Denník N

Blanka

Tam kdesi je začiatok ich príbehu…

Zrkadlo, jeho maličký kúsok. Našla ho kdesi, bolo to už poriadne dávno. Niekoľkokrát jej spadlo, po dopade na betón sa z neho vždy niečo odštiepilo. Kúsky nechala ležať tam, kde dopadli, zvyšok si vzala. Opatrne, aby sa neporezala. Nebolo by to dobré, v improvizovaných podmienkach sa rezné rany neošetrujú ľahko. Sterilita žiadna, lekárnička tiež nie. Kúsok handričky, ten by tu ešte našla, len čistota, to je problém.

Berie ho do ruky, pracuje s ním citlivo, nechce prísť aj o ten zvyšok, ktorý jej ešte zostal. Vymeniť by ho chcela, len sa jej nedarí. Ako na potvoru žiadne neobjavila, asi všetky dámy v okolí chcú byť pekné, žiadna z nich sa nevzdá svojho zrkadielka. Pre ženu potrebný kúsok, ako inak skontrolovať svoj zovňajšok.

Kabelka, aj ona tu jednu má, prehrabuje sa v nízkej skrinke plnej vecí. Á, tu je, ťahá ju z spodnej police. Žiadna sláva, najnovšia móda to nebude, ale jej srdcu je blízka. Neprišla k nej ľahko, žiadne smetisko zasypané všakovakým odpadom. Nič také, dostala ju do daru. V okolí sa spoznala s jednou paňou, mohla by povedať aj staršou, ale nespraví tak. Bojí sa, nechce ju uraziť. Jej vek ju nezaujíma, ona si na nej ctí úplne iné hodnoty. Stretávajú sa často, vpredu pri domoch je pomerne veľké parkovisko a cesta k nemu vedie popri jej príbytku. Tam kdesi je začiatok ich príbehu. Bolo tmavé ráno. Pršalo mimoriadne intenzívne a dážď sprevádzal silný vetrisko. Ani psa nehodno vyhnať, hovorili v ten deň tí, ktorí boli zalezení v teplých posteliach. Ona k nim nepatrí, čosi jej k tomu chýba. Bola čulá, len zima ju drtila. Blanka, ako jej familiárne hovorí už dlhší čas, prechádzala okolo jej príbytku. V ruke snaživo stískala dáždnik, ale vietor sa nechcel vzdať, lomcoval jej  ním na všetky strany. A potom sa to stalo. Noha sa jej dostala do veľkej jamy zaliatej vodou, zapotácala sa a stratila rovnováhu. Zosunula sa na špinavú, mokrú zem so všetkým, čo práve mala v rukách. Na ulici nebol nikto, len ona ju videla zo svojho improvizovaného príbytku. Neváhala ani chvíľku, vybehla na ulicu a ochotne jej pomáhala. Postavila ju na nohy, pomohla s vecami, ktoré bolo treba odniesť. „Au, moja noha,“ boli jej slová, len čo sa za jej pomoci postavila. Obyčajná chôdza bola pre ňu odrazu problémom. Nenechala ju tam, vzala ju za ruku, aby sa mala o koho oprieť a odviedla domov.

Kabelka, prejde po nej rukou.  Práve Blanka jej ju darovala a nezostalo len pri nej, našla by toho okolo seba dosť. Myslí na ňu, sťažovať sa nemôže. Náročná nie je a nikdy si nič nepýta, to je jej zásada. Zvykla si, o seba sa treba vedieť postarať.

Dnes je krásne, žiadna pľušť, slniečko začína láskať svet svojimi lúčmi. S Blankou sa už zdravila, popriali si pekný deň. Ale teraz sa musí venovať svojmu, v taške má odložené ešte dva rožky, na raňajky jej postačia. A potom sa rozbehne do ulíc, momentálne pomáha jednej panej s prácami v záhrade. Veľa za to nedostane, ale skromnosť ju naučila vystačiť aj s málom. A večer, keď sa slnko bude ukladať na spánok, prehodí niekoľko milých slov s Blankou. Práve vtedy sa bude vracať z práce.

Zvuková podoba poviedky:  https://soundcloud.com/user-393527967/blanka?fbclid=IwAR2r33KhfXFTUuyUs2ldYW6XhMYLUnQOr20etrebLrb-ENbUtip-W5Nofhs

Teraz najčítanejšie

Darina Matichová

Slová, krátke, dlhé, pekné, hlavne hravé, táto hra ma baví, inak som úplne obyčajná. Kontakt: blogerdm@gmail.com