Denník N

Deti v domácom vzdelávaní vedia viac

Sú sociálne šikovnejšie. Sú tvorivejšie, slobodnejšie. Trávia veľa času s rodičmi. Doma vzdelávané deti a ich rodičia vyhrávajú na celej čiare. Tento článok ukazuje pohľad učiteľa, ktorý sa počas skúšania detí v DV venuje ich rodičom. Na Slovensku. Sloboda v školách 10.

Rozhodnutie vzdelávať deti doma zmení celú rodinu. Rozbehne lavínu zmien a vnútorných procesov, ktoré do rodiny prostredníctvom množstva času tráveného s deťmi prinesú ŽIVOT. A ŽIVOT rodinu posilní, alebo rozvráti. Preto domáce vzdelávanie nie je pre všetkých rodičov.

Domáce vzdelávanie vo svete masovo prebieha už viac ako 50 rokov. V súčasnosti je bežným štandardom v mnohých krajinách – USA viac ako 2 milióny detí, Francúzsko cez 70 000, Česko cez 1000. Na Slovensku je DV od 2008, ale posledné 3 roky rodičia nabrali odvahu a pustili sa do toho poriadne. 2013 – cca 15 detí, 2014 – cca 40 detí, 2015 – cez 100 detí.

Domáce vzdelávanie na Slovensku nie je nič výnimočné. Prebieha asi u 80% detí. Problém je v tom, že väčšina detí si musí ešte pred domácim vzdelávaním odsedieť povinné hodiny v škole. Vážne. Máloktoré dieťa sa učí v škole. Väčšina detí sa učí až cez domáce úlohy doma po škole. Avšak to sú už deti unavené a majú unavených nervóznych rodičov za chrbtom.

Na Slovensku je stále viac rodičov, ktorí to chápu. Preto odstránia to povinné sedenie v škole. Ich deti nechodia do školy, ale sú celý čas doma. Často je to spojené so znížením životného štandardu, lebo rodina príde o príjem jedného rodiča. Ja považujem za skvelé, že na Slovensku je stále viac rodičov, ktorým ich vlastné deti stoja za zníženie životného štandardu!

Čo rodičia a deti v domácom vzdelávaní získajú?

  1. oceán času so svojím dieťaťom –  rodičia detí v DV si svoj čas s deťmi skutočne užívajú
  2. kontakt, blízke stretnutia, porozumenie – rodičia detí v DV so svojimi deťmi po nejakom čase skutočne vojdú do kontaktu a reálne porozumejú svojím potrebám a motívom takým, aké naozaj sú – po čase väčšina rodičov v domácom vzdelávaní prestane natláčať deti do svojich vlastných predstáv a nesplnených osobných ambícií
  3.  rodičia získajú sebaistotu a hlbokú dôveru v múdrosť svojich detí od ranného detstva – toto je niečo, čo si väčšina rodičov nedokáže predstaviť – prejavuje sa to najmä v konfliktoch a v reálne nebezpečných situáciách
  4. lepšie školské výsledky
  5. lepšie sociálne zručnosti – toto je paradox, pretože na prvé počutie nás väčšinou napadne, že DV je fajn, ale deti strácajú kontakt s ostatnými deťmi. Budem sa tomuto bodu venovať nižšie v texte.
  6. lepšie šance – spravodlivosť  – domáce vzdelávanie je podľa výskumov jediné spravodlivé vzdelávanie. V domácom vzdelávaní výsledky detí nesúvisia so sociálnou situáciou, či vzdelaním rodičov. V školskom prostredí aj peniaze v rodine, aj vzdelanie rodičov so známkami silno súvisia.

Ako to funguje na Slovensku? Rodič môže požiadať v rámci prvého stupňa ZŠ o „Individuálny výchovno vzdelávací plán“ riaditeľa svojej školy. Ak je s tým riaditeľ ok, potom sa vidia dvakrát do roka na komisionálnych skúškach. O tom, ako má preskúšanie vyzerať, rozhoduje škola.

Existuje plne legálna cesta, ako urobiť domáce vzdelávanie svojich detí aj na 2.stupni.

Ako je to s legislatívou? Paragraf 24 zákona 245/2008 rieši celú vec na jednu A4, takže je to málo byrokratické a sú tam len dva nezmysly:

1. Učiť dieťa doma môže len kvalifikovaný učiteľ. Toto vymyslel úradník, ktorého ani len nenapadlo si niekde načítať, ako domáce vzdelávanie funguje v civilizovaných krajinách a aké sú reálne fakty . Vzdelanie rodiča – učiteľa nesúvisí s učebnými výsledkami detí v domácom vzdelávaní na rozdiel od školského prostredia, kde súvis dokázaný bol. Z logiky veci vyplýva, že rodičia školákov by mali byť kvalifikovaní učitelia, ináč by dieťa nemalo mať prístup do školy! Reálne to funguje tak, že rodičia zoženú učiteľa, ktorý im dovolí prefotiť svoj diplom a učia si sami. Pohoda.

2. Školy dostávajú len 10% príspevku na žiaka. To demotivuje školy venovať sa vážnej spolupráci s rodičmi doma vzdelávaných detí na materiálnej, ale aj na didaktickej úrovni. Ja rozumiem paranoidnej logike úradníka, ktorý sa bojí, že riaditelia škôl by sa obohacovali na takýchto deťoch. Avšak úradník svojou nedôverou škrtol aj možnosť hlbšej spolupráce a spolufinancovania učenia domaškolákov, ktorí sú už aj tak ochudobnení o príjem jedného z rodičov.

Ináč skvelý zákon, vypustiť tie dve blbosti a ostatné prosím nemeniť!

Ako vnímam život rodičov a detí v domácom vzdelávaní:

Prvý rok sú rodičia na svoje deti ostrí. Často sú pod tlakom okolia, vlastných rodičov, sami sa učia a hľadajú optimálny režim – ktorý je v každej rodine iný. Boja sa skúšania a svoj strach prenášajú aj na deti.

Po prvom preskúšaní sa zvyknú uvoľniť. Menej tlačia na deti a viac dôverujú deťom. Nechajú deťom voľnejšiu ruku pri výbere toho, čomu sa budú deti venovať. Niektorí rodičia sa uvoľnia natoľko, že prejdú z homeschoolingu (domáce vzdelávanie) na unschooling (neškoláctvo). Neškoláci sa prestanú učiť podľa rozvrhu a prestanú svoje dieťa do učenia tlačiť. Z môjho pozorovania majú podobné akademické výsledky ako domaškoláci, ale majú ešte viac žiary a nadšenia v očiach. Rozprávať a hrať sa s neškolákom je zážitok – pre ľudí, ktorí sa neboja vojsť do džungle. Tu ponúkam rozhovor s rodičmi neškoláčky.

Ako je to so sociálnymi zručnosťami detí v domácom vzdelávaní?

Toto je fascinujúca otázka, ktorú som si položil, keď som počul o domácom vzdelávaní prvýkrát. Samozrejme som čakal, že deti v DV budú sociálne retardovaní samorasti. O to viac ma prekvapili výsledky výskumu robeného v  USA – tam je v domácom vzdelávaní vyše 2 miliónov detí, takže výskumníci venujú tejto problematike veľkú pozornosť. Domáci školáci sú lepší. Vedia ľahšie vstupovať a pohybovať sa vo vzťahoch. Dokážu ľahšie komunikovať o svojich potrebách. Dokážu lepšie brániť svoje vlastné hranice a lepšie rešpektovať hranice ostatných.

Ako je to možné?  Bol som naozaj zvedavý, ako to funguje. Moje pátranie išlo dvoma smermi – zisťoval som, ako funguje socializácia v škole a ako vyzerá život domácich školákov – kde na tie sociálne zručnosti chodia.

