Reformy zdravotníctva potrebujú reformu myslenia – bez toho to nepôjde
Načo to chcete robiť? Musíte byť ten iniciatívny blbec? U nás veci fungujú už 20 rokov a nie je s tým problém, tak prečo to potrebujete meniť?
To by mohol byť sumár najčastejších odpovedí, s ktorými sa väčšinou stretne iniciatívny lekár, ktorý má na “hibernujúcom“ oddelení alebo v nemocnici snahu zlepšiť status quo.
Naše zdravotníctvo potrebuje obrovské a hĺbkové zmeny, avšak tie musia fungovať aj na lokálnej úrovni – v nemocniciach, na oddeleniach a v ambulanciách. Veľa pracovísk a mladších lekárov sa nezriedka stretáva s odmietavým postojom svojich nadriadených voči progresívnym myšlienkám. Najviac sa to deje v prípadoch, kedy vedúci pracovníci, ktorí získali tieto pozície ešte v minulom tisícročí, pochopili svoje postavenia ako ‘’doživotné funkcie’’. Vedúce funkcie v zdravotníckych centrách by jednak nemali byť rozdávané a udržiavané na desaťročia, veď prirodzene všetky generácie sa potrebujú rozvíjať a prispieť svojou víziou a myšlienkami k rozvoju pracoviska alebo inštitúcie, ale taktiež by to nemali byť politické nominácie. Mali by byť založené na skúsenostiach a schopnostiach, aktuálnej motiváci, kompