Denník N

Gény podmieňujú homosexualitu iba čiastočne

Musíme ostať pokorní a jasne povedať, že my nevieme ako vzniká homosexualita, lebo to je zatiaľ jediná pravda, ktorej sa z hľadiska vedy oplatí v tejto zložitej téme držať.

Kultúrne vojny okolo homosexuality a transrodovosti bohužiaľ neutíchajú, čo však našťastie platí aj pre vedecké snahy o pochopenie homosexuálnej preferencie. V auguste 2019 zverejnil v Science Andrea Ganna a kolektív výsledky svojej obrovskej štúdie, ktorá bola realizovaná na vzorke 477 522 jedincov z USA, Veľkej Británie a Švédska, aby skúmala gény spojené so sexuálnym správaním. Je to naozaj veľká a veľmi cenná štúdia, ktorá však otázky okolo vrodenosti, respektíve – aby som bol presnejší – genetickej podmienenosti homosexuálnej orientácie ani zďaleka nevyriešila.

Jedným z teoretických modelov homosexuálnej orientácie, ktorý mimochodom zastávam aj ja, je born-that-way theory, čiže interpretácia, podľa ktorej si jedinec homosexuálnu orientáciu nevyberá, ale už sa s homosexuálnou orientáciou narodí. Upozorňujem, že je to len teória, pričom ja používam jej širšiu verziu – že sa o homosexuálnej orientácii jedinca rozhodne v období vývoja plodu alebo vo veľmi včasnom detstve, povedzme včasne postnatálne, a že v tomto rozhodnutí nehrá žiadnu rolu nejaká slobodná voľba, ale naopak, ide o biologicky podmienený dej. Biologická podmienenosť ale nie je to isté čo genetická podmienenosť, hoci v predstavách zástancov born-that-way teórie znamená veľakrát vrodenosť práve genetickú podmienenosť. Ukazuje sa však, že na takýto pohľad máme z hľadiska vedy len veľmi slabé dôkazy, respektíve, že súčasné genetické výskumy homosexuality neumožňujú formulovať takýto záver. Aby som bol ešte presnejší, výskumy neumožňovali nikdy formuláciu takéhoto záveru.

Už slávna štúdia na dvojičkách z roku 1991 (BailyPillard) totiž zistila, že pravdepodobnosť, že by boli obe geneticky zhodné dvojičky homosexuálne orientované, je 52 %. Ide o argument v prospech genetických faktorov homosexuality, ale aj nie. Pretože ak by bola homosexualita podmienená iba geneticky, výsledok by bola pravdepodobnosť 100 %. Takto sa vlastne zistilo, že genetika hrá v rozvoji homosexuálnej orientácie rolu, nie je však jediným faktorom. To mimochodom platí pre množstvo našich čŕt – vznikajú interakciou génov s environmentálnymi faktormi. Toto sa potom nesie celým genetickým výskumom homosexuality, v ktorom nebol nikdy objavený gén, ktorý sa verejnosťou začal označovať ako gay gene – z čoho môžeme jasne povedať, že homosexualita nemá monogénovú príčinu. Bolo naivné myslieť si to. Objavilo sa viacero genetických lokusov, ktoré by mali zohrávať istú rolu v podmienenosti homosexuality, ani jeden však taký, ktorý by bol s homosexualitou spojený nevyhnutne.

Takže tak. K vede patrí povinne aj skepsa a Occamova britva. Born-that-way je iba interpretácia faktov, nie fakt. To si musíme uvedomiť. Slepé a ohnivé presadzovanie genetickej podmienenosti homosexuality môže byť tiež iba dogmatizmom svojho druhu. Musíme ostať pokorní a jasne povedať, že my nevieme ako vzniká homosexualita, lebo to je zatiaľ jediná pravda, ktorej sa z hľadiska vedy oplatí v tejto zložitej téme držať. Navyše, práca Anthonyho F. Bogaerta a kolektívu z roku 2018 ukazuje, že istý druh mužskej homosexuality môže mať príčinu aj v imunologickej odpovedi matky. To nás vedie aj k iným možným súvislostiam, ako len ku genetickým, teda súvislostiam, ktoré možno všeobecne nazvať ako biologické.

Genetika homosexuality nás dnes informuje o tom, že gény k homosexualite čiastočne prispievajú, avšak ponecháva pôsobnosť aj iným vývojovým a psychosociálnym či sociokultúrnym faktorom.

Päť genetických lokusov, ktoré identifikovala nová obrovská štúdia publikovaná tohto roku, totiž môže byť v pozadí homosexuálneho správania len u 8-25 % analyzovaných jedincov s týmto správaním. Ďalšou zaujímavosťou je, že tento výskum nenašiel to, čo našli iné štúdie. Napríklad je to posledný klinec do rakvy lokusu Xq28, ktorý sa dlho považoval za dôležitý ohľadne podmienenosti homosexuálnej orientácie. Už tradične je samozrejme kritizovateľná metodológia štúdie, pretože neskúmala homosexuálnu orientáciu ako takú, ale jedincov s homosexuálnou skúsenosťou, čo môže pre precíznu analýzu tohto druhu predstavovať naozaj veľké skreslenie.

Teraz najčítanejšie

Michal Patarák

Putujem psychickými krajinami a stále hľadám odpoveď na otázku, kým to vlastne sme. Dlhodobo sa snažím o to, aby ľudia chápali, čo sú duševné poruchy, že sú liečiteľné a že sa s nimi dá zmysluplne žiť. Na predsudky voči psychiatrii idem kladivom, k dušiam sa však približujem potichu a bosý.