Denník N

Rusko v plameňoch: FSB organizuje vraždy na objednávku

Kniha zavraždeného Alexandra Litvinenka o metódach režimu Vladimira Putina v Česku a na Slovensku nikdy nevyšla. Spoluautor Blowing Up Russia teraz formou predobjednávok na webe hithit.com hľadá podporu pre publikovanie aj slovenskej verzie. V regióne, kde rastie ruský vplyv je podľa neho titul mimoriadne dôležitý.

Prinášame ukážku deviatej kapitoly. Jurij Felštinskij v nej na základe informácií Alexandra Litvinenka popisuje sériu nájomných vrážd organizovaných štátom. Zbierku na vznik knihy hľadajte na tomto linku.

Lazovského brigáda prijala v roku 1993 do svojich radov Uzbecké kvarteto. Všetci štyria členovia tejto skupiny boli Rusi narodení v Uzbekistane. Tiež boli bývalými príslušníkmi skupiny špeciálneho určenia. Podľa Vitalija Serdjukova, šéfa 10. sekcie Moskovského RUOP (Oblastného riaditeľstva boja proti organizovanému zločinu; pozn, prekl.), boli mimoriadne zdatní v zaobchádzaní so všetkými druhmi strelných zbraní a dokázali tiež zostrojiť silné výbušniny prakticky z čohokoľvek, čo mali po ruke. Špecializáciou týchto štyroch zločincov boli vraždy na objednávku. Podľa odhadu vyšetrovateľov bola táto štvorica zodpovedná za zhruba dvadsať útokov spáchaných v Moskve, Petrohrade, Lipecku, Tambove, Archangeľsku a ďalších mestách. Za vrahmi stál „hlavný dodávateľ“, niečo ako ich operačný manažér, ktorý prijímal objednávky. Pri takejto štruktúre bolo prakticky nemožné identifikovať klientov, ktorí si vraždy objednávali. Tschaj bol prvý, kto rozlúštil „uzbecký systém“, ktorý klientov vždy držal z obliga.

Členovia Uzbeckého kvarteta žili v jednom z domov na ulici Petrovka, blízko pri moskovskom sídle ministerstva vnútra. Obeťami zabijakov boli podľa všetkého niekoľkí ropní a hlinikárski magnáti, bankári a veľkopodnikateľia. Je dosť možné, že kvarteto bolo zodpovedné aj za vraždy viceprimátora Petrohradu Michaila Maneviča, generálneho riaditeľa ruskej verejnoprávnej televízie Vladislava Listjeva, predsedu Republikovej únie zamestnávateľov Olega
Zvereva a mnohých ďalších. V každom prípade, podľa vyšetrovateľov RUOP sa s kvartetom čo do počtu obetí a „kvality“ ich práce mohla porovnávať jedine Kurganská brigáda. Kurganovci však vraždili prevažne „legitímnych
kriminálnikov“ a bossov podsvetia.

Uzbecké kvarteto a Lazovského ľudia boli podozriví aj z toho, že z letiska Šeremetovo uniesli a neskôr zavraždili Felixa Lvova, ruského zástupcu americkej korporácie AIOC. Lvovova firma súperila o kontrolu nad
Novosibírskym elektródovým závodom, ktorý bol hlavným dodávateľom elektród pre Krasnojarskú hlinikáreň (KRAZ). Koncom roka 1994 podpísal manažment KRAZ – vedený generálnym riaditeľom Jurijom Kolpakovom –
zmluvu s AIOC, ktorá vtedy v Moskve úzko spolupracovala s Jugorského komerčnou bankou. Prezident banky Oleg Kantor a jeho zástupca Vadim Jafjasov plánovali získať KRAZ ako nového klienta a následne zarobiť veľké
peniaze reštrukturalizáciou svojej banky tak, aby dokázala vyhovieť finančným požiadavkám firiem v odvetví výroby hliníka.

Rokovania prebiehali úspešne. V marci 1995 bol Jafjasov vymenovaný za zástupcu generálneho riaditeľa KRAZ pre zahraničný obchod. Lvov, ktorý už predtým spolupracoval s manažmentom KRAZ, medzičasom úspešne presmeroval tok prakticky všetkých surovín a produktov KRAZ-u cez AIOC. Zároveň už pracoval na tom, aby americká firma prevzala kontrolu nad Ačinskou hlinikárňou prostredníctvom odkúpenia 20 percent jej akcií. Dňa 10. apríla 1995, štyri dni pred valným zhromaždením akcionárov Ačinskej hlinikárne, ktoré malo na programe voľbu nového generálneho riaditeľa, bol Jafjasov zavraždený vo svojom aute neďaleko vchodu do svojho moskovského
domu.

Je prirodzené, že Felixa Lvova to vystrašilo. Koncom mája vypovedal pred Štátnou dumou o ilegálnych operáciách s cieľom odkúpiť podiely v ruských hlinikárňach a tiež o zapojení uzbeckej a ruskej mafie do tohto biznisu. Z jeho
apelu na verejnosť a úrady ale nevzišlo nič dobré. Popoludní 20. júla bol Oleg Kantor, prezident Jugorskej banky, dobodaný na smrť na pozemku svojej dače poblíž Moskvy. Pozemok s dačou mal pritom strážený 24 hodín denne. Koncom júla prišiel ďalší signál, keď neznámi páchatelia uniesli, no o pár dní zasa prepustili, šoféra z firmy Forward, ktorá patrila Lvovovi.

Dňa 6. septembra 1995 letel Lvov z moskovského letiska Šeremetevo do kazašskej Almaty. Po absolvovaní pasovej kontroly ho pristavili dvaja príslušníci FSK (Federálna služba kontrarozviedky; predchodca FSB; pozn. prekl.), ukázali mu svoje preukazy a odviedli ho preč. Svedkovia neskôr z fotografií identifikovali jedného z agentov FSK – vysokého, chudého muža s čiernymi vlasmi. Bol to „Ljocha“, jeden z Lazovskeho „bojovníkov“. Existuje dobrý dôvod
veriť, že okrem Lazovského bol do únosu priamo zapojený aj Pjotr Suslov. Dňa 8. septembra našli telo Felixa Lvova ležať na kope odpadkov – len päť metrov od asfaltového povrchu odpočívadla na Volokolamskej diaľnici, 107
kilometrov od Moskvy. Utŕžil päť strelných rán. Vo vreckách mal 205-tisíc rubľov, preukaz člena dozornej rady Alfa banky a tiež preukaz ministerstva zahraničných vecí s Lvovovou fotografiou a falošným menom (Lvov totiž nemal
nič spoločné s ministerstvom zahraničných vecí).

Vrahov z Uzbeckého kvarteta dolapili len náhodou po tom, čo lídra skupiny známeho ako Ferganec (čo znamená osobu z mesta Fergana) zadržali pri pokuse o prekročenie tadžicko-kirgizskej hranice s falošnými dokladmi.
Kontrola záznamov ukázala, že „Ferganec“ bol hľadaný pre podozrenie z vraždy Maneviča. Pri výsluchu uviedol, že zvyšní členovia skupiny sa nachádzajú v Kirgizsku. V polovici júla 1998 zatkli aj „Fergancových“ komplicov a všetkých štyroch previezli za prísnych bezpečnostných opatrení do Moskvy. Miesto ich zadržania ostalo utajené.

V skutočnosti však petrohradská prokuratúra upodozrievala z Manevičovej vraždy inú petrohradskú kriminálnu skupinu, ktorá tiež pozostávala z príslušníkov špeciálnych jednotiek. Skupinu viedol 40-ročný bývalý práporčík
Vladimir Biriušenko (známy ako „Práporčík“) a bývalý kapitán tankových vojsk Jurij Biriušenko (známy ako „Biriuk“). Vyšetrovateľom sa podarilo identifikovať skupinu koncom leta 1998. Dňa 21. augusta došlo takmer súčasne k pokusom o vraždu lídrov dvoch brigád z kriminálnej skupiny Žraloci – Razzuvaila a Losa. Obaja boli zároveň dôstojníkmi armádnych špeciálnych jednotiek. Prvý z nich bol smrteľne zranený pištoľou na chodbe domu na Ligovského prospekte. Vrah bol zamaskovaný ako bezdomovec za pomoci profesionálnych maskérov z
filmového štúdia Len-film. Druhého lídra sa pokúsili vyhodiť do povetria v jeho BMW na Sverdlovskom nábreží rieky Nevy. Bomba však nebola dostatočne silná a Los prežil. Mohol teda vyšetrovateľom povedať o kom si myslí, že by
mohol stáť za týmito zločinmi.

