Denník N

Čoho sa bojí Putinovo Rusko? A z čoho má strach Zelenského Ukrajina?

Putinovo Rusko sa bojí slobodného prístupu bežných Rusov k informáciám z Ukrajiny. Aj preto, že nechce pripustiť, že Ukrajina a Ukrajinci sú naozaj nezávislou a samostatnou entitou a nie len akýmsi regiónom Ruska. A v Kyjeve sa zase boja sami Ukrajinci jeden pred druhým a nevedia sa zhodnúť na spoločnom postupe, ako získať naspäť mierovou cestou Donbas. Nedôverujú nielen Putinovmu Rusku, ale ani svojim západným partnerom.

Posledné necelé dva týždne som strávil cestovaním po Rusku a Ukrajine. Kým na Ukrajine som strávil intenzívne aj predošlé tri roky, do Moskvy a Ruska som prišiel na týždeň po dlhšej niekoľkoročnej pauze. Za tie posledné dni cestovania po našich východných susedoch som si porovnával Moskvu nielen s minulými rokmi, ale aj s Kyjevom. A porovnával som nielen svoje pocity a zážitky, ale aj to, čo som si vypočul v rozhovore s ľuďmi, s ktorými som sa stretol, alebo čo som videl v televíznych diskusiách alebo na miestnom internete špeciálne o vzájomných ukrajinsko-ruských vzťahoch.

Začnem internetom. V Rusku som nemal prístup k väčšine ukrajinských spravodajských internetových stránok. Jednoducho ich ruský cenzorský internetový systém masívne blokoval rovnako, ako som to mimochodom pred pár týždňami zažil v Turkmenistane. Bolo to pre mňa dosť prekvapivé.  Pretože na Ukrajine, ktorá za posledných päť rokov „vďaka“ Rusku prišla o nemalú časť svojho územia a zhruba 13 tisíc ľudí, ktorí padli vo vojenskom konflikte na východe Ukrajiny pri hranici s Ruskom, som si teraz aj v minulosti bez problémov mohol „surfovať“ a čítať všetky ruské informačné weby, ktoré pravidelne sledujem. V Rusku to však o ukrajinských neplatilo, vrátane ukrajinského dcérskeho portálu ruskej serióznej politicko-ekonomickej agentúry rbc. Takže Putinovo Rusko sa bojí slobodného toku informácií z Ukrajiny, zatiaľ čo Kyjev, aj keď blokuje vysielanie ruských štátnych propagandistických televíznych kanálov v káblových spoločnostiach, tak nijako zásadne neobmedzuje prístup k ruským internetovým kanálom a novinám.

Pozoruhodné bolo tiež sledovať tzv. „diskusie“ o Ukrajine, či analytické spravodajské relácie na rôznych televíznych kanáloch. Nazvať to diskusiou alebo analytikou je len ťažko možné, pretože to bola vlastne neustála nieže kritika diania na Ukrajine a ukrajinských politikov na čele s prezidentom Zelenským, ale obyčajné až prízemné a emotívne výlevy, pričom často zaznievala vyslovená lož. Vyslovene nechutné však bolo správanie účastníkov diskusií vrátane moderátorov nielen voči hosťom a expertom z Ukrajiny (úprimne povedané, žiadneho z nich som za posledné tri roky v mediálnom a verejnom priestore v samotnej Ukrajine neregistroval), ale aj voči sebe navzájom. Ako sa u nás hovorí: kultúrna úroveň krčmy šiestej cenovej skupiny. Jedným z pikantných momentov pre mňa bol, aj vďaka osobnej skúsenosti so spomínanou ruskou všeobecnou blokáciou ukrajinských webov, keď na tvrdenie ukrajinského hosťa, že k upokojeniu situácie na Donbase by prispelo aj to, keby Rusi prestali rušiť vysielanie ukrajinskej televízie a rozhlasu bol nechutný slovný útok zo strany moderátora, ktorý za aplauzu divákov v štúdiu doslova kričal na Ukrajinca, že klame, že Rusko nič neblokuje.

Musím konštatovať, že ma najprv  prekvapilo pri diskusiách s ruskými expertmi, ale aj bežnými ľuďmi, nakoľko sú zakorenené mýty o reálnej situácii v Ukrajine. Od hospodárskej až po politicko-spoločenskú. Ani nečudo, veď ak berú správy z ruských televízií a nemajú prístup aspoň k základným serióznym ukrajinským spravodajským webom, tak musia byť úplne mimo. Doslova ma však rozčúlilo, ak údajne renomovaná expertka z prestížnej moskovskej univerzity medzinárodných vzťahov, kde aj teraz študuje nemálo slovenských študentov, verejne a bez škrupulí tvrdí, že v Ukrajine je zakazované používanie ruského jazyka, a že dokonca aj na uliciach sú ľudia hovoriaci rusky napádaní a prenasledovaní. Otázka používania štátneho jazyka je na Ukrajine citlivá, to je pravda, ale ruštinu bežne počujete nielen na uliciach Kyjeva, ale dokonca aj Ľvova (osobná skúsenosť), a bez problémov aj medzi stenami ukrajinského úradu vlády a ministerstiev (taktiež osobná dlhoročná skúsenosť).

