Denník N

Ursula K. Le Guinová vám vysvetlí, prečo čítať fantasy

Ak patríte k tým, ktorí si myslia, že fantasy patrí medzi literárne „subžánre“ a nie do tej správnej „skutočnej“ literatúry, tak legenda tohto žánru vám veľmi jasne vysvetlí, ako veľmi sa mýlite.

V českom vydavateľtve Gnóm! vyšlo už mnoho zaujímavého, a okrem iného aj výber esejí a prednášok z pera Ursuly K. Le Guinovej pod názvom „Proč číst fantasy, jak to, že zvířata v knížkách mluví, a odkdy se Američané bojí draků“. Ona bola tá, ktorá napísala príbeh o škole pre čarodejov dlho predtým, než sa svet zbláznil do Harryho Pottera (a aj o tom sa tu dočítate, aj o tom, ako písala Zememoria). Jej eseje a teoretické texty sú oceňované rovnako ako jej literárne diela, a preto si vydanie výberu z nich určite zaslúži pozornosť.

Táto zbierka je vášnivou obhajobou sily predstavivosti a krásy imaginatívnej literatúry. Prednášky a eseje primárne o tom, prečo čítať fantasy, ale aj o mnohom inom. Napríklad o tom, že anglickú literatúru výrazne posunul k fantastike práve Shakespeare, že magický realizmus bol jednou z cestičiek, ktorými sa začalo fantastično vracať do literatúry, o Tolkienovi, Potterovi, Monty Pytonoch, klišé stereotypoch v brakovej fantasy, ale aj Trumpovi, ktorý je kompletne výtvorom médií, či o Andersenových rozprávkach (ktoré vôbec nie sú pre deti, a to vystihla veľmi presne). Ale obsahuje aj výborné zamyslenie sa o tom, prečo deti tak živo reagujú na hovoriace zvieratá v detských príbehoch.

Na začiatku odpovedá na to, na čo to všetko? Draky a hobiti? Načo to potrebujeme? No predovšetkým pre potešenie a pôžitok. Pretože fantázia a fantastická literatúra sú pravdivé. Nie sú založené na skutočnosti, ale sú pravdivé. Sama hovorí, že ako spisovateľka krásnej literatúry nerozpráva posolstvo, ale príbeh.

Posolstvo sa dá zredukovať na niekoľko ponaučení, morálnych či abstraktných, ale beletria predsa nie sú len slovná vata, v ktorej sa ukrýva racionálna myšlienka. To nie je dôvodom existencie literatúry. Keďže literatúra je umenie tvorené slovami, máme tendenciu myslieť si, že ju môžeme pretransformovať do iných slov, do slov „posolstva“, a nič sa z nej nestratí.

Tak to ale nefunguje. Umelecké dielo totiž nechápeme len mysľou, ale emóciami, celým telom, a príbeh sa nedá osekať na morálne kázanie. Rovnako ako pri tanci či obraze nebudeme hovoriť o „posolstve“, ale o pocitoch, ktoré v nás vyvolávajú, tak aj literatúra by mala byť hlboký zážitok, ktorý sa nedá úplne opísať pár slovami. Snažiť sa preto napríklad vysvetľovať Tolkienov svet ako alegóriu na prvú svetovú vojnu je scestné.

Keď čítate príbeh, prežívate ho nielen hlavou, ale aj emóciami, a to znamená oveľa viac ako akékoľvek posolstvo. Ako sama píše: dobrý príbeh môže vám ponúknuť krásu, pomôcť prekonať bolesť, môže znamenať slobodu, vykúpenie, ale aj pri každom ďalšom čítaní znamenať niečo iné.

Umění nás osvobozuje; a umění slov nás může odnést daleko za hranice všeho, co lze vyjádřit pouhými slovy.“

Práve preto tak zafungovala v poslednej dobe napríklad Prašina, preto sú príbehy Neila Gaimana tak nádherné a dokážu zasiahnuť deväťročného aj deväťdesiatročného. Fantastická literatúra nie je detinská, ako sa jej často vyčíta. Fantastická literatúra premosťuje priepasť medzi dieťaťom a dospelým tak ako žiadna iná forma literatúry. Dospelí chodia po vyšliapaných cestičkách, ale deti objavujú (to je mimochodom aj základná myšlienka Gaimanovho románu Oceán na konci uličky, o ktorom prehlásil, že je jeden z jeho najobľúbenejších). A práve to nám ponúka fantastická literatúra: objavovať aj ďalej. Sila imaginácie je jednou z najkrajších schopností, ktoré ako deti máme, a ktorú pred vstupom do dospelosti bohužiaľ často zahodíme.

