Denník N

Príležitosť

Slnko pálilo čoraz viac a ona zhadzovala jednotlivé kúsky…

Zvonček, vytrhne ho z letargie. Vyskočí na nohy, akoby do neho ktosi strelil šíp. Nič také, to len ten zvuk. Odporný je, vie to už dávno. Predsieň, hľadí cez priezor na dverách, žena, len tým si je istý. Otvára, zisťuje viac. „Ahoj, miláčik,“ vrhá sa mu okolo hrdla. „Ahoj, mami, nečakal som ťa.“ „To nevadí, zlatko, len ma pozvi ďalej,“ prihovára sa mu a srdečne sa usmieva. Matka, a on takto, takmer ju nechal postávať za dverami. Hanbí sa, radšej veľa nehovorí.

Kávička na stole, slané tyčinky v pohári, pokúša sa byť dobrým hostiteľom. Vie, je si vedomý, ale stať sa môže každému. „Nejaké novinky?“ chce vedieť matka. „Klasika v práci,“ odpovedá bez ďalších podrobností. Ale ona taká skromná nie je, vypytuje sa ďalej. „Smerom k nemocnici,“ snaživo objasňuje situáciu.

Hm, bolo aj lepšie, ako úplný zelenáč obsluhoval kúpalisko. Super vec, jedna babenka za druhou a tie telá. Nádherne opálené a tvarované, jeden by z toho skolaboval. Horúčava zmiešaná s erotikou, čosi také. Občas mu aj uši horeli, najlepšie bolo víkendové popoludnie. Slnko vysoko, morálka uvoľnená, zábrany takmer žiadne. Mal ich na dosah, blízko seba, sporo odeté a krásne. Ale on nemohol, sedel tam zatvorený a šoféroval. Slnko mu spaľovalo telo, pot tiekol. Som muž, hovoril si, keď videl tú krásu okolo seba.

Bolo ich toľko, ale ani jedna jeho. Toto šťastie netrvalo dlho, takmer tri týždne a potom zmena, trasa smerom k nemocnici. Každé ráno, deň čo deň. Konečná zastávka plná ľudí, prevaha skôr narodených. Barle, invalidné vozíky, kolorit, ktorého sa nedokázal zbaviť. Spoznal mnohých z nich, sem tam prehodili slovo, dve. Posťažovali sa, ponadávali na lekárov. Snažil sa, aj povzbudivé slová im adresoval. Ale kúpalisko to nebolo, to dostal služobne starší kolega.

Zúril, jedoval sa, všetko zbytočné, nepomohol si. Až raz. Daždivý deň, ako by sa spalo. Konečná, električka na trati, krátka pauza pre neho. Spal by, stačilo pomyslieť a hlava mu už klesala. Preber sa, hecoval sa, nasilu otváral oči. Akoby v noci ani nespal. Kdeže, pred pracovnou zmenou na oddych starostlivo dbal. Jedna zastávka, klasika, nič výnimočné, známe tváre. Druhá zastávka, spočiatku nič a potom, kdesi tam, ona. Videl ju, akoby tam ani nepatrila, mladučká, najviac osemnásť. Tvárička ako anjel, dlhé vlasy padajúce na plecia, telo bohyne. Štíhla, vysoká.

Ďalšia jazda. Pršalo, teplota zodpovedajúca jesenným dňom. A na zastávke ona, zababušená v dlhšom kabátiku, na hlave kapucňa. Zrkadlá, hľadel do nich, ale veľmi sa nenabažil. Trpezlivosť, tej sa musel ešte priúčať, snaživo čakal na teplé dni. Trvalo to chvíľu, ale dočkal sa. Slnko pálilo čoraz viac a ona zhadzovala jednotlivé kúsky. Jeden deň sukňa po kolená, druhý suknička a potom kraťasy a vypasované tielko. Lákavé ženské telo, plné prsia, o krásne tvarovanom zadku a nohách nehovoriac.

Tešil sa na ňu každý deň. Zbadal ju a tie pocity, dýchanie zrýchlené, cítil sa tak zvláštne. Len keby sa jej mohol venovať, prihovoriť sa. Chcel, toľkokrát to plánoval. Nič, jednoducho sa musel venovať práci, pri šoférovaní je to o zodpovednosti. Nie za ňu, ale za všetkých, ktorých práve vezie.

Prázdniny sa skončili, prvý školský deň. Trasa smerom k nemocnici, novinky žiadne, len detvákov akosi viac. Ďalšia zastávka, kontrola zrkadiel. Hľadal ju, blúdil očami. Nič, nebola tam, akoby sa rozplynula. Ďalšia jazda, ďalší deň. Chcel vidieť jej tvár i telo, bol plný očakávaní. Zvuk zatvárajúcich sa dverí, smútok v jeho očiach, električka v pohybe. Neprišla dnes, ani potom, viac ju nevidel.

 

Teraz najčítanejšie