Denník N

O Rumunsku, Drakulovi, jeho hradoch a Fagarašanskej magistrále

Už pred desiatimi rokmi som jej vravel, aby sme navštívili Rumunsko. “Nie, čo tam,” znela vždy odpoveď. A potom si prečítala knihu a povedala: „Poďme do Rumunska.“ Tak sme šli. 

A čo tam?
V zásade to isté čo na Slovensku. Samozrejme, ak nepočítam more, Rumunsko sa od Slovenska príliš nelíši. Majú hory (najvyšší vrch Moldoveanu 2544, náš Gerlach má 2654) a medvede (viac než 50 % celej európskej populácie), doliny a kravy, rieky, potoky a v nich ryby a plastové fľaše. Hotové Slovensko. Okrem toho majú Drakulu. Dobre, určite by ste aj vy dokázali nájsť človeka, ktorý vám pije krv a vysáva z vás energiu, ale ten ich Drakula nie je úplne taký Drakula, akého si by ste si predstavili po prečítaní knihy od Brama Stokera.

Dračí rád
Vznikol v roku 1408, založil ho Žigmund Luxemburský a mal za úlohu šíriť a ochraňovať kresťanstvo a bojovať proti Turkom. Pôvodne mal 24 privilegovaných členov z vyššej spoločenskej vrstvy, ktorí okrem toho, že mali majetkov ako pliev, navyše ešte nemuseli platiť ani dane, ani clo, ani mýto na území Uhorska a Svätej rímskej ríše. Popri ochrane kresťanstva však riešili aj politiku a rôzne zákulisné ťahy a intrigy na udržanie sa pri moci.

(Predstavte si to presne ako našu vládu. Má 15 členov, mala by ochraňovať záujmy Slovenska, šíriť kresťanstvo a ochraňovať občanov krajiny. Ona namiesto toho háji svoje záujmy a záujmy svojich ľudí, šíri nenávisť  voči všetkým marginálnym skupinám, podporuje fašistov a nacionalistov a snaží sa vyhnúť plateniu daní. Intriguje, spája sa s mafiánmi s cieľom udržať sa čo najdlhšie pri moci. Hotový Dračí rád.)

Medzi členov rádu patril aj valašský princ Vlad II., otec Vlada III. Tepesa, kniežaťa Valašského kniežatstva, známeho tiež ako gróf Drakula. Čiže Drakula nebol Drakula preto, lebo sa po nociach menil na netopiera, zahryzával sa ľuďom do krkov, ale preto, lebo bol syn člena rádu Draka. I keď je pravda, že v krvi sa celkom vyžíval. Jeho otec ho totiž aj s bratom poslal ako zálohu do Osmanskej ríše výmenou za neútočenie. Tam videl kadejaké osmanské hrôzy a zrejme sa mu to celkom páčilo. Svojich nepriateľov s radosťou pripravoval o hlavy a nabodával na koly.

Samotní Rumuni sa celkom bránia neustálemu riešeniu ich krajiny v súvislosti s Drakulom, ale keď sa do Rumunska vyberiete, zistíte, že napriek ich odporu sa všetko tak či onak točí okolo neho. Ten chlap je všade. Spája sa s ním každý možný hrad. Či už tam chvíľu býval, bol tam väznený, alebo mu len omočil múr, keď okolo neho prechádzal. Jeho podobizeň je všade. Na plagátoch, na zapaľovačoch, šiltovkách.

Sighişoara je chutné, malé, malebné mestečko v Rumunsku a do zoznamu UNESCO zapísané v roku 1999. A keby ste nevedeli, že ste v Sighişoare, mysleli by ste si, že ste v Trenčíne. Nad mestom sa tiež týči kostol, ku ktorému vedú kryté schody ústiace do veľmi podobnej uličky, v akej sa nachádza Katov dom v Trenčíne. Vystúpite kúsok vyššie na námestíčko a ocitnete sa na mieste, na ktorom stojí Drakulov rodný dom. Dnes je v ňom pekná záhradná reštaurácia, v ktorej strašia už len o máličko vyššie ceny ako v jej susedstve.

Záhradná reštaurácia v Drakulovom rodnom…

Hrady a zámky
Keď chcete vidieť naozaj veľkú krásu, navštívte zámok Peleş.  Karol I. si chcel pôvodne postaviť malý oddychový víkendový domček niekde na samote v lese, akosi sa to však kráľovskej rodine vymklo z rúk. Toľko k nemu pristavovali, dostavovali, pridávali vežičky a ďalšie objekty, až z toho vznikol jeden z najkrajších a najreprezentatívnejších zámkov nielen v tejto časti Európy, ale v podstate na celom svete. To platí tak o interiéri, ako i exteriéri. Nie div, že si ho chceli privlastňovať a mať v ňom sídlo všetci, ktorí boli práve pri moci. Nicolae Ceausescu nevynímajúc.

Sedmohradsko a hrad Bran
Niekedy v období 12. a 13. storočia ohrozovali južnú maďarskú hranicu rôzni nájazdníci, kočovníci na malých chlpatých koníkoch alebo na veľkých koňoch a s veľkými zakrivenými šabľami, a preto maďarský kráľ Gejza II. pozval na svoje územie Nemcov s oblasti Saska. Za obranu tohto územia dostali úľavy v podobe pomerne veľkej samostatnosti a daňových úľav. Postavili hrady a postavili sedem hlavných obranných miest a práve z tejto šťastnej sedmičky vzniklo oblasť, ktorá sa nazýva Sedmohradsko, dnes známe viac ako Transylvánia.

Jedno z týchto obranných miest bolo Brašov, pôvodne nazývané Kronstadt (Korunné mesto), alebo po latinsky Korona. Nemci žili vnútri medzi hradbami, etnickí Rumuni vonku. V nedávnej minulosti sa na ňom vybláznili komunisti, urobili z neho centrum priemyslu, nazvali ho Stalinovo mesto a na kopci nad ním sa objavil nápis STALIN. Za takéto spitvorenie sa obyvatelia mesta komoušom v roku 1987 odplatili prvým protestom, ktorý ešte armáda potlačila. Druhá demonštrácia už bola úspešná. Ceausescu padol spolu s režimom.

Dnes je nad mestom nápis BRASOV a kúsok od mesta hrad Bran. No hrad. Zvonku vyzerá vcelku mohutne a majestátne, zvnútra je to taký malý krpáň. Je intenzívne navštevovaný, a preto dosť preplnený. Pripravte sa na davy ľudí, s ktorými sa budete nutne zrážať. A na úzke chodbičky a malé miestnosti. A ešte sa pripravte na nie príliš veľkú a honosnú výzdobu. Ak ste sa po prehliadke Peleşu tešili na veľkoleposť dekorácií vnútorných priestorov, budete tak trochu sklamaní. To najnutnejšie z vybavenia, výzdoby a štandardných hradných exponátov tam však nájdete. Logika jednoducho nepustí. Hrad a zámok sú neporovnateľné stavby. V jednom bývate, veselíte sa a užívate život, v druhom sa snažíte ako-tak žiť, prežiť a brániť z toho miesta seba aj svoj ľud pred nepriateľom.

Bran. Milé vnútorné nádvoríčko

Práve Bran je ten hlavný hrad, ktorý je vraj podľa Brama Stokera sídlom upíra Drakulu. Tento status posilňujú i samotní domáci, ktorí túto povesť brilantne využili a pod hradom nájdete stánky s upírou tematikou na všetky možné spôsoby. Nejde iba o všelijaké magnety, potlače, a podobizne Vlada Tepesa, nájdete tu upírie kostýmy, masky, svietiace umelohmotné zašpicatené zuby a v podstate všetko, na čo Rumuni nie sú ani trochu hrdí a čoho sa snažia vyvarovať. Biznis nepustí. I keď je viac než pravdepodobné, že Stoker o tomto hrade nemal ani tušenia a celý  dej je zasadený práve sem len nejakou šťastnou geografickou náhodou.

Hrad Hunedoara
Na rozdiel od Branu je Hunedoara mohutný zvonka i zvnútra, je to najväčšia gotická stavba v celom Rumunsku. Korvínov hrad, Hunyadiho hrad a čuduj sa svete, aj Drakulov hrad vznikol 1446 na príkaz Janosa Hunyadiho. Prioritne slúžil ako každý dobrý hrad na obranu, avšak majitelia boli celkom estéti a dali si záležať aj na vizuálnej stránke. Mal farebné vežičky, malé ozdobné okienka a veľa ďalších drobných skrášľujúcich detailov a drobností.