Škola. Naše predstavy o socializácii detí nás vedú k záveru, že stačí vytvoriť skupinu detí, ktorú dáme do jedného priestoru a deti získajú sociálne zručnosti. Toto ale nestačí. Na to, aby sa deti stali sociálne šikovnými potrebujeme splniť dve kľúčové podmienky:

  1. v skupine musia byť deti rôzneho veku
  2. deti sa potrebujú cítiť bezpečne

Keď sa pozrieme do školy, vidíme tam v triedach deti toho istého veku. O bezpečí v škole sa dá polemizovať – česť učiteľom, ktorí to dokážu. Bezpečie, ktoré potrebujú deti v triede na socializáciu ale nie je len neprítomnosť slovného a fyzického šikanovania. Deti sa musia cítiť bezpečne vo vyjadrovaní svojich pocitov – plačú, hnevajú sa, boja sa, radujú sa. Takže môj záver je, že v školách sa nám deti nesocializujú, alebo len málo.

Život detí v domácom vzdelávaní. Je podstatne menej štruktúrovaný. Deti vstanú, kedy chcú. Viac sa hrajú. Okolo učenia majú často dohody s rodičmi – budem sa učiť vtedy a vtedy. Je v tom celom podstatne viac vlastného názoru rodiča i dieťaťa. Rodič si často naciťuje, „čo budeme dnes robiť“. Domaškoláci majú podstatne viac času práve na sociálnu interakciu – na nadväzovanie vzťahov so susedmi, s dôchodcami, s deťmi z okolia, s dospelými. Domaškoláci chodia často na výlety, do galérií, po výstavách. Dávajú sa dokopy s ostatnými domaškolákmi. Majú na seba veľa, naozaj veľa času! Toľko k ľuďom rôzneho veku, ktorí sa stretávajú s domaškolákmi. Bezpečie zase vytvárajú rodičia. Je pre mňa fascinujúce pozorovať, ako sa za jeden rok domaškoláctva menia a poľudšťujú, rozpúšťajú ľady a ľudsky otvárajú. Máme v škole úzky kontakt aj s rodičmi školákov, preto to viem porovnať. Nejaký  nadšený sociológ, či pedagóg by si na tejto téme mohol urobiť skvelú dizertačnú prácu.

Historicky je tu ten nápad so zatváraním detí do škôl veľmi krátko. 250 rokov je len niekoľko generácií. Deti a rodičia sú stále vybavení skvelými inštinktmi na domáce vzdelávanie, ktoré tu máme stovky generácií. Preto sú deti i rodičia v DV šťastnejší, a dokonca aj v akademických výsledkoch lepší. Aj domáce vzdelávanie ukazuje, že naše školy sú nešťastná myšlienka. Je čas na nejakú novú ideu a ja som presvedčený, že tá súvisí s poľudštením učiteľov v slobodnom prostredí.

Domáce vzdelávanie je pre úradníkov a zákonodarcov na Slovensku veľmi ťažkou skúškou.V súčasnosti ukazujú, že nedôverujú  učiteľom, rodičom a riaditeľom škôl, preto sa snažia zúrivo centralizovať moc v školstve a prísne legislatívne vymedziť každý krok učiteľa. Naše školstvo je jedno z najhorších v Európe a ja cítim, ako ťažko to nesú naši úradníci na ministerstve. Z tohto pohľadu je pre nich domáce vzdelávanie „veľa muziky za málo peňazí“ – splnenie sna každého byrokratického úradníka, „nemusím sa o to starať a funguje to samé“, žiadne “ tečie nám strecha“.  Avšak ak by úradníci otvorili vrátka s domácim vzdelávaním na Slovensku (napríklad zrušením tých dvoch nezmyslov s peniazmi a s kvalifikovanosťou, ktoré som uviedol vyššie), vytvorili by precedens smerom k výraznej decentralizácii moci a toku peňazí v školstve. Majú to tí nedôverčiví chlapci a dievčatá (v dospelých telách) ťažké. Osobne si myslím, že budú hrať mŕtveho chrobáka, ale rád sa dám prekvapiť.

Moje ostatné blogy o slobode v školách nájdete tu.

Teraz najčítanejšie