Chlap, ktorý sa nahý chodí fotiť do lesa

„Zamilovaný do života, ale vydesený smrťou; hrdý na svoje úspechy, ale rozdrvený ich váhou. “ – takto charakterizovala I. Perino mladého slovenského umelca Jána Ďurinu na jednej z jeho prvých výstav fotografií v Taliansku roku 2011.

Tohto roku 2019 je Ján Durina nominovaný na slovenskú cenu Oskara Čepana pre vizuálnych umelcov. Čím si to zaslúžil ?

Ján Ďurina (1988) narodený v Liptovskom Hrádku , aktuálne žije a pôsobí v Berlíne. Jeho dielo prevažne balancuje medzi fotografiou, videom, performance a hudbou. Slovami , ktoré vyjadrujú

stanovisko poroty ceny Oskara Čepana: „ Prostredníctvom performance, fotografie a zvuku, rozpráva Durina o témach samoty, straty a duševného zdravia. Jeho diela skúmajú otázky identity, zákutia ľudskej mysle a hraníc medzi svetom prírody a ľudského tela. V rámci tohto procesu produkuje autor umelecké diela vo forme hudby, performance, filmu a fotografie a pôsobí s ľahkosťou medzi performatívnymi projektami a výstavnými aktivitami.“

V portfóliu pripravenom pre cenu Oskara Čepana Ján Ďurina prezentuje svoju tvorbu z rokoch 2014-2018.

Začína provokatívnou fotkou plnou napätia. V lanách visiacich zo stromu je uviazané nahé mužské telo (tuším mužské ) na pozadí zelene kríkov a stromov s cestičkou uprostred.

Pokračuje projektom HORAL, ktorý je rozdelený do séroii fotografií a traileru na film.

Potom je prezentácia audio-vizuálneho projektu FOR YOU KATRINA a na konci séria fotografických aktov AFTER YOU LEFT a POHĽADNICE OD HUGA LEWINSKÉHO- fotografie z mobilného telefónu ako prezentácia imaginárnej persony na Instagrame.

Pri pohľade na niektoré fotografie som trochu ľutovala, či som okrem estetiky nemala študovať aj psychológiu. Nachádza sa tam mnoho náznakov, symbolov a odkazov. Môžem si ale vypomôcť pragmatickou estetikou, ktorá skúma intenciu autora ako tvorcu. Obsah tvorby by som zjednodušene schématicky charakterizovala ako priesvitné nahé telo v temnej divokej prírode. Zámer autora ako vyrovnávanie sa s otázkami vlastnej osobnosti.

Na začiatok môžem povedať, že magnetom pre ľudské oko je určite nahé telo. Upúta nás. Keď sa dá do kontrastu s temnou prírodou pôsobí navyše bizardne až panopticky. Fotografické diela Jána Ďurinu sú plné melanchólie, senzuálne , zobrazenia na pomedzí nebezpečenstva a nostalgie. Netradičné zábery, štylizovaná fotka, hry s nahosťou, hranice erotiky, monumentálnosť hôr, blízkosť tela, temnota vody, chlad vodopádu, súmrak lesa,…

Fotky série Horal , 2016-2017, vznikli počas návratu autora na rodný Liptov a práca na nich mu pomáhala pri liečbe depresie, s ktorou stále bojuje. Temnosť liptovských hôr a bledé mužské telo. Hĺbka lesa a zraniteľnosť človeka. Tichý výkrik. Liečba prírodou. Zastreté matné farby a biely zosvetľujúci filter. Toto je umelcová séria fotografií prezentovaných v portfóliu, kde sa okrem iného venuje téme osobnej identity a pôsobeniu prírody na subjekt.

Podľa slov Zuzany Gažíkovej, riaditeľky Galérie Ľudovíta Fullu v Ružomberku : „Autor pritom sám so sebou hrá akúsi pomyselnú hru; projektuje sa do rôznych rolí, vytvára viaceré identity a skúma svoj vzťah k nim. Pri práci s figúrou, telom je celkom zjavné, ktoré charaktery sú mu blízke a v ktorých vtipne alebo ironicky komentuje prekypujúce testosterónové ego.”

