Denník N

Bratislavské hudobné slávnosti s Lenárdom a Fogašovou rušil zvuk tikajúceho telesa

Bratislavské hudobné slávnosti vo štvrtok 10. októbra pokračovali koncertom Symfonického orchestra Slovenského rozhlasu pod vedením jeho staronového šéfdirigenta Ondreja Lenárda.

Ondrej Lenárd patrí k osobnostiam, ktoré majú jasne vyhranené hudobné názory na diela ktoré prezentujú. To sa prejavilo v dirigentskej koncepcii, ktorú predkladal publiku počas celého štvrtkového večera. Interpretácii dokázal vtlačiť typickú vlastnú tvár. Napokon, bola to práve éra pod jeho vedením, trvajúca až do konca osemdesiatych rokov minulého storočia, kedy SOSR zažíval jedno zo svojich hviezdnych období.

Teraz, keď sa Lenárd po mnohých rokoch opäť vracia k rozhlasovému orchestru, natíska sa otázka, či sa mu podarí zopakovať dávne úspechy, respektíve či naďalej dokáže rovnakým spôsobom vydolovať maximum z hráčov svojho telesa. Štvrtkový koncert naznačil, že vývoj týmto smerom môže byť na dobrej ceste, ale tiež zároveň, že teleso čaká ešte veľa práce. V tejto chvíli by bolo veľmi predčasné čokoľvek hodnotiť.

Škoda, že návrat Ondreja Lenárda na čelo orchestra nezaznamenal bulletin vydaný k štvrtkovému koncertu. Históriu SOSRu popisuje na takmer dvoch stranách bez jedinej zmienky o tom, že Lenárd telesu aktuálne šéfuje. Pokiaľ by išlo o informáciu starú jeden alebo dva dni, bolo by celkom pochopiteľné, že bulletin ju už nestihol zaznamenať. Ale informácia je dostatočne dlho známa na to, aby v bulletine uvedená bola a jednoznačne tam aj byť mala.

Orchester ako prvé dielo večera uviedol skladbu Ilju Zeljenku Ouvertura giocosa. Pri jej vypočutí mi prišli na mysleľ slová bývalého šédirigenta SF Emmanuela Villaumea, ktorý na otázku aký je rozdiel medzi európskymi a americkými orchestrami odpovedal, že tie americké hrajú síce na špičkových nástrojoch a predvedú divákom dokonalú súhru a precíznosť naštudovania, no napriek tomu prevedeniu častokrát chýba duša, aj keď býva až strojovo dokonalé. Európske orchestre hrajú možno viac nedbalo, kde tu aj nepresne, ale nimi interpretované diela majú výraz, emóciu a jasný hudobný názor.

SOSR pri Zeljenkovej skladbe pripomínal Villaumovu charakteristiku európskeho orchestra. Nástupy kde tu nejednotné, súhra nedokonalá, ale precítenie ohromné. Prevedeniu by sa dalo určite mnohé vytknúť, ale pravdepodobne nič, čo by sa týkalo emotívnej stránky. Bolo nabité energiou, dynamickými kontrastami a v mnohých pasážach vhodne vyzneli zaujímavé hudobné momenty.

Zeljenková skladba však bola len krátkym predjedlom, hlavným chodom v prvej polovici večera bola predohra z Wagnerovej opery Tristan a Izolda doplnená o pasáž smrti Izoldy v podaní Jolany Fogašovej.

Jolana Fogašová, napriek tomu, že je sopranistkou, bola v bulletine ku koncertu označená za mezzosopranistku. Iste, má vo svojom repertoári aj Carmen, čo je mezzosopránová rola, ale dominantným speváckym odborom speváčky je soprán. Uloha Izoldy je taktiež jednoznačne sopránovou rolou. Prečo ju tvorcovia  bulletinu považujú za mezzo, ešte aj v situácii kedy interpretuje sopránový part, zostáva záhadou.

Fogašová sa ho chopila s citom, avšak jej hlas bol na mnohých miestach prekrytý orchestrom. Vo výškach bol prierazný, avšak akonáhle sa dostal do strednej alebo nižšej polohy, nebolo ju počuť. Bolo by samozrejme možné snažiť sa pripísať vinu za tento výsledok orchestru a hlavne na vrub dirigenta, že nekrotil jeho silu v niektorých pasážach, avšak nemyslím si, že by to bolo správne. Problém je v skutočnosti niekde inde. Fogašová nie je wagnerovskou speváčkou, jej hlas je dokonca príliš pekný (vysvetlím nižšie) a jeho kvality sa podľa môjho názoru vedia presadiť napríklad v úlohách, kde je potrebné nasadzovať mäkko a spievať vrúcne. Do Wagnera sa však ani jedno z toho nehodí. Wagnerovské hlasy sú častokrát (a teraz si pomáham citátom od Gabriely Beňačkovej) “málo pekné, skôr sú zakalené tak, aby vydržali beh na dlhé trate a mali čo najväčší objem”. V prípade skutočných wagnerovských hlasov potom orchester dynamicky krotiť netreba.

Isteže, Wagnera je možné začať spievať až v istom veku a aj speváci, ktorí ho nespievali začnú po štyridsiatke po ňom poškuľovať, ak ich hlas už má potrebné atribúty. Ja však hovorím že Fogašová “tam“ v tejto chvíli ešte nie je a preto vnímam jej obsadenie do roly Izoldy ako omyl.

Na druhej strane akustika sály jej hlasu (v momentoch, keď nemusela bojovať so silou orchestra) celkom dobre svedčala a ľudia by si ju pri vhodnejšie zvolenom repertoári určite prišli radi do Reduty vypočuť.