Aktuálne však obe krajiny žijú objasňovaním toho, čo vlastne znamená „plán Steinmeiera“ pre Donbas a ako ho implementovať v praxi. Kým z Kremľa sme mohli začuť hneď tvrdenia, že Moskva nemôže nijako vplývať na vedenia separatistov v Donecku a Luhansku osobitne pri plnení záväzku úplného utíchnutia zbraní na dohodnutých demarkačných líniách, či odmietnutie prioritného prístupu Ukrajincov k ich hranici s Ruskom, v Kyjeve sa zase rozprúdila vášnivá debata o tom, že či pristúpenie na tento plán, a vôbec plnenie Minských dohôd, neznamená vlastne kapituláciu. A prezident Zelenskyj, ktorý tento rok drvivo zvíťazil v prezidentských aj parlamentných voľbách, sa odrazu dostal pod veľký tlak nacionalistov na čele s veteránmi bojov na Donbase a ich ozbrojených oddielov. K nim sa odrazu s veľkou slávou pripojil aj exprezident Porošenko, ktorý sám pred pár rokmi  dohody v Minsku podpísal a pôvodne sľúbil zahraničným partnerom aj plnenie plánu Steinmeiera. A Kyjev sa odrazu začal báť tretieho Majdanu, lebo jeho centrum zaplavila pomerne masívna demonštrácia naštvaných ľudí kričiacich heslá nielen proti Putinovi ale aj Zelenskému. V Moskve, ktorá svojimi vyhláseniami prilievala výrazne povestný olej do ohňa, Putin s kamennou tvárou hovorí o tom, že Zelenskyj nekontroluje situáciu a nemôže plniť svoje záväzky.

Celé toto nové vyostrenie situácie sa deje na pozadí skutočnosti, že podľa najnovšieho prieskumu poslednej dôveryhodnej ruskej sociologickej služby Levada v posledných mesiacoch výrazne stúpla sympatia Rusov k Ukrajine – hlavne vďaka zvoleniu Zelenského za prezidenta a jeho deklarovanej snahe priniesť mier na Donbas. Rovnako aj ukrajinské sociologické prieskumy, ešte pred vypuknutím škandálu okolo plánu Steinmeiera, ukazovali, že Zelenskyj si medzi Ukrajincami stále držal veľmi vysokú dôveru a sympatie.

Z posledných takmer dvoch týždňov strávených v Rusku a Kyjeve si ja osobne robím záver, že k upokojeniu situácie dôjde veľmi ťažko a bude to ešte veľmi dlhý proces. Na ruskej strane sú hlavnými prekážkami to, že doteraz si Kremeľ, politicko-spoločenská elita, ale asi aj podstatná časť obyvateľstva nechce priznať, že Ukrajina je naozaj samostatná a nezávislá medzinárodno-politická, ekonomicko-spoločenská, jazyková a kultúrna entita. A že jednoducho je potrebné svojmu tak-či onak najbližšiemu susedovi prejavovať elementárnu úctu a ústretovosť. To by sa však musel Putin a jeho režim prestať báť možného následného vplyvu Zelenského Ukrajiny na prostých Rusov.

Naopak, v Ukrajine sa zase musia prestať báť sami seba a svojich síl, že sú schopní naozaj čeliť separatistickým bábkam z Donecka a Luhanska, ktoré požívajú neobmedzenú vojenskú podporu Moskvy.  Aj ukrajinskí patrioti a možno aj nacionalisti si musia uvedomiť , že sa nedá pokračovať vo svojom hlboko nedôverčivom postoji  nielen voči Putinovi, ale aj svojim západným partnerom podľa starého husitského hesla: Proti všem! A pokračovať v politike, ktorá síce možno zachováva vojenské status-quo na existujúcej demarkačnej línii, ale nijako nerieši to, ako môže Ukrajina nevojenskou cestou postupne, veľmi opatrne a za podpory svojich západných partnerov získať úplnú kontrolu nad územím celého Donbasu až po medzinárodne uznanú hranicu s Ruskom – a potom, niekedy vo vzdialenejšej budúcnosti aj nad Krymom.

Teraz najčítanejšie

Karel Hirman

  • Vyštudoval ťažbu ropy a plynu.
  • Pôsobil ako manažér a člen riadiacich orgánov niekoľkých slovenských energetických spoločností a v Slovenskej inovačnej a energetickej agentúre.
  • Riadil projektový tím projektu energetickej efektívnosti ELENA financovaného EIB na VÚC v Prešove.
  • Bol externým poradcom pre energetiku ministra zahraničných vecí Miroslava Lajčáka a premiérky Ivety Radičovej a ako expert pre energetiku členom tímu poradcov ukrajinského premiéra Volodymyra Hrojsmana.
  • Pôsobil v týždenníku Trend a pravidelne publikuje o energetike a otázkach medzinárodnej bezpečnosti.
  • Je členom Správnej rady SFPA.
  • Podniká v oblasti energetiky a medzinárodného obchodu.
  • Bol ministrom hospodárstva po odstúpení SaS z koaličnej vlády Eduarda Hegera a neskôr kandidoval za stranu Demokrati v predčasných parlamentných voľbách v roku 2023.