Seria „After you left“ je séria autoportrétnych aktov publikovaná autorom na jeho webstránke. Bledé nahé telo, ukrývaná tvár, rekvizity z peria, povrazov, polyetylénovej fólie a rastlín na čiernom pozadí pôsobia surovo, nejednoznačne a mierne eroticky. Silná sebastrednosť. Pútavý narcizmus. Zábery so stisnutou kožou mi pripomenli diela ranných feministických umelkýn ako napr. Francesca Woodman. Autor sa k fotografiám vyjadruje : „After you left je séria fotografií dokumentujúca privátne performancie, ktoré vznikli v procese duševnej očisty a vyrovnávania sa so stratou blízkeho človeka. Fotografie skúmajú smútok a zaoberajú sa témou absencie, telesnej dysmorfie, depresie a sexuálnej frustrácie.“

Ďurina má vizáž modelného umelca, spĺňa naše predstavy človeka nekonvenčného typu, modernej postavy súčasnej scény, neuchopiteľný a zároveň typický pre umelca ako demiurga. Často je sám sebe objektom tvorby. Uhrančivý pohľad sa priam pýta na záber. Subjekt a objekt sa prelínajú . Ján Ďurina akoby skúšal, kde ešte môže prejaviť svojho tvorivého ducha . Okrem fotky, performance, hudby a prvých pokusov s videotvorbou sa momentálne venuje šitiu. Vyšíva, prešíva a zošíva kostými a masky. Z šírky jeho záberu a množstva či mála diel mám dojem, že sa autor stále hľadá. Má niekoľko sľubných, ale nedokončených sérií. Je označovaný ako tvorca videi, ale na hlavnom médiu súčasných videoartistov (internete) som našla len dve autorove videa. Ohľadom obsahu portfólia – neviem, či je to bežné, alebo je to z nedostatku prác do portfólia – Ďurina v ňom uvádza ako svoje prezentačné dielo film Horal, ktorý sa ešte zhliadnuť nedá, lebo je v postprodukcii. Pripadá mi to uponáhľané. Čo rušia Cenu a budúci rok, keď bude dielo hotové, by sa už nemohol prihlásiť? Alebo či …?

Poslednú sériu fotografii Pohľadnice od Huga Lewinského (2017-2018 ) považujem za formou najslabšiu a obsahom banálnu. Trochu to mohlo spôsobiť, že je fotená mobilom a následne publikovaná na instagramovom profile @hugolewinski, ktorý už neexistuje. Autor svoju inšpiráciu vysvetľuje ako spomienku na dospievanie.

Na mňa samotný autor s krásnym slovenským menom, pôsobí temno a neuchopiteľne, čo je super, lebo mám rada atmosféru napr. temných severských filmov. Zároveň však ako nevyprofilovaný a nevyzretý autor. Akoby mu chýbala hĺbka a presvedčivosť, či akási stálosť alebo smerovanie v tvorbe. Občas veľmi jednostranne štylizovaný. Naproti tomu má nezvyčajné fotografické oko a cit pre detail a výrez. Čistý štýl a provokatívny obsah. Nadanie, ktoré priam žiada o svoju zmyslovú prezentáciu.

Séria fotografií HORAL z rokoch 2016-2017 považujem za najväčší posun v tvorbe. Je to prepracovaná séria fotografií a vidieť, že autor sa s témou osobnej identity už niekam posunul, nie je však ešte vidno smer cesty. Reakcia na prekvapivý úspech v Berlíne a následný zážitok s depresiou dodalo dielu hlbší rozmer. Umelec svoju skúsenosť spracováva do tvorby a to mu zároveň pomáha pri prekonávaní seba. Výborná sublimácia. Prácami Ďurinu je umenie vedené znova do svojich mysticko-odťažitých výšin. Ako niečo éterické. Temné. Záhadné. Provokatívne. Minimalistické. Surealistické.

Z predchádzajúcich diel autora ma zaujali fotografie série Stories from the black gardens, 2009-2015, ktoré však autor do svojho portfólia nezaradil .

Verím, že ak si Ján Ďurina vyberie svoje umelecké smerovanie a bude sledovať prvotné impulzy svojej tvorby, jeho výnimočný talent nám poskytne ešte mnoho nevšedných estetických a možno aj prekvapivých zážitkov.

Zdroje :

https://www.oskarcepan.sk/portfolio/5.pdf

https://www.enquire.it/2011/09/30/jan-durina-il-silenzio-e-il-grido-piu-forte/

casopis Profil 2/19