Orchester podobne ako pri Zeljenkovi opäť hral veľmi emotívne, avšak opäť nie celkom jednotne v počiatkoch jednotlivých fráz, v dôsledku čoho súhra utrpela. To však nebol tentokrát nebol hlavný problém. Oveľa väčším problémom bol tikajúci zvuk spôsobený zrejme spätnou väzbou pri prenose koncertu pre rádio Devín a natáčaní jeho záznamu pre televíziu.

Tikajúci zvuk bol veľmi silno počuteľný najmä na balkóne a v lóžach, dolu v sále bol údajne počuteľný o niečo menej, respektíve len na niektorých miestach, ale to neviem dobre posúdiť, nakoľko som sedel práve na balkóne. Zvuk znel ako zosilnený metronóm, pričom tikal v úplne inom rytme než v akom orchester hral Wagnera.

Tu sa ani nemožno diviť dirigentovi, že orchester dynamicky nekrotil, pretože vždy v momente, keď sa znížila hladina jeho zvuku, bolo opäť počuť mimo rytmu tikajúci ruch. Spievať a hrať v takejto situácii asi nebolo jednoduché. Porucha bola zrejme cez prestávku odstránená, lebo v druhej polovici večera sa už neobjavila.

Ondrej Lenárd na štvrtkovom koncerte BHS

Druhá polovica koncertu bola výraznou zmenou ešte aj v inom ohľade. Hranie orchestra, ktoré sa v prvej časti javilo ako emotívne precítené ale technicky nie celkom dotiahnuté, bolo v druhej časti perfektné aj po technickej stránke. Hráči naraz vedeli byť presní a súhra bola ideálna. Faunovo popoludnie od Claudea Debussyho bolo zahraté s veľkou mierou citu a dovolím si povedať, že až takmer s neobvyklou nehou. Bol to výkon porovnateľný so špičkovými orchestrami, ktoré máme možnosť na BHS tento rok počuť.

Zaradenie Rímskych slávností skladateľa Ottorina Respighiho bolo výborným dramaturgickým počinom. Dielo je nesmierne zaujímavé, svieže a pomerne náročné na interpretáciu. Jednotlivé nálady sa v ňom striedajú len v niekoľko sekundových intervaloch, pár taktov počujeme jeden štýl a už o niekoľko taktov neskôr nasleduje úplná zmena nálady a farieb zvuku. A o pár taktov znovu inak. Orchester náhle premeny zvládol s bravúrou a nečakanou technickou dokonalosťou. Jeho výkon v druhej polovici večera si zaslúži veľký obdiv.

Akoby v ten večer sedeli na pódiu dva rôzne orchestre a niet pochýb, že ten druhý z nich hral veľmi kvalitne.

BHS si udržujú stabilne vysokú úroveň. Napriek tomu, že SOSR nepatrí medzi telesá, ktoré by v očiach verejnosti boli svojou kvalitou asociované so zahraničnými špičkovými orchestrami – takými, aké sme na BHS mohli tento rok uvidieť – výkon hráčov v druhej polovici rozhodne ukázal, že v ten večer mali na to, aby boli ich dôstojným partnerom. Či to bola len náhoda a chvíľkové vypätie pod vedením  nového šéfdirigenta, ktoré po čase opäť vyprchá, to samozrejme teraz nemôžeme vedieť. V priebehu krátkej doby sa to však určite ukáže.

A ešte jedna poznámka na okraj. Jednoznačne najslabším prvkom tohtoročných BHS je bulletin. A to nielen kvôli vyššie tlmočeným výhradám, ale aj kvôli mnohým nezmyslom, ktoré sú v niektorých jeho textoch uverejňované. Nechcem teraz citovať, čo všetko zniesol papier tento rok, lebo by som sa príliš vzdialil od recenzie štvrtkového koncertu, ale ako ilustráciu uvediem aspoň jeden príklad z posledných dní. Pokiaľ sa autor textu pán Javorský domnieva, že Lady Macbeth Mcenského okresu sa už v súčasnosti nehráva v pôvodnom znení, ale len v prepracovanej verzii ako Katarína Izmailovová, môžem ho ubezpečiť, že táto informáca – síce voľakedy správna – neplatí už viac ako 30 rokov. Odkedy Mstislav Rostropovič prepašoval originálnu verziu Šostakovičovej opery na Západ, hráva sa práve jej originálna verzia takmer všade na svete. A naopak, už desaťročia sa v podstate nehráva Katarína Izmailovová.

Podobných lapsusov bolo v bulletine v posledných dňoch viac. Vedenie BHS by sa nad kvalitou ich textov mohlo vážne zamyslieť.

Symfonický orchester Slovenského rozhlasu s Ondrejom Lenárdom na BHS 

Ondrej Lenárd sa v budove SF dlhé roky neobjavoval. Malo to svoje dôvody. Riaditeľ SF Marián Lapšanský sa však ukázal na štvrtkovom koncerte a Lenárdovi nielen zatlieskal, ale sa dokonca postavil spolu so sálou pri záverečnom standing ovation. To vzhľadom na napäté vzťahy medzi oboma aktérmi v minulosti nebolo úplne samozrejmé.

Či takouto  formou chcel len prejaviť obyčajnú ľudskú slušnosť a úctu, alebo ide o gesto naznačujúce aj možnú zmenu smerom do budúcnosti, je v tejto chvíli ešte predčasné špekulovať.

Peter Bleha

 

Diskusia  k článku je možná na facebookovej stránke: Do Re Mix

Teraz najčítanejšie

Do Re Mix

Flash news, recenzie a publicistika zo sveta vážnej hudby, opery a baletu