Je dobré, keď divadlo vie, čo robí. Rozhovor s Alžbetou Lukáčovou o banskobystrickej Štátnej opere

Ste dramaturgičkou Štátnej opery v Banskej Bystrici, čo je vlastne pracovnou náplňou dramaturga?

V každom divadle je to asi trochu odlišné, ale v zásade je to odborná pozícia, ktorá by mala garantovať, že „divadlo vie, čo robí“, že existuje jasná predstava o dlhodobej kontinuite jeho produkcie, že má dostatočný rozhľad v tom, čo sa vo svete opery deje. Samotné koncipovanie dramaturgického plánu je však v každom divadle kolektívna práca umeleckého vedenia. Tak to má byť, lebo jedna vec je dramaturgická atraktivita diela, druhá vec je jeho praktické predvedenie. Staráme sa o to, aby bol dramaturgický plán jasný na niekoľko sezón vopred.

Potom už prichádza na rad moja práca, ktorá súvisí s koncepčnými aj materiálovými prípravami jednotlivých diel. Riešim notový materiál, textové knihy alebo libretá, zvukové a písomné pramene potrebné pre uvedenie. Revidujem už existujúce texty, príp. sa starám o vytvorenie nového prebásnenia, prekladov a pod. Tak, aby mali umelci na začiatku skúšobného procesu nachystané všetko, čo potrebujú.

Ak by som to mala zhrnúť, tak hoci to znie nepekne, práca dramaturga v opernom divadle je do veľkej miery servisná služba, aj keď obsahuje kreatívu. Ako jej hlavnú nevýhodu vnímam, že napriek vysokým požiadavkám na odbornosť nemá dramaturg žiadnu výkonnú moc. Je len poradným hlasom, ktorý môže ale nemusí byť vypočutý. Je šťastie, ak spolupracuje s umeleckým šéfom, s ktorým má podobný vkus a pohľad na vec. Schopnosť kompromisu je preto tiež veľmi dôležitá. Ak ju stratím alebo o kompromis nebudem stáť, bude to signál, že som niekde, kde nemám byť.

O podobe jednotlivých sezón ale určite máte predstavu. Podľa čoho je koncipovaný program v banskobystrickej Štátnej opere? 

Dlhodobo máme stanovené základné piliere, cez ktoré „nejde vlak“. Jedným z nich je, že základ dramaturgie spočíva v opernom repertoári, predovšetkým v opere 19. storočia. Tá je obohacovaná o diela klasicizmu, 20. storočia a súčasné diela. V repertoári máme aj diela tzv. národných škôl, napr. ruskú alebo českú operu, no a samozrejme opery slovenské. Snáď ako jediné divadlo na Slovensku pravidelne uvádzame aj operetu. Popri tom sa snažíme reflektovať požiadavky divákov rôzneho veku, inscenujeme aj diela viacerých žánrov určené pre deti a mládež. Pre nich vznikajú multižánrové diela na aktuálne témy, kde pracujeme s tancom, činoherným umením aj spevom. Máme aj čisto tanečné inscenácie, zábavný žáner zastupujú okrem operiet aj klasické muzikály.

Iná dramaturgická optika je potom tá, ktorá „šije“ tituly pre divákov aj pre nás samých. Sme ambiciózni, takzvané divácke tituly ako Traviata alebo Eugen Onegin kompenzujeme dramaturgickými výzvami, dielami na Slovensku doteraz neuvádzanými, nepoznanými, interpretačne a inscenačne náročnými. Naposledy bol takýmto husárskym kúskom Rossiniho Otello. A pyšne dodávam, že celkové skóre je zatiaľ v náš prospech…

Vyskladať dramaturgiu divadla je teda vec mimoriadne zložitá a neraz sa stane, že z pôvodného plánu snov neostane kameň na kameni – lebo speváci, lebo práva, lebo orchester, lebo financie, lebo termíny. Najväčšou alchýmiou je schopnosť tímu nastaviť procesy tak, aby všetko klaplo tak, ako má.

Otello v Štátnej opere Banská Bystrica. Foto: Zdenko Hanout

Na programe Štátnej opery si pravidelne všímam neopočúvané, menej často hrávané tituly. Tento rok je to Eva Josefa Bohuslava Foerstera a Slečna vdova Banskobystričana Jána Móryho. Cítite, že publikum stojí aj o kusy mimo operného „mainstreamu“? Ako takéto diela vôbec vyberáte?

Publikum si vychovávame. Dlho som verila tomu, že primárny vkus je do veľkej miery vrodená vec, ale dnes vidím, že na ťažké opery chodia aj diváci, na ktorých by som to nikdy nepovedala. Preferencie divákov pritom nechápem pozitívne ani negatívne. Každý má právo vybrať si, čo sa mu páči, čo ho teší a inšpiruje.

Samozrejme som však rada keď vidím, že ľudia, ktorí predtým chodili len na operetu jedného dňa prídu aj na operu. Svoje publikum poznáme a komunikujeme s ním. A publikum zase pozná nás – diváci si zvykli na to, že hráme aj menej známe diela a pri správnej frekvencii ich nasadenia vieme naplniť sálu.

Samozrejme, určití diváci aj tak vždy ostanú len pri podujatiach ako Hviezdny jún, keď hráme známe tituly v medzinárodnom speváckom obsadení. Nepotrebujú objavovať, chcú byť pri spoločensky a divácky atraktívnej produkcii. Alebo máme takých, ktorí chodia len na silvestrovské operety, raz do roka – ako na polnočnú (úsmev). Čo sa týka tejto sezóny, na jej začiatok sme výber titulov napasovali na oslavy 60. výročia Štátnej opery. Na konci sezóny výber diel vyvážime naštudovaním známej Pucciniho Turandot.

Do akej miery teda zohľadňujete „požiadavky“ publika? 

Teraz hovorím len za seba, nie za celé divadlo: myslím si, že máme byť elitári. Som totiž presvedčená o tom, že vkus bežnej verejnosti neraz odchovávanej na Farmách a inej mainstreamovej televíznej produkcii nemôže a nemá vplývať na dramaturgiu operného divadla. Na to sme tu my, aby sme ako kvalifikovaní odborníci vedeli diela vhodne vybrať a inscenovať. Našou úlohou je ponúkať kvalitné umenie. Ak sa nám to darí, cítime to my aj ľudia v sále. Aj keď je jasné, že tak, ako v živote, ani u nás každý deň nie je nedeľa. Dnes však máme skvelú návštevnosť, vyše 90%, a poväčšine aj dobré kritiky od odborníkov. A to je zhoda, ktorá je vskutku vzácna. Takže sa tešíme a pracujeme ďalej.

Je v tomto zmysle špecifikom, že ide o regionálnu scénu? Robili by ste niečo inak, napríklad, v Bratislave? 

Priznám sa, že neviem, čo je kritériom regionálnosti. Sféra operného umenia nie je u nás veľmi široká, bežne spolupracujeme naprieč Slovenskom aj Českom. Navyše, veď sa na nás pozrime očami Londýnčana: celé Slovensko je v podstate jeden menší európsky región. Naše divadlo obsluhuje divácku tretinu krajiny rovnako, ako SND (ak nerátam zahraničných turistov) alebo košická opera. V opernej dramaturgii tiež žiadne regionálne špecifiká nevidím – je to internacionálny a interkultúrny žáner.

Ak cítim nejakú regionálnosť, tak je to v rozpočte, platových a materiálnych podmienkach, v ktorých pracujeme. S tým potom súvisí napr. schopnosť angažovať viac kvalitných ľudí. Ako parádnu výhodu vnímam, že opera nepozná národné hranice, že je napr. v porovnaní s činohrou medzinárodne porovnateľnejšia, ľahšie sa exportuje. Ani jej trh nemá hranice – hypoteticky môžeme okamžite angažovať umelcov z celého sveta.

Myslím si, že aj menšie divadlo môže v našom prostredí dosiahnuť veľa. Napríklad, Verdiho tvorbu máme uvedenú takmer celú, vrátane jeho, u nás prakticky neznámej, ranej tvorby. Vždy je teda čo ponúknuť, a to nielen vo vzťahu k miestnemu publiku. V porovnaní s väčšími mestami je možno rozdiel v stratégii predaja: viac než inde u nás zrejme funguje „dobrá zvesť“ a osobný kontakt s publikom.

Aj čo týka propagácie si všímam, že Opera trochu mení svoj imidž, je aktívna na sociálnych sieťach, celkovo akoby „omladla“. Je to cielené, alebo je to skôr prirodzený vývoj? 

V takých veľkých inštitúciách ako sú operné divadlá podľa mňa nič nejde prirodzene. Všetko sa musí plánovať, vymyslieť a potom aj presadiť. Štátne inštitúcie majú konzervativizmus zakódovaný vo svojej podstate, no zároveň je jasné, že v dnešnej dobe si tradičnými médiami pri propagácii jednoducho nevystačíme. Predáva rýchla a dostupná informácia, pekné obrázky. Svoje PR sme teda už dávnejšie okrem iného rozšírili aj o sociálne siete. Dnes máme na túto sféru spolupracovníka, fotografa Zdenka Hanouta, ktorý sa o ňu aktívne stará.

Čo sa týka mladých umelcov, máme spoluprácu s banskobystrickými umeleckými školami, s Konzervatóriom J. L. Bellu a Akadémiou umení. Snažíme sa ich študentom a potom aj absolventom dávať u nás priestor a zároveň mladé talenty aktívne vyhľadávať. Dlhodobou stratégiou nášho umeleckého šéfa Šimona Svitka je dávať príležitosti mladým umelcom, umožniť im presadiť sa v profesionálnej sfére. Naše divadlo teda mladne nielen na sociálnych sieťach, ale aj reálne na javisku.

Spomínali ste, že regionálnosť scény až tak nevnímate, vo výbere repertoáru ju však je trochu cítiť. Mám teraz na mysli, že sa hráva Cikker a hoci teraz po dlhšej dobe na programe nebude, zaraďujete iného Bystričana, Jána Móryho (1892 – 1978). Ako ste sa k nemu vlastne dostali? Pretože, ja som Bystričanka, a Móryho som poznala len z pamätnej tabule na námestí…

…no to dlho aj ja (smiech). Ak máte na mysli ten typ regionálnosti, ktorý sa hlási k tvorcom z nášho prostredia, tak áno, tú považujem za správnu. Uviesť Móryho bol môj dlhodobý sen. Dostala som sa k jeho dielam pri písaní doktorandskej práce na etnomuzikologickú tému. Počúvala som šelakové platne z 20. a 30. rokov, teda z obdobia, keď sa v našej rozvíjajúcej sa populárnej hudbe koketovalo s džezom, tangom a ďalšími žánrami tanečnej hudby. Tu som narazila na Móryho. Spojila som sa s muzikologičkou Marianou Bárdiovou, skvelou odborníčkou na dejiny hudby Banskej Bystrice, ktorá o ňom dokonca napísala monografiu. Móryho tvorbu dobre poznala a dokonca je stále v kontakte s jeho rodinou v Nemecku.

Najviac ma zaujala spevohra Slečna vdova – taká zábavná záležitosť s nostalgiou 30. rokov. Navyše s textami prvorepublikovej filmovej hviezdy Oldřicha Nového. V tomto období ešte stále pracujeme na jej rekonštrukcii, ale myslím, že ak všetko vyjde tak, ako chceme, výborne zapadne do našej koncepcie tzv. silvestrovských operiet. Navyše, k 60. výročiu divadla sa hodí zaradiť dielo Bystričana, ktorého tvorbu sme u nás ešte nikdy neuviedli.

Realizácia takejto operety asi nie je jednoduchá…

Pravdupovediac, je to tortúra. Dielo malo viacero verzií nôt, textových kníh, partitúra nesedela s klavírnym výťahom, rôznila sa koncepcia diela aj tóniny piesní, niekde vo verziách nesedeli ani postavy. Preto sa v spolupráci s potomkami Jána Móryho a vydavateľstvom Musica Mundana aktuálne chystá nové vydanie. Príprava materiálov pre naštudovanie diela je nesmierne prácna a úprimne, viackrát som svoj nápad oľutovala. Čím viac však dielo nadobúda konkrétne kontúry a ja ho začínam jasne vidieť, tým viac som si istá, že mu šikovný režisér Tomáš Pilař a dirigent Janko Procházka dokážu dať ten správny šat. Inscenácia teda už u mňa virtuálne existuje a ja sa z nej teším! (úsmev)

Predtým vás ale čaká celkom iná premiéra, Eva J. B. Foerstera, uvediete ju v dvoch premiérách 18. októbra a 23. novembra. Foerster je dosť opomínaný dokonca aj v Česku, prečo ste sa teda rozhodli uviesť jeho operu? 

