Denník N

Memento Mori

Narodenie a smrť nie sú samostatne oddelené póly, ale vzájomne spojené v celku bytia. Táto skutočnosť je však bez osobného uvedomenia iba teóriou.

Známy latinský preklad vyjadruje približne slová: „Pamätaj na smrť“, „Pamätaj, že aj ty musíš zomrieť“.

Média denne prinášajú správy o tragédiách a udalostiach, pri ktorých hynú ľudia, na smrť často nepripravení. Ubíjaní nebývalým tlakom doby sa napriek tomu vyhýbajú hlbšiemu pohľadu na zmysel života a smrti. Stala sa azda zo slov Memento Mori už tak nevýrazná fráza, že nemá silu dotknúť sa ducha?

Myšlienka na smrť sa dnešnému človeku zdá byť nemoderná, dokonca nejednému pripadá ako morbídna ak sa na ňu v rozhovore navedie reč. Až tak veľmi otupel v človeku cit. Ale aký je len človek naivný! Stačí jediný moment keď sa rozbehnutý vlak života vykoľají a zastaví ho udalosť, na ktorú v živote ani nepomyslel. Ako rýchlo sa potom ukáže márnosť väčšiny toho čo pokladal za prvé i posledné.

Smrť sa nepýta na okolnosti ani dôvody zaneprázdneného človeka, prichádza často znenazdajky, nevolaná a prekvapí ako blesk z jasného neba. Žiaľ pozostalých, niekedy tiché zúfalstvo zasiahne city tak intenzívne, že aj ateistu prinúti zaoberať sa myšlienkami, ktoré vždy odsúval na posledné miesto. Skľučujúci pocit opustenosti, striedajúci sa s pocitom prázdnoty sprevádzanej nefalšovaným smútkom za stratou blízkeho človeka ho núti k otázkam, ktorým sa vždy vyhýbal: „Čo je vlastne smrť a je vôbec niečo za oponou života … ?“ Je naozaj koniec láske, ktorá zanechala nezmazateľnú stopu po odchode milovanej bytosti?

Človek sám seba môže síce klamať do poslednej hodiny, ale svoj život, ktorý presahuje hranice pozemského života, neoklame. Ďalšou otázkou je – čo znamená nevyhýbať sa veciam o živote a smrti (?)

Morálne princípy samy osebe nestačia

Je potešiteľné aké mohutné zmeny sa odvíjajú práve v justícii. Nie je to náhoda, pretože spravodlivosť je pojem, ktorý sa mimoriadne citlivo dotýka úplne všetkého a túžba po nej vychádza od prevažujúcej väčšiny ľudí. Žiaľ, väčšinou tiež bez šance ísť do hĺbky.

Neverím, že veci sa zásadne zmenia len na základe dodržiavania paragrafov, morálnych noriem alebo nejakých etických kódexov. Štátna moc síce môže stále prísnejšie kontrolovať dodržiavanie pravidiel, ale ak túžba po spravodlivej spoločnosti nebude vychádzať zvnútra jednotlivcov ako presvedčenie o existencii Spravodlivosti najvyššej, nezmení sa nič!

Človek nie je totiž žiadna mechanická jednotka, nastaviteľná na pravidlá, ale duchovná bytosť, ktorej jadrom je duch ako to najvyššie, čo vôbec robí človeka človekom. Iba duch má schopnosti rozoznať pravý princíp spravodlivosti, ale aj úplne dobrovoľne ho osvietením rozumu vniesť do podmienok pozemského života. Bez nátlaku, bez sankcií.

Bez duchovného prebudenia sú však tieto schopnosti ako zakopané. To čo by mohlo za iných okolností viesť ako pevné lano z húštiny právnych predpisov na správnu cestu k vzostupu, je takto odkázané len na nastavené pravidlá, ktoré sa naviac musia neustále dopĺňať, pretože neosvietený rozum nestačí na obsiahnutie všetkého, na čo stačí živému otvorenému duchu iba zopár slov.