Borisov a Biriušenko v roku 1998 zorganizovali ďalšiu vraždu v Pskove. Jednalo sa o Izmorosina, ďalšieho lídra z brigády Žralokov. Vraždy dvoch kriminálnych bossov a pokus o vraždu tretieho boli spojené do jedného prípadu, pre ktorý bola zriadená špeciálna vyšetrovacia skupina pod vedením vrchného vyšetrovateľa Vadima Pozdnjaka.

Väčšinu členov brigády Jurija Biriušenka tvorili bývalí členovia špeciálnych jednotiek, ktorí sa naučili zaobchádzať so zbraňami na strelnici petrohradskej posádky. Ako neskôr ukázalo vyšetrovanie, riadni zamestnanci GRU a petrohradskej FSB ich naučili aj rôzne techniky vzdialeného sledovania osôb a odpočúvania telefónov.

Každý z Biriušenkových bojovníkov bol vybavený najnovšou technikou: autom, pejdžerom, rádiotelefónom a vybavením pre špeciálne účely. Ich byty a autá boli registrované na mená iných ľudí. Každý bojovník mal niekoľko dokladov s rôznymi identitami, boli známi pod falošnými menami a na vzájomnú komunikáciu používali systém digitálnych kódov.

Krátko po neúspešnom pokuse o vraždu Losa vyšetrovatelia zadržali Borisova a jeho pravú ruku Sergeja Kustova (trénera bojových umení) a niekoľko ďalších radových bojovníkov, ktorí boli registrovaní ako manažéri sročky pod názvom Petrovského autocentrum. Po Biriušenkovi a členoch jeho tímu pátrali naprieč Ruskom – v Pskove, Vologde, Rostove a dedinách v Novgorodskej oblasti. Biriušenko sa dlho skrýval v Prahe, kde ho napokon zatkli s pomocou Interpolu a následne pod dohľadom ozbrojenej stráže previezli do Petrohradu. Vo väčšine preukázaných prípadov boli vraždy spáchané v chodbách budov.

Nájomní vrahovia pri nich použili široké spektrum zbraní – od pištolí TT, cez ostreľovacie pušky SVD až po domácky vyrobené výbušné zariadenia založené na plastickej trhavine. „Platy“ nájomných vrahov sa zvyčajne pohybovali medzi 200 a 500 dolármi, pričom za každú splnenú úlohu dostávali bonus 2-tisíc dolárov.

Vyšetrovatelia obvynili Borisova, Biriušenka a Kustova zo štyroch nájomných vrážd, banditizmu, vydierania a ďalších vážnych zločinov. Členovia skupiny boli podozriví prakticky zo všetkých veľkých vrážd spáchaných v Petrohrade a
severozápadnom Rusku od jesene 1997. Špeciálne bola preverovaná ich možná účasť na vražde Maneviča a pokus o vraždu Nikolaja Aulova, zástupcu šéfa RUOP. Viacerí vyšetrovatelia, ktorí pracovali na tomto prípade, sú dodnes
presvedčení, že odhalili len špičku ľadovca. Šéf vyšetrovacej skupiny Vadim Pozdnjak uviedol, že „keby nás uvoľnili z iných povinností, bez pochýb by sme odkryli aspoň desať ďalších zločinov spáchaných touto skupinou“.
Lazovsky v roku 1995 založil skupinu podobnú Uzbeckému kvartetu.

Pozostávala z veteránov špeciálnych jednotiek „Viťaz“ a „Vympel“. Jej členmi boli Kirill Borisov, Alexej Sukaš (ktorý za svoje pôsobenie v Čečensku dostal medajlu za statočnosť a tiež niekoľko ďalších vyznamenaní ministerstva
vnútra), ďalej Armen Šechojan a Pavel Smirnov. Jediné obvinenia, ktorým neskôr čelili pred súdom, súviseli s ich účasťou na nájomných vraždách.

