radi že prežijete deň. Prečo to hovorím? Je to neskutočný tlak na vzťah. Únava, sterotyp, pocit že sa nestíha a najrôznejšie nečakané situácie sú niekedy na nevydržanie. Hormóny, emócie, ponorka z celého dňa stráveného viac menej doma. Človek dáva sám seba bokom a maká pre druhých. A nech sa snažíte akokoľvek, raz za čas to proste vybuble a s partnerom sa povadíte. A často to ani nikam nevedie, obaja ste unavení a hádate sa väčšinou o nepodstatných veciach. A ešte máte zlý pocit, lebo pred dieťaťom (čo ste sa zaprisahali, že nebudete robiť, že?). Sme len ľudia a pokiaľ nejde o podstatné veci, netreba sa brať vždy vážne. Pravidlá a poriadok musia byť, ale v princípe sa musíme podporovať navzájom, inak sa to nedá zvládať. Časom sa ale naučíte aj to. Nezvládne to ale každý, o čom svedčí vysoká rozvodovosť u nás, kedy sa do 15 rokov rozpadne každé druhé či tretie manželstvo, väčšinou aj s deťmi. A to je peklo a hrozba pre tradičnú rodinu.

Napriek všetkému čo som tu popísal, sa nemám na čo sťažovať, takto sme to chceli. Som rád že zvládame (väčšinou) a som na nás hrdý. Prajeme veľa šťastia, zdravia, síl a spánku do všetkých rodín.

Za ilustrák ďakujem Shootymu.

Teraz najčítanejšie

Tomáš Mikulík

Som slušný človek s veľkou hubou :) (dovolil som si citovať klasika).