Oddelenosť duchovného a pozemského sveta v dávnych dobách neexistovala v takej forme ako dnes. Nebolo zúfalého žiaľu zo smrti tela ani bezradného stavu opustenosti, ktorý vzniká u mysliacich ľudí. O to horšie, ak chýba skutočná viera v pokračovanie života po smrti. U mnohých tých, ktorí sa domnievajú byť o ňom presvedčení, je dôkazom pochybností nedôvera, obava a strach o ňom hovoriť, ba často sú zlostní, keď sa o týchto témach diskutuje. Je zvláštne ako sa práve veriaci ľudia boja hovoriť o živote po smrti, zato u veštcov tvoria početnú klientelu, mučení obavami – „či aj zajtra bude ako bolo včera“.

Z človekom nemôže byť niečo v poriadku ak ním viac zachvieva túžba po umelom otváraní  čakier, po zmenených stavov vedomia, po vešteckých, či okultných praktikách, než túžba po prirodzenej živej kráse, podnietená už vzorom prírody. Veď jediné, čo zostalo ešte krásne a neskazené je príroda, pretože človeku sa svojim studeným rozumom podarilo zničiť už úplne všetko a je asi len veľmi málo toho, na čo by sa dalo ešte naviazať.

Bez preduchovnenia cieľov ľudí niet nádeje na žiadny skutočný vzostup národa či ľudstva ako celku. Preduchovnením však nemám na mysli duchovný život zamieňajúci sa často za cirkevnú príslušnosť alebo takú vieru v Boha, ktorá je iba naučená, formálna a bez života. Život formálnej viery je život ako na barlách, na akýchsi drevených chodúľoch na ktorých človek sám cíti otupene i všetok pulzujúci život  – ako cez drevo.

Pozemský svet a  druhý svet, ako ho ľudovo nazývame, nikdy nebol oddelený jeden od druhého a nie je ani dnes. Všetko, čo z neho prichádza a čo do neho naopak odchádza je previazané a funguje vo vzájomnom, nerozdeliteľnom celku. Všetko pôsobenie z duchovných svetov nedbá na prijatie, ani odmietanie človeka, ktorý v tomto mohutnom pôsobení pláva v prúdoch, voči ktorým je – úplne maličký.

Neviditeľné a neuchopiteľné javy sú pre mozog tabu, nie však duchu, schopnému vidieť alebo aspoň tušiť nadpozemské. Z nepochopenia duchovných zákonov pripisuje dodnes i veda pôvod všetkého diania iba v mozgu. Pritom už myšlienka – hľadať zmysel krásy a lásky v mozgu znie šialene. Už to samé by muselo byť podozrivé voči výkladom usilujúcich o pojmy, ktoré nehrejú, nevyvolávajú žiadnu živú túžbu po tom veľkom neznámom, čo mocne dvíha ducha nad pozemské formy. Ak vedec popiera dušu, nedokáže ani inak, než si vypomáhať traktátmi o chemických väzbách, záhadných telieskach a hormonálnych zmenách ovplyvňujúcich mozog, ktorý má byť príčinou všetkých dejov. Vraj i láska ak splanie medzi dvoma ľuďmi je len biochemická zmena,  akási podráždená veľmi komplikovane opísaná oblasť mozgu. O príčine zmeny však ani zmienka.

Veda postupuje síce obrovským tempom, vniesla do života ľudí mnohé, čo životné podmienky uľahčilo, ale zároveň ho pripútala ku hmote pretože rozumu je to príťažlivé. Tak príťažlivé, že človek pokojne nahradil duchovné teplo lásky k blížnemu a ku všetkému životu vo stvorení za studené hračky techniky.

Ktokoľvek môže popierať svoju duchovnú podstatu, ale nikdy sa nedostane cez hranicu studeného rozumového bytia teórie o živote. Utrpenie, starosti, žiaľ a tragédie sú súčasťou dnešného sveta, pretože človek dávno zabudol na svetlá a hudbu raja, ktorý nie je žiadnou metaforou ani fikciou.

Slová Memento Mori by nekričali do sveta v tom veľkom umieraní, akého sme denne svedkami, ak by bol človek otvorený aj svetu duchovnému. Narodenie a smrť nie sú samostatne oddelené póly života, ale sú vzájomne spojené v jedinom celku bytia. Táto skutočnosť je však bez osobného precítenia iba teóriou, a hraná viera nepomôže.