Skupina pôsobila štyri roky a jej „dodávateľom“ bol zrejme Marat Vasiliev. V roku 1999 Vasilieva zatkli a odsúdili na 13 rokov ťažkej práce v trestaneckej kolónii. Bolo to za vraždu Alieva, vlastníka predajných stánkov na Ľublinskom
trhovisku, z roku 1993 (toto bol jediný zločin, z ktorého bol Vasiliev usvedčený). Na jeseň roku 2000 bol následne zadržaný Borisov a po ňom aj ďalší muži zo špeciálnych jednotiek – Šechojan, Smirnov a Sukaš. Arzenál
skupiny vyšetrovatelia objavili v Sukašovom byte. Jednalo sa o sedem samopalov, desať pištolí Makarov, dve pištole CZ MOD-83 vyrobené v Česku a nemecký revolvér Rohm. Keď sa v apríli 2001 v Moskve začal ich súdny proces, popreli všetky obvinenia, ktoré boli voči nim vznesené. Otázka ich možnej účasti, teda Lazovského účasti, na teroristických útokoch v Moskve zo septembra 1999 nebola vyšetrovateľmi či prokuratúrou ani len zmienená.
Suprunenko mal totiž na pamäti neblahý osud svojho predchodcu Vladimira Tschaja a rozhodol sa, že nebude dávať FSB žiadne dôvody, aby sa ho zbavili.

Členovia skupiny Vympel teda boli obvinení z čisto kriminálnych previnení. Podľa obvinenia prokuratúry Marat Vasiliev dňa 21. mája 1996 navrhol Borisovovi a Sukašovi, že by si mali „vyriešiť veci“ s majiteľmi kaviarne a
kebabárne Usadba, ktorá sa nachádzala 36 kilometrov od Moskvy. Bojovníci dorazili ku kebabárni o tretej ráno, poliali ju benzínom a zapálili. Keď majitelia kaviarne Gazarjan a Dulian vybehli z horiacej budovy, začali na nich strieľať z pištolí (no iba ponad hlavy, aby ich vystrašili).

Dňa 23. septembra zavraždili Dmitrija Naumova, šéfa talianskej firmy Dimex. Predával ropné produkty z Čečenska do zahraničia a inkasoval veľkú časť zo získaných výnosov. Naumov, známy pod prezývkou „Pijan“, sa v Rusku objavil
len zriedka. Mal dvojité občianstvo a väčšinu času trávil v Taliansku. V máji 1996 však prišiel do Moskvy kvôli svojmu podnikaniu. Ubytovaný bol v hoteli Balčug-Kempinski, kde ho Borisov a Sukaš videli prvýkrát.

Dňa 23. septembra sa Naumov ukázal v Moskve opäť a tentokrát si rezervoval izbu v hotely Tverskaja. Sukaš okolo šiestej večer čakal na námestí Triumfalnaja – hneď pred stanicou metra Majakovského – kde od prostredníka
dostal dve pištole TT aj s tlmičmi. Tie potom odovzdal Borisovovi. Vraha odviezol k hotelu Pavel Smirnov na „žiguláku“. Borisov vyšiel na štvrté poschodie, kde na chodbe narazil na Naumova a obratom spustil streľbu z
oboch „búchačiek“ naraz. Všetkých päť nábojov, ktoré vystrelil, zasiahli obeť do hlavy. Cestou von z hotela ešte Borisov povedal strážnikovi: „Vo vašom hotely strieľajú ľudí a vy tu spíte.“ Strážnik sa rozbehol hore schodmi, zatiaľ čo Borisov nasadol do žiguláku a odišiel. O niekoľko dní neskôr už boli všetci zapletení do tejto vraždy v Čečensku.

Lazovského zatkli, no príslušníkov Vympelu nevyzradil. Skupina sa čoskoro vrátila do Moskvy a 11. júla 1997 na rozkaz Marata Vasilieva zavraždili generálneho riaditeľa firmy Harley Enterprises, Alexandra Bajramova, ktorý
importoval do Ruska cigarety za privilegovaných podmienok. Podnikateľ sa nechcel podeliť o zisky z posledného obchodu, ktorý mu vyniesol 8 miliónov dolárov. Na Prvej Krasnogvardeského pasáži sa auto jedného z príslušníkov
Vympelu vopchalo pred Bajramov Mercedes a zámerne tým spôsobilo, že Bajram narazil do ďalšieho auta (v ktorom sedeli vrahovia). Keď účastníci nehody vystúpili zo svojich áut, Borisov a Šechojan doslova rozstrieľali Bajramova na rešeto (Sukašova pištoľ sa zasekla).