Čímž se nakonec dostávám ke své osobní obhajobě využití představivosti, především v literatuře, a obzvláště pak v pohádkách, legendách, fantasy, science fiction a dalších těchhle okrajových šílenostech. Jsem přesvědčená, že dospělost neznamená vyrůst z něčeho, ale prostě vyrůst; že dospělý není mrtvé dítě, ale dítě, které přežilo.“

Svet fantasy literatúry nás vracia do zelenej krajiny, ktorá je už pre mnohých z nás, žijúcich v mestách, stratená. Vracia nás do sveta detstva, zelených lúk a polí, spomienok z detstva, do sveta, ktorý dôverne poznáme, pretože sme ako druh dlhé veky žili na Zemi ako zvieratá medzi zvieratami, a za hranicami dôverne známych lúk a polí žili tí druhí, a väčšina detí sa v tomto svete cíti ako doma. Preto si deti tak radi kreslia mapy, a naokolo nechávajú biele miesta.

Kéž by děti ve školách místo zjišťování, jaké je poselství příběhu, raději učily, že kdykoli otevřou knihu, měly by si pomyslet: Tady jsou dveře, které se otevírají do nového světa: copak tam asi najdu?

Fantasy porušuje pravidlá, a možno aj preto ju majú tak radi deti a tínedžeri. Celý ten akademikmi vyzdvihovaný literárny realizmus je vlastne taký mladý povýšenec. Je medzi nami len niekoľko storočí, a už sa povyšuje nad všetko ostatné. Pritom fantastické príbehy tu boli stáročia predtým. Ale len ťažko nájdete tento druh literatúry v akademických osnovách.

Na veľkých dielach fantastickej literatúry ale nie je nič detinského ani prvoplánového, nič, nad čím by si mohli ľudia odfrknúť (ako to často robia): ja samozrejme takéto veci nečítam. Veď sa môže veľmi dobre stať, že najväčším literárnym dedičstvom dvadsiateho storočia, od magického realizmu po Borgesa či Tolkiena sa ukáže byť práve fantastická literatúra, a nie realizmus. Veď aj Shakespeare písal fantasy. „Pre deti“ neznamená „detinské“ a nie je to zlé, to je jednou z vecí, ktoré sa nám snaží povedať.

Áno, aj v tomto žánri nájdete nekvalitné veci: stačí mapa s divnými názvami a bitka medzi dobrom a zlom. Dobrých a zlých často rozoznáte len ťažko, pretože všetci reagujú násilím, a dobrí sú preto spravidla tí, ktorí v treťom diele trilógie zvíťazia. Mnoho moderných fantasy príbehov je príšerne banálnych.

Fantasy môže byť, tak ako akýkoľvek iný žáner, len únikovým čítaním a vyžívaním sa v bezduchom heroizme, ale vo svojej podstate takou nie je. A preto Ursula K. Le Guinová nabáda k opatrnosti. Dávajte si pozor, kam stúpate. Dávajte si pozor, kam sa vydáte. Ríša fantázie je zamorená odpadom, rovnako ako náš skutočný svet, ale ak nájdete skutočný poklad, naučíte sa rozlišovať medzi dobrým a zlým a spoznáte ľudskú povahu.

Fantastická literatúra tu bola od nepamäti. Jej korene sú v mýtoch, legendách, príbehoch, ktoré si ľudia rozprávali pri pravekých ohňoch, teda vo všetkej tej literatúre, ktorá nám rozpráva o nás, o ľuďoch a je našou najranejšou skúsenosťou s príbehom v živote.

Fantastický příběh je původní a přirozenou podobou dětského příběhu. Ne proto, že by většina dětí nerozeznala reálné od nereálného nebo že by měla potřebu realitě „uniknout“, ale proto, že jejich obrazotvornost nepřetržitě pracuje na tom, aby dala skutečnosti smysl, a přesně pro tenhle úkol je příběh plný fantazie nejlepší nástroj.“

Ursula K. Le Guinová nenachádza žiadne odôvodnenie, prečo týmto typom literatúry pohŕdať, práve naopak. Ak budete mať knižku v rukách, určite si prečítajte, čo dokáže s takou rozprávkou o Šípkovej Ruženke (v eseji Klidné místo uvnitř). To je presne tá krása predstavivosti, o ktorej píše. A okrem iného sa v predslove vydavateľa dočítate aj pikošku o tom, prečo odmietla prijať cenu Nebula kvôli Stanislavovi Lemovi.

Jedině prostřednictvím výroků jako ‚Byl jednou jeden drak‘ nebo ‚V jisté podzemní noře bydlel hobit‘ – jedině díky takovýmto krásným ne-skutečnostem se my, fantastické lidské bytosti, můžeme svým vlastním způsobem dobrat pravdy.

– – –

Ursula K. Le Guinová – Proč číst fantasy, jak to, že zvířata v knížkách mluví, a odkdy se Američané bojí draků. Vydal Gnóm! v roku 2019 v preklade Jakuba Němečka.

Teraz najčítanejšie

Ivana Krekáňová

Outside
The storm clouds gathering,
Moved silently along the dusty boulevard.

They are driven by a strange desire
Unseen by the human eye
The carnival is over