Denník N

Príklad spolupráce

K nedávnemu blogu, ktorý hovoril o určitom „bode nula“ z pohľadu Slovákov po roku 1918 a otázke, či sme sa z tej kvality „nula“ posunuli aspoň v rámci určitej skupiny (kritickej masy) ku kvalite „jedna“, doplním ešte jeden moment z nedávnej minulosti, ktorý dáva pekný príklad a dnes dáva i dôvod určitej hrdosti.

Keď sa povie „krajan“, znie to tak „nostalgicky“, či „staromódne“, ale je to vlastne i fenomén s obrovským potenciálom…

 

Aby som to všetko zbytočne nemusel popisovať slovami, nejakou zhodou náhod som bol oslovený ako „občiansky aktivista“ zastupujúci OZ Presadíme na tejto téme v TV Bratislava.

Podarilo sa nahrať pár pekných reportáži a som rád, že sa našiel i odborník, ktorý okrem mňa tam dával i určitú faktografickú kvalitu.

Tu si  stačí kliknúť:

Petržalske ulice

Ide naozaj o to, že krajan žijúci napr. v USA je častokrát i dnes motivovaný pomáhať. Je dobré chápať ich motivácie, potreby, poznať a komunikovať …

Príklad z minulosti ukazuje, že bez tejto finančnej či politickej podpory, práv tých výnimočných a úspešných, by sme možno zbytočne spomínali i tie „obete prvej svetovej vojny“, ľudí, „ktorí sa obetovali za našu slobodu“.

Možno by boli zabudutí niekde pri hraniciach a nedostalo by sa týmto miestam, výnimočným vojenským cintorínom, potrebnej obnovy.

Možno niekoho teda i prekvapí, prečo sme celú tú kampaň, vyvrcholenie v podobe vyhlásenia výsledkov súťaže  na podporu tvorivosti a identity detí Petržalky (#Džungľoraj) umiestnili priamo do priestoru vojenského cintorína Petržalka, ale tu je i odpoveď.

Priamo v pesničke Džungľoraj od Kristíny Prekopovej sa v texte spomína i toto miesto a pieseň (link nižšie) je o fenoméne Petržalky, ako sa vyvíjala za possledných sto rokov.

V neposlednom rade ide i o „zameranie pozornosti“ na toto miesto, kde je pochovaných 331 vojakov z 11 tich krajín sveta.

Je obnovené od roku 2018, preto je dobré to pripomínať.

Vo svete je tiež úcta k veteránom  či k obetiam vojen priamo úmerná úrovni občianskej spoločnosti, schopnosti pochopiť súvislosti. Je to tiež spôsob, ako pochopiť určitú mieru tolerancie, plurality. Uznať, že nie je len jedna jediná pravda, za ktorú treba „bojovať“ častokrát až nezmyselne.

Ako spomínam i v tých reporážach, ku ktorým som dal link, je fajn, keď i dnes majú vedľa seba ulice krajania, ktorí prispeli k vzniku demokratického štátu, či k šíreniu myšlienok rešpektu a rovnosti, že sú častokrát „protestant“ vedľa „katolíka“, novinár vedľa bankára či politika.

Som rád, že sa podarilo dohodnúť so správnom tohto cintorína a ten malý stromček, symbol pamäte,ginko bilobe,  ktorý údajne môže dorásť na obrovský strom, budeme môcť vysadiť priamo v priestore bývalej poľnej nemocnice na vojenskom cintoríne Petržalka.

Ako píšeme na plagátiku, tohtoročným čestným hosťom (4. ročník projektu Marsilius) je historik, odborník práve na túto časť dejín PhDr. Dušan Kováč, DrSc.

Osobne si prinesiem i knižku, ktorej je autorom a dám si ju podpísať.

Budem rád, keď takto príde a prejaví úctu i viacero „uvedomelých“ občanov.

Verím, že bude priestor i na „neformálnu diskusiu“.

V neposlednom rade sa teším na tvorcov videoklipov (tu je link na ukážku)

a speváčku, autorku Kristínu Prekopovú, ktorá tu bude robiť i workshop.

Teda akcia má i také prvky globálneho vzdelávania a prepojenia kultúry, ekológie, humánnej ekológie…

Bude to zavŕšenie určitej etapy nášho OZ Presadíme.

Veríme, že spoločne dokážeme viac a práve citlivý umelec, schopný komunikovať, môže v spoločnosti veľa zmeniť.

Tomu sa chceme ďalej venovať.

(toto som kreslil v rámci určitej „vizuálizácie“ minulý rok, keď sme skúšali na naše pomery výnimočnú spoluprácu so základnými školami)

Stromček prišiel z Nitry vďaka darcovi VŠ pedagógovi Lacovi Bakayovi, priamo počas inej akcie na ZŠ Tupolevová v Petržalke. Zhoda náhod a zdroj peknej fotky…Vďaka!

Teraz najčítanejšie