Skupina sa opäť raz odišla na chvíľu ukryť do Čečenska, no v máji 1998 už boli späť, aby splnili ďalšiu objednávku. Bola ňou vražda generálneho riaditeľa spoločnosti Wind of the Century, Alexandra Redka, ktorý bol zároveň aj
asistentom Alexeja Zueva, podpredsedu Liberálno-demokratickej strany Ruska v Štátnej dume. Dňa 18. júna dorazili vrahovia ku garážam na Kravčenkovej ulici, aby si počkali na obeť. Keď podnikateľ vyparkoval svoje auto a vystúpil,
aby zatvoril garáž, Borisov a Sukaš začali strieľať. Redkova ochranka ich začala prenasledovať, no bývalých príslušníkov špeciálnych jednotiek sa im chytiť nepodarilo. Redko utrpel vážne zranenia, no prežil.

Dňa 25. júna 1998 bol zavraždený Petuchov, predseda mestského zastupiteľstva mesta Neftejugansk. Informácie zozbierané v priebehu vyšetrovacej operácie pod veľavravným názvom „Predátori“, viedli vyšetrovateľov k záveru, že vraždu si objednal Suslov a vykonal Lazovsky. Dňa 23. augusta 1998 Borisov a Sukaš zavraždili člena Lazovkského skupiny Dmitrija Zajkina zato, že Sukašovi ukradol veľkú dodávku drog. Sukaš o jednej ráno doviezol Zajkina do moskovskej štvrte Marino v aute značky Volga a zastrelil ho priamo tam v aute. Sukaš a Borisov odviezli telo do pustiny vo Verchnie Polja, kde ho rozsekali lopatou a pochovali. Hlavu hodili do rieky Moskva.

V roku 1998 zahájila činnosť aj Morevova špeciálna skupina. Zriadená bola vcelku bežným spôsobom. Morev bol príslušníkom ozbrojených síl, ktorý slúžil v Čečensku v samostatnom strážnohom prápore 8. pluku zvláštneho určenia ruských výsadkových vojsk (vojenská jednotka 3866). Neďaleko Argunu jeho jednotku prepadli zo zálohy. Prežili len traja jej príslušníci, ktorých zachránili helikoptérou. O niekoľko dní neskôr sa títo traja muži vybrali do malej dedinky Svobodnij, ktorá leží poblíž. Vojaci postupne otvárali dvere domov a hádzali dnu granáty. Päť domov v dedine skončilo v troskách, pričom zabili ženy, deti a starcov, ktorí ich obývali. Trom vojakom sa vyhrážali vojenským súdom. V tom čase, v apríli 1996, Andreja Moreva regrutoval plukovník FSB zo sekcie špeciálnych operácií, ku ktorému ho priviedli. Plukovník dal Morevovi na výber – buď pôjde do väzenia, alebo s nimi bude spolupracovať. Morev si vybral druhú možnosť a dostal kódové meno „Jaroslav“. Následne ho prevelili do zálohy a pobral sa domov do mesta Jaroslavl. Dva roky sa oň nikto nezaujímal.

Až potom, v roku 1998, bol povolaný do Moskvy. Špeciálna skupina bola zložená z dvanástich mužov. Každý z nich slúžil v Čečensku a každému z nich odpustili isté prehrešky výmenou za spoluprácu. Členovia skupiny boli informovaní, že jej úlohou bude likvidácia obzvlášť nebezpečných kriminálnikov a bossov podsvetia. Pôsobili doma v Rusku aj mimo krajiny. Absolvovali cesty do Iraku, Juhoslávie, Moldavska aj na Ukrajinu.