Od nás ľudí sa očakávalo dôstojné bytie plne-vedomého duchovného života, stále napredujúceho, stále svetlejšieho a radostnejšieho vnášania vnútornej krásy i do pomerov na Zemi, priblížiť ju rajským podmienkam čistého duchovného bytia. Raj na Zemi nemôže byť prijatý ako nejaký jednostranný dar ako si to predstavujú veľké zástupy veriacich, lebo podmienkou k tomu je osobná účasť,  nutnosť otvoriť ku nemu svoje vlastné vnútro. Svojho ducha.

Takto otvorenému človeku je blízka túžba po tvorivej aktivite, po osobnom vyjadrení sa v rozmanitom prúde života, po zušľachťovaní a skrášľovaní svojho okolia. Nemôžu ho osloviť predstavy o víťazstve techniky nad duchom, ale ani túžba po opojných stavoch vedomia, lebo duch sa chce sám prejaviť životom, ktorý je v ňom. Rovnako nie vízie nejedného veriaceho zvyknutého iba prijímať bez dávania, priťahujúceho viac predstavy o nirváne a fantázií o večnej blaženosti a večných radostí „z nič nerobenia“.

V celom vesmíre pôsobia živé zákony dávania a prijímania ako podmienka života v pohybe a platí to tak v najnižšom ako v najvyššom. Veď aký úbohý by to už len bol raj ponúkaný na obrazoch so sedením na oblaku vo večnosti s brnkaním na harfe.

Myšlienky o smrti by nemali byť nočnou morou človeku, ak má cieľ a stará sa o to odkiaľ prišiel a kam raz beztak musí odísť. Pravý cieľ však môže byť len v duchu. A na pochopenie toho čo to znamená treba predsa len viac než katechetické predstavy o duchovnom živote. Túžba po dokonalom ideáli lásky a spravodlivosti, bez ohľadu na cirkevnú príslušnosť, je v skutočnosti prirodzená túžba po Bohu, ktorý nie je však ukrytý v nejakej ťažko definovanej nadprirodzenosti, ale dosiahnuteľný v prirodzenosti spočívajúcej v Jeho vôli ľahko poznateľnej. On sám “stojí“  nad stvorením, ale vedie a udržuje ho svojou Vôľou, ktorej sme i my ľudia súčasťou. Túžba po spravodlivých zákonoch, ktorá sa neodvíja od zákonov Božských, ktorá sa o ne neopiera, bude stáť vždy len na barlách, nikdy nie na vlastných nohách.

Láska k Bohu nemôže byť tiež oddelená od lásky k blížnemu. Neubližuje vedome nikomu ani na majetku ani na povesti. Neprejavuje sa pokľakávaním ani modlením z povinnosti, ale túži pozdvihovať všetko schopné života k vznešenosti, ktorá sa na Zemi prejavuje cítením dobra, podporuje svojich blížnych i svoju krajinu a praje jej to najlepšie. Raduje sa z každého štátnika či hoci len umelca, pozdvihujúceho ľudí z temnoty ku svetlu.

Niečo sa však zmenilo, zrýchlený pohyb vo stvorení prejavujúci sa v Spravodlivosti vracia ľudstvu všetky plody, ktoré musí prijať. Hoci v ťažkom utrpení a strádaní. Je to však naše dielo a nebolo dobré. Nezodpovedalo Vôli toho, ktorý stvoril zákony pre šťastie a blahobyt všetkých tvorov, teda nie iba pre človeka, ktorý si nesmie namýšľať nijakú výnimočnosť. Nikto už nemá dnes voľbu v tom zmysle, že sa môže postaviť svojvoľne voči Božským zákonom, pretože o čokoľvek sa v tomto zmysle pokúša, je od začiatku vedené ku zlyhaniu a zániku. A dočasnosť takých úspechov nepadá na váhu.

Kiežby ľudia dobrej vôle, ktorí sa neukrývajú pred vážnosťou doby a nestratili sa v záplave nízkych vášní po ničení a ubližovaní, ani v pokrivených teologických a filozofických názoroch, ktoré stratili moc vyviesť ľudstvo z omylov, spoznali pomoc v čistej Pravde, ktorá je nám  naposledy darovaná.

Napokon, všetko čo sa deje na Zemi možno nazvať iba láskou. Božskou Láskou, ktorá v očistnom prúdeni  podporuje už iba vážne úsilie nahor.

oOo

Teraz najčítanejšie