Ani on sa nevyhol požiarom. Bolo ich minimálne päť, posledný v roku 1854. Tento požiar už pôvodný hrad nikdy nerozchodil. Roky chátral, rekonštruovať sa začal až po druhej svetovej vojne. Na jeho obnove sa podieľalo viacero architektov, ktorí už len matne tušili, alebo si skôr domýšľali, ako by mohla gotická stavba vyzerať a podľa toho sa zariadili. Preto jeho súčasný stav reprezentuje skôr predstavy novodobých architektov ako pôvodnú verziu hradu. Bohužiaľ, hrad je preto pomerne pustý, bez vybavenia, bez nábytku. Je to jednoducho obrovská kamenná stavba. Veľký, prázdny, pustý hrad.

Salina Turda
Kúsok od Kluže sa nachádza Salina Turda, podzemná soľná baňa, ktorá je obrovským lákadlom pre davy turistov a niekedy aj pomocou pre ľudí trpiacich dýchacími ťažkosťami. Majestátne priestory sú vyplnené kolotočom, pingpongovými stolmi, tuším tam bol aj biliard, o poschodie nižšie je jazierko, na ktorom sa môžete počlnkovať. Všade na vás číha komercia a atrakcie ako na trnavskom jarmoku. Len o bani, jej zariadení, o histórii a využití, a teda o veciach, kvôli ktorým ste do nej prioritne šli, sa dozviete minimum. Prehliadka je krátka, exponátov málo. Ak to mám porovnať s Wieliczkou, tak tá vo mne zanechala omnoho hlbší dojem. I keď je možno menšia, ale je kompaktnejšia a vizuálne omnoho krajšia. A hlavne v nej dostanete oveľa viac informácií a menej hier a kolotočov.


Transfagarasanská magistrála
Vraví sa, že je to najkrajšia horská cesta na svete, ale to sa vraví aj o Trolej ceste v Nórsku alebo o Großglockner Hochalpenstraße v Rakúsku a o ďalších  svetových horských priesmykoch. Všetko, samozrejme, závisí od osobných preferencií. Cestu nariadil postaviť Nicolae Ceausescu v rokoch 1970 až 1974 ako odpoveď na sovietsku inváziu do Československa. Nicolae tak nejako podvedome tušil, že bratská pomoc môže zavítať i k nemu, potreboval sa pripraviť a rýchlo sa presúvať krížom cez Karpaty. Tak za päť rokov vybudovali cez náročný vysokohorský terén 90-kilometrovú cestu, na ktorej nájdete päť tunelov a 800 mostov. Nikolae hromžil a tvrdil, že im to trvalo dlho. Dnes by sa Nikolae na Slovensku asi celkom čudoval. Neskôr cestu rozšírili a vybudovali ešte priehradu, ktorá patrila v roku 1989 medzi najväčšie na svete. Krížom ponad cestu vedie lanovka, ktorou sa dokážete vyviezť až takmer na najvyšší bod Transfagarašanu, k jazeru Balea.

Ak by ste sa rozhodli potúlať sa po Karpatoch a Fagaraši po vlastných, jedno drobné upozornenie. Karpaty sú hory pomerne nepoškvrnené ľudskou činnosťou. Je to divočina, v ktorej sa dobre darí šelmám. Viac ako 50 % celkovej populácie európskych medveďov sa vyskytuje práve v tejto oblasti. Tiež sme na jedného natrafili. On na ceste, my v bezpečí dopravného prostriedku. A kúsok od nás peší turisti, ktorí zrejme smerovali k tomu miestu, kde macko trielil do lesa. A kúsok ďalej turisti, ktorí si balili stan. Ľudia sa len tak niečím odradiť nenechajú.

Ak sa i vy vyberiete do Rumunska, neobanujete. Budete v civilizácii, a predsa v divočine. Ak sa vám Slovensko so svojimi horami, riekami, potokmi a prírodou zdá nádherné, presne také isté pocity môžete mať i v Rumunsku. Okrem toho sa Rumuni naozaj snažia. Služby sa zlepšujú, hrady, zámky a všetky dôležité turistické destinácie a lokality sa zveľaďujú. Mestá sú čisté a upravené. Ľudia v pohode, milí a prívetiví.

Ak sa aj vy ešte stále pýtate, čo v Rumunsku, nepýtajte sa a vyrazte. Každý si tam dokáže nájsť to svoje pravé orechové, makové, vanilkové. Také to vaše.

Teraz najčítanejšie