Eva bola prvá opera, ktorú pred tými 60 rokmi na našom javisku inscenovali. Divadlo vzniklo ako Spevohra Divadla J. G. Tajovského, teda skôr s orientáciou na ľahší žáner s cieľom dostať profesionálnu kultúru do regiónov. Moji starí rodičia ako baletní tanečníci stáli pri vzniku našej scény, takže mám z prvej ruky historky o tom, ako sa cestovalo s naštudovaným programom do okolitých aj vzdialenejších dedín a miest. Napriek prvotnému názvu „spevohra“ sa súbor od počiatku jasne orientoval na operu, ktorá historicky v Banskej Bystrici až takú hlbokú tradíciu nemala. Evou sa teda začala misia, v ktorej teraz pokračujeme. Preto je Eva tento rok zároveň symbolická. Navyše, je to zaujímavý skladateľ a pre nás opäť možnosť „ohmatať“ si naše možnosti.

Generálna skúška opery Eva od J. B. Foerstera. Foto: Zdenko Hanout

Je to dielo na príbeh Gabriely Preissovej, teda tej istej autorky, ktorá stála za Janáčkovou Její pastorkyní. Z hľadiska deja sú si tieto opery veľmi podobné a nemajú ďaleko ani od našej Krútňavy. Ste ako etnomuzikologička citlivejšia na takéto diela, zasadené do folklórneho kontextu?

Som vyslovene precitlivelá!!! (smiech). Ale v Eve sa poučený hudobný folklorizmus nedá hľadať. Pravdupovediac, Foerster ľudovej hudbe nerozumel, fascinoval ho skôr silný námet zasadený do dedinského prostredia. V tomto ho s Janáčkom možno porovnávať len ťažko – ten bol, naopak, taký znalec folklórnej hudby, akých by sme v jeho časoch našli len málo. Foerster dedinu využil ako atraktívne prostredie pre ľudskú drámu. Prirovnala by som to k Puccinimu – preňho bolo v Madam Butterfly tým prostredím Japonsko, no pri počúvaní jeho hudby by sa japonskí etnomuzikológovia tiež asi chytali za hlavu. Netreba teda hľadať niečo, čo v operách nie je.

Vo všeobecnosti ale musím povedať, že folklórne predlohy v divadelnom prostredí sú u mňa nárazníkovou plochou. Nemám ambíciu vidieť nejaké historicko-štýlové a z hľadiska tradičnej ľudovej kultúry verné predvedenie. Od inscenátorov by som ale očakávala aspoň elementárnu znalosť prvkov ľudovej kultúry, s ktorými narábajú. Argument „to je štylizácia“ nestačí. Lebo inscenátori spravidla vôbec netušia čo štylizujú – a to hovorím vo všeobecnosti o prakticky všetkých slovenských divadlách – pri všetkej úcte k existujúcim výnimkám.

Snáď najhoršie v tomto znášam operetu folklórneho typu. Tam sa dlhodobo traduje tzv. operetný gýč s neprirodzenými režijnými kreáciami, čudnými tancami, často lascívnymi, „rádobyľudovými“ odevmi a panenskými vencami na hlavách 50-ročných členiek zboru. Platí to nielen o Slovensku, ale aj Maďarsku a Rakúsku. Otvorene hovorím, neviem s tým nič urobiť, lebo citlivosť inscenátorov, inak skvelo vybudovaná pri iných žánroch a témach, pri folklórnych námetoch vôbec nefunguje. Je to veľká škoda, ale verím, že sa snáď raz dočkám času, keď sa toto zmení.

Keď sme pri inscenačných riešeniach, ako sa pozeráte na dnešnú dilemu, či aktualizovať alebo neaktualizovať réžiu?

Je to o tom, či je dielo inscenované kvalitne alebo nekvalitne. Nič iné nie je pre mňa rozhodujúce. Nemám rada „tradičnú réžiu“ v zmysle popisnosti, že keď v opere účinkuje kráľ, nutne má mať korunu a trón. Vadí mi ale aj samoúčelné moderné divadlo, ktoré nie je dobre vypointované a chce len šokovať. S modernou, dynamickou réžiou nemám problém, dokonca k nej v istom zmysle inklinujem.

Nemôžeme predsa inscenovať diela tak, ako pred desiatkami rokov. Je to tak vo všetkom. Veď keď si dnes vypočujeme historické nahrávky spevákov, tiež nám je ich interpretácia cudzia, lebo dnes sa už spieva inak. S tým súvisia aj preklady textových kníh: treba ich korigovať, dokonca niekedy aj zásadne prerobiť. V tom archaizujúcom jazyku by ich dnes diváci ťažko akceptovali. V zásade je inscenačná poetika len rámcom, ktorý vytvára hudbe a herectvu priestor pre plnokrvné stvárnenie príbehu.

A čo trend obnovovania starých inscenácií?

Na ten sme nenabehli a ani to zatiaľ nemáme v pláne. Každá inscenácia má svoju životnosť. Okrem toho, že niet dramaturgického dôvodu, pre ktorý by sme mali po dlhšom období inscenácie obnovovať, má to aj ďalší prozaický dôvod: kapacita skladových priestorov. Ideme nadoraz. Na repertoári máme bežne okolo dvadsať titulov, čo je z hľadiska ich uskladňovania mimoriadne náročné. Väčšinou toľko, koľko titulov v sezóne pribudne, musí aj odbudnúť. Staré robí miesto novému. Samozrejme, nemám na mysli tituly, ku ktorým sa v dramaturgii pravidelne vraciame. Vždy im však dávame novú podobu.

 Chystáte v jubilejnej sezóne okrem premiér aj ďalšie špeciality? 

Počas celej sezóny toho bude veľmi veľa, ale vo vzťahu k blízkej budúcnosti spomenie aspoň dva slávnostné koncerty 30. a 31. októbra a novembrový koncert k výročiu Nežnej revolúcie pod hlavičkou Noci divadiel. V ňom budú v sprievode nášho orchestra spievať laureáti Medzinárodnej speváckej súťaže Gabriely Beňačkovej. Snažíme sa, aby naši diváci videli nové tváre, počuli a videli niečo iné, ako je v bežnej prevádzke zvykom. V rámci oslavného týždňa teda privítame aj hostí, košických kolegov s operou Don Giovanni, neskôr aj s baletom Ondreja Šotha M. R. Štefánik. No a popri tom budeme hrať aj predstavenia, z ktorých niektoré by sa dali nazvať špecialitami.

Ak by mal do Banskej Bystrice pricestovať divák z inej časti Slovenska, na čo by ste ho pozvali? 

Vychádzam z predpokladu, že by to malo byť niečo, čo nikde inde neuvidí. Máme viacero pekne spravených inscenácií, ktoré určite zaujmú aj operného fajnšmekra. Rossiniho Otello alebo Ponchielliho La Gioconda stoja za návštevu – a dovolím si povedať, že aj opakovanú. Ak máme na mysli diváka, ktorý má menšie deti, odporúčam detskú operu Xaviera Montsalvatgeho Kocúr v čižmách alebo slovenskú hudobnú rozprávku Ružové kráľovstvo. Ak hľadá zrkadlo nastavené spoločnosti, ponúkame Dinkovej Nemé tváre.

La Gioconda v Štátnej opere Banská Bystrica. Foto: Jozef Lomnický

Za seba ale lákam na prvé dve spomenuté opery – lebo tie sa na Slovensku nehrávajú a predpokladám, že po našich inscenáciách k nim divadlá budú hľadať cestu opäť niekoľko desaťročí.

Lucia Maloveská

Diskusia  k článku je možná na facebookovej stránke: Do Re Mix

Na titulnej snímke: Alžbeta Lukáčová