Denník N

Na obrat Slovenska k lepšiemu máme už len jeden pokus

Zlomovým parlamentným voľbám v roku 1998 predchádzal silný pocit naliehavosti. Potrebujeme ho aj dnes.

Pred 21 rokmi som bol síce v druhom ročníku gymnázia, ale chápal som, že odstavenie Vladimíra Mečiara od moci bola naša posledná šanca urobiť zo Slovenska normálnu európsku krajinu. Po vražde Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej a po škandalóznych nahrávkach zverejnených tento týždeň by nám malo byť jasné, že sme v podobnej situácii. Namiesto nevypočítateľného Mečiara máme dnes síce chradnúci Smer a tešiť sa môžeme z najlepšej prezidentky v širokom európskom okolí, ale budúcoročná zmena k lepšiemu nie je nijakým spôsobom neodvratná.

Niektoré rozdiely medzi rokom 1998 a dneškom hrajú v náš neprospech. Tí, ktorí proti Mečiarovi bojovali, mali v základných rysoch jasno, ako má Slovensko po Mečiarovi vyzerať. O nutnosti urobiť zo Slovenska civilizovanú krajinou ukotvenú v euroatlantických štruktúrach nebolo nutné viesť spory.

Naopak, na otázku, ako napraviť slovenské školstvo, zdravotníctvo či justíciu dnes neexistuje jediná správna odpoveď. Čas na hľadanie zhody medzi opozičnými stranami je preto krátky. Časť opozície na konkrétne programové debaty rezignovala v prospech klaunských výstupov. Kedysi hlavná liberálna sila, Sloboda a Solidarita, prechádza najhlbšou krízou od svojho vzniku. Na rozdiel od roku 1998 časť hlasov namierených proti Smeru budú tiež zberať tí, ktorí by nedbali skoncovať s liberálnou demokraciou a nahradiť ju fašistickou diktatúrou.

Kríza dôvery v demokraciu postihuje aj vyspelejšie krajiny. Málokedy sa však kontakty medzi organizovaným zločinom, oligarchami a štátom ukazujú vo svojej nahote tak ako v týchto dňoch na Slovensku. Naše inštitúcie sú tiež podstatne zraniteľnejšie ako tie na západ od nás.

Unikátne slovenská nie je ani priepasť medzi prevažne mestskou „kognitívnou elitou“ a vidieckym zvyškom krajiny; nikdy však nebola hlbšia ako dnes. Vplyvom dezinformácií a úspešného aktivizmu extrémistov časť národa žije v paralelnej realite, v ktorej sú vo vreckách oligarchov všetci štandardní politici, opoziční či koaliční, v ktorej NATO je komplot proti Slovanom a Putin je obranca kresťanských hodnôt. Vo svojich proruských postojoch sa mimochodom slovenská verejnosť podobá viac na Bulharsko než na našich stredoeurópskych susedov.

Čo je azda najnebezpečnejšie, na rozdiel od roku 1998 sa nám svet hýbe pod nohami. Od vlažnej odpovede Západu na ruskú agresiu na Ukrajine, cez krízu transatlantických vzťahov a brexit až po nedávnu zradu sýrskych Kurdov prezidentom Trumpom sú dnes základy našej bezpečnosti neistejšie než kedykoľvek v ponovembrovej histórii.

Nezachráni nás ani Brusel. Členstvo v Únii nezabránilo Maďarsku stať sa autokraciou. Fragmentovaná európska politika, strata záujmu kľúčových európskych hráčov o to, čo sa deje v bezprostrednom susedstve EÚ (viď francúzske odmietnutie ďalšieho rozširovania na Balkáne), či minulá naivita nového Vysokého predstaviteľa pre zahraničnú politiku Josepa Borrella vo vzťahu k Číne či Rusku sú signálom, že súčasné pokusy o spoločnú zahraničnú a bezpečnostnú politiku sa tak skoro nepretavia do účinnej obrany európskych záujmov, ktorú si situácia vyžaduje.

Inými slovami, doba nám dnes nepraje. Neznamená to, že obrat k lepšiemu nepríde a postihne nás nejaká verzia osudu našich južných susedov. Ak ale nezabojujeme s podstatne väčšou naliehavosťou, ľahko sa môže stať, že februárové voľby nevojdú do dejín ako nový začiatok pre našu demokraciu, ale ako začiatok jej konca.

Teraz najčítanejšie

Dalibor Roháč

Kandidát koalície PS-SPOLU do NRSR s číslom 23. Ekonóm, zahraničnopolitický analytik a publicista, ktorý sa po rokoch práce v thinktankoch na oboch stranách Atlantiku vracia na Slovensko. Najnovšia kniha: In Defense of Globalism (Rowman & Littlefield, október 2019).