Denník N

Portrét

I.
Čas ako odpustenie
už uplynul.
Nepozvaná myšlienka ma drží ma do neskorej noci v bdení
no ja sa skrývam do dní všednosti:
Čarbem si.
Viera si ma privinula ako svoju dcéru,
vesmír ako svoju sestru.

II.
Čas sa kráti.
Zabúdam naučené zlozvyky,
učím sa bežať,
múry padajú,
pred-ticho sa stáva alternatívou pred-lásky.

III.
Niekto zhasol svetlo,
aby ho potom niekto zasvietil.
Umenie sa stáva vedou.

IV.
Strach z malej viery sa niekam stratil.
Nikoho nenapadne ho ísť hľadať.

V.
Záblesky zostúpili do slov ako poslovia.
Začína to dôverou.
Dôverou a nádychom.

VI.
Občas sa mi zachce byť niečím iným.
Stromom.
Len vtedy môžem stáť pevne na zemi.

VII.
Ide sa ďalej.
Kam?
Planetárny čas povoľuje miesto odletu i pristátia.

VIII.
Cesta ako myšlienka,
cesta ako láska,
tak ďaleko, tak vysoko,
ako mesiac so slnkom,
ktorí merajú čas.

IX.
Hlboké vlny noci pokračujú.
Čarbem si.
Pokúšam sa o niečo zakázané a nemožné.
.
.
.

Ticho.
Čo nastane po tichu?

Teraz najčítanejšie