Denník N

Západ a Rusko: Farebné revolúcie (II.)

Oranžová revolúcia (wikimedia)
Oranžová revolúcia (wikimedia)

Pád železnej opony znamenal koniec starých geopolitických istôt v priestore širšej Európy a spustil proces reštrukturalizácie medzinárodného usporiadania, v ktorom hrali významnú rolu pokusy o demokratizáciu.

V prvom dieli som sa venoval vzájomnému neporozumeniu, ktoré panuje v medzinárodných záležitostiach medzi Západom a Ruskom. V tomto dieli by som chcel nadviazať na motív pošramotených vzťahov ukážkou ďalšej kontroverznej témy, tzv. farebných revolúcií, konkrétnejšie stratégiám, ktoré Rusko používa proti demokratizačným trendom v jeho susedstve.

Farebné revolúcie odkazujú na protesty proti režimom s autoritárskymi sklonmi v post-komunistických štátoch východnej Európy a strednej Ázie na začiatku nového tisícročia.

Prehľad (úspešné):

  • Srbsko – Buldozérová revolúcia (2000)
  • Gruzínsko – Ružová revolúcia (2003)
  • Ukrajina – Oranžová revolúcia (2004)
  • Kirgizsko – Tulipánová revolúcia (2005)
  • Bielorusko – Džínsová revolúcia (2006)

Vo väčšine prípadov bola demokratizácia významne podporovaná finančnými prostriedkami zo Západu. Do akej miery boli tieto prostriedky rozhodujúce pre politickú transformáciu je takmer nemožné presne určiť, ale v každom prípade by bolo chybou pripisovať revolúcie výhradne snahe Západu, keďže politická aktivizácia más medzi tradične apatickým obyvateľstvom si vyžaduje omnoho viac ako financovanie niekoľko vyvolených členov mimovládneho sektoru.

Ruské stratégie proti farebným revolúciám

Rusko nebolo ochotné sa pasívne prizerať tomu, ako sa krajiny bývalého Sovietskeho zväzu postupne vymaňujú z jeho sféry vplyvu a spod kontroly jemu naklonených štátnych predstaviteľov. Thomas Ambrosio* identifikoval tri základné typy stratégií, akými sa Rusko snažilo zabrániť,  zvrátiť a izolovať pokusy o demokratizáciu vo svojom okolí, a tak ochrániť aj seba pred podobnou transformáciou.

Prvá stratégia sa vzťahuje na izoláciu vnútorných pomerov Ruska od zahraničných vplyvov, predovšetkým od zahraničných mimovládnych organizácií pôsobiacich na jeho území. Uvedomujúc si nebezpečia pre politický režim zo skúsenosti okolitých štátov, kde sa z jeho pohľadu odohrávali farebné revolúcie jedna za druhou, Rusko výrazne sprísnilo podmienky, za akých môžu mimovládne organizácie v Rusku fungovať (tento proces pokračuje dodnes).

Striktná kontrola a množstvo administratívnej záťaže boli uvedené do právneho poriadku špecifickým zákonom, ktorý mal jednoznačne za cieľ zaistiť, aby zahraničné krajiny nemohli ovplyvniť domáci politický proces Ruska pod rúškom podpory demokracie a ľudských práv. Následkom týchto opatrení klesol počet mimovládnych organizácií v krajine a ich aktivita, zvlášť v politickej sfére, sa výrazne znížila.

Navyše, predmetný zákon regulujúci aktivitu mimovládnych organizácií dal štátnemu aparátu široké právomoci zasahovať proti týmto organizáciám, čím dalo Rusko najavo svoje autokratické sklony (systém označovaný tiež ako  dirigovaná demokracia) a neželanosť zahraničnej kritiky svojho politického režimu.

Druhá stratégia identifikovaná Ambrosiom sa týka posilňovania autoritárskych režimov, aby boli lepšie schopné odolávať regionálnej demokratickej difúzii. Cieľom posilňovania však nie je len zabránenie demokratizácii v danej krajine, ale aj odstrašenie vzniku podobných subverzívnych hnutí v ostatných krajinách regiónu, vrátane samotného Ruska. Ľudia v okolitých krajinách budú mať menej dôvodov veriť v úspech revolúcie bez úspešného precedensu, čo tiež dodáva lokálnym autoritárom príčinu na vyhľadanie ruskej pomoci proti demokratizujúcim silám.

Dobrým príkladom tejto stratégie je Bielorusko. V momentoch, kedy Aleksander Lukašenko potreboval ruskú podporu najviac, t.j. po voľbách v roku 2001, 2004 a 2006 (ktoré Západ považoval za nelegitímne), a kde čelil aspoň nejakému odporu opozície, sa Vladimír Putin dokázal vehementne postaviť za Lukašenka skrz verejné vystúpenia, cielené pozitívne spravodajstvo, odsúdenie kritiky a vplyvu Západu, ekonomickú pomoc, vojenské spojenectvo a ďalšie.

Treba však dodať, že od časov Oranžovej revolúcie v Ukrajine, ktorá dodala posilňovaniu Lukašenkovho režimu v roku 2004 extrémnu dôležitosť z pohľadu Ruska, sa mnoho zmenilo. Po ruskej invázii Ukrajiny sa Lukašenko viac snaží zabezpečiť nezávislú budúcnosť svojej krajiny s ohľadom na obnovenú vojenskú asertívnosť Ruska a zdôrazňovať odlišnosť bieloruskej identity od ruskej.

Po tretie, Rusko sa pokúša rozvracať mladé demokracie a zvrátiť demokratizačný proces späť k takému štátnemu usporiadaniu, nad ktorým môže držať väčší vplyv. Tu platí podobná logika ako pri posilňovaní: úspešné prípady demokratizácie v podobnom kultúrnom a socio-politickom kontexte by dodávali nádej obdobným požiadavkám v Rusku a jeho blízkom zahraničí. Podkopávanie nových demokracií má za cieľ demonštrovať neudržateľnosť demokratického zriadenia v post-sovietskom priestore.

Táto stratégia bola najvýznamnejšie použitá po úspechu Oranžovej revolúcie v Ukrajine, pri ktorej bol porazený Ruskom podporovaný kandidát Viktor Janukovič. V nasledujúcich rokoch potom Rusko citeľne sťažilo život svojmu stále viac sa vzdaľujúcemu bratovi pod vedením európsky orientovaného Viktora Juščenka, najznámejšie prerušením dodávok plynu v zime 2006. Spolu so snahou o podkopanie Juščenkovho režimu, ktorý v tom bol dostatočne úspešný aj bez ruského pričinenia, sa zvýšila podpora pre Viktora Janukoviča, aby sa neopakovalo volebné fiasko z roku 2004. V roku 2010 sa potom Janukovič skutočne stal prezidentom.

Nabudúce niečo o zmrazených konfliktoch, najmä Podnestersku.

* Ambrosio T. (2007) ‘Insulating Russia from a Colour Revolution: How the Kremlin Resists Regional Democratic Trends’, Democratization 14(2): 232–252

Teraz najčítanejšie

Michal Ovádek

Niečo navyše k medzinárodnej politike a súvisiacim témam.