Tímy po dvoch či troch mužoch boli neustále vysielané na špeciálne misie. Napríklad v Iraku zlikvidovali bývalého agenta rozviedky – buď SVR alebo GRU. Na Ukrajine zlikvidovali miestneho podnikateľa menom Tišenko. Než členovia skupiny odleteli do Kyjeva, ešte v Moskve dostali Tišenkovu fotografiu, adresu tajného bytu na hlavnej Kyjevskej ulici a tiež typ a evidenčné číslo vozidla obete. Tašku so zbraňami dostali v batožinovom priestore železničnej stanice – za použitia čísla a kódu, ktoré tiež dostali v Moskve. Zbraňou bola rozobraná ostreľovačská puška SVD. Byt v centre Kyjeva bol prázdny a z jeho okien bol výhľad na križovatku so semaformi. Tišenko vždy jazdieval tou istou trasou a často na tejto križovatke musel zastaviť. To bolo aj miesto, kde ho z okna bytu
zastrelili. Operácia trvala iba jeden deň.

Na likvidáciu mali zvyčajne najviac dva dni, hoc plánovanie a príprava mohli trvať aj rok. Bolo treba zmapovať trasy, po ktorých sa cieľ pohyboval a rovnako tak jeho známosti, návyky a pracovný harmonogram. Dva dni pred termínom
bol nájomný vrah oboznámený s informáciami o jeho obeti a dorazil na miesto. Tam už bolo všetko pripravené, aby mohol prácu dokonať. Napríklad bossa jaroslavlského podsvetia, známeho pod menom „Perelom“ (čo znamená
„Zlomenina“) zastrelili automatickými zbraňami priamo v centre mesta, keď sa autom blížil ku svojmu domu. Členovia skupiny mali na svojich zbraniach zameriavače, aby nezranili banditove milenky, ktoré boli v aute spolu s ním.

Zbrane zanechali na mieste činu spolu s dokladmi nejakého Čečenca. Moskovskí vedúci tejto operácie si totiž mysleli, že bude dobrý nápad zmiasť vyšetrovateľov „čečenskou stopou“. Skupina vykonala poslednú likvidáciu cieľa 2. júna, keď zavraždili miestneho policajta vo Voroneži. Poškodili brzdy na jeho aute, v čoho dôsledku vo vysokej rýchlosti narazil do nákladiaku, ktorý vopred odstavili na príhodnom mieste.

Skupina sa schádzala na porady raz týždenne v byte na Vagonoremontnajskej ulici číslo 5 (v byte inak žila žena so svojim dieťaťom). Členovia skupiny sa tu vždy stretli so svojim operátorom, ktorým bol príslušník FSB menom Vjačeslav (nikdy, ani len raz nezmienil svoje priezvysko). Ten im zadeľoval úlohy. Každý z členov špeciálnej skupiny mal „krycie doklady“ pod falošnými menami.

Napríklad Morev mal tri pasy (pod menami Andrej Rastorgujev, Michail Kozlov a Alexander Zimin). Pod posledným menom mal aj pas inej krajiny.

Členovia špeciálnej skupiny neboli vedení ako príslušníci ktoréhokoľvek oddelenia policajných jednotiek špeciálneho určenia. Inými slovami, skupina oficiálne nikdy neexistovala. Tento tím na voľnej nohe však fungoval na vysoko
profesionálnej úrovni. Za dva roky pôsobenia zlyhali len jedenkrát – aj to kvôli tomu, že cieľ (jeden z asistentov Gennadija Zjuganova) sa neukázal na zamýšľanom mieste činu v Moskve. Jedna operácia v Kišineve bola odvolaná,
keď ľudia z FAPSI (Federálnej agentúry pre komunikáciu a informácie; pozn. prekl.) nariadili elimináciu riaditeľa miestnych vinárskych závodov, no potom na poslednú chvíľu operáciu zrušili. Zvláštnou náhodou si niekoľko práporčíkov moskovského FAPSI vo voľnom čase privyrábalo ako ochrankári jednej z firiem, ktorá dovážala víno z Moldavska a šéf bezpečnosti FAPSI sa o tom dozvedel.

Pri niekoľkých príležitostiach špeciálna skupina pašovala zbrane z Čečenska. Brífingy pred týmito misiami sa však neodohrávali na Vagonoremontnajskej ulici, ale na ulici Petrovka číslo 58, v sídle MUR (Kriminálneho oddelenia
moskovskej polície; pozn. prekl.). Lež sa členovia skupiny vydali na cestu, nafasovali policajné unifrmy a preukazy. Jedna z týchto misií bola veľmi typická. Cestovali do Mozdoku cez Volgograd v dodávkach Gazelle. Keď sa ich
kolóna blížila k Mozdoku, stretli sa s vojenským nákladiakom prevážajúcim zbrane (ostreľovacie pušky SVD, samopaly a tiež TNT). Všetko povybaľovali zo zelených armádnych bedien a zapájkovali do zinkových rakví ako keby
prevážali telá. Potom sa kolóna dodávok s „nákladom 200“ vybrala späť do Moskvy. Keďže ju eskortovali zamestnanci FSB, cestou sa nekonali žiadne prekvapenia. Náklad vyložili v Solnceve, kde členovia špeciálnej skupiny vrátili uniformy a preukazy a vyzdvihli si svoje odmeny. Celá exkurzia trvala dva týždne. Podľa toho koľko zbraní priviezli si mohol každý účastník na takejto misii zarobiť 700 až 2-tisíc dolárov.

Poslednú operáciu pašovania zbraní skupina vykonala v auguste 2000. V tom čase mal už špeciálny tím problémy. Najprv niekoľko jeho členov zmizlo, potom sa ďalší utopil v rieke Volga. Gennadij Čugunov, Michail Vasiliev a Sergej
Tarasiev (ich skutočné mená) v júni uhoreli v ich aute. Cestoval s nimi aj Morev, no z auta vystúpil skôr, pretože mal dohodnuté stretnutie so svojim bratancom. Pred odjazdom bol ich žigulák chvíľu odparkovaný na ulici Petrovka
číslo 38.

Keď sa Morev dozvedel o smrti svojich priateľov, ako poistku nakrútil svoju výpoveď na kameru, kópie nechal na niekoľkých adresách a ušiel z Moskvy.

Vzápätí ho pridali do federálneho zoznamu hľadaných osôb za pašovanie zbraní z Čečenska a pokus o vraždu. Touto dobou sa Morev ešte stále túla po Rusku a dáva si pozor, aby nikde neprespával viac ako dve noci po sebe. Na rozdiel od jeho priateľov je však stále nažive.

Tajné služby boli zapletené aj do vrážd v Petrohrade. Dňa 20. novembra 1998 zavraždili Galinu Starovojtovú – podpredsedníčku Štátnej dumy a líderku hnutia Demokratická voľba Ruska – a zranili jej asistenta Ruslana Linkova. Hoci kriminálnici zanechali na mieste činu samopaly Agram 2000 aj pištole Beretta, ktorými zavraždili Starovojtovú, z nejakého dôvodu si so sebou vzali pištoľ USP, ktorou zranili Linkova. V novembri 1999 bol v Lotyšsku zatknutý
Konstantin Nikulin, bývalý príslušník rigských policajných ťažkoodencov. Pri zatýkaní uňho našli pištoľ kalibru 9 milimetrov. Forenzná analýza neskôr ukázala, že to bola zbraň, ktorou zranili Linkova.

Petrohradská FSB to však odmietla akceptovať. Hovorca petrohradskej FSB A. Vostrecov vyhlásil, že „aktuálne nie sú žiadne informácie, ktoré by naznačovali Nikulinovo prepojenie s týmto prípadom.“ Namiesto toho orgány činné v
trestnom konaní prišli s finančným scenárom Starovojtovej vraždy. V zásade tvrdili, že niekoľko dní pred vraždou sa v moskovskej centrále Demokratickej voľby Ruska uskutočnilo stretnutie sponzorov. Tí údajne prispeli strane sumou
890-tisíc dolárov na voľby do petrohradského zastupiteľstva. FSB tvrdila, že peniaze odovzdali Starovojtovej a ona im vystavila doklad, ktorý uložila do trezoru v centrále hnutia. Nanešťastie tento papier nikto nevidel, pretože
týždeň po vražde centrálu Demokratickej voľby Ruska vylúpili a Starovojtovej príjmový doklad zmizol. Hnutie vždy odmietalo verziu, že vražda by bola motivovaná krádežou.

 

Jurij Felštinskij, Alexander Litvinenko

Teraz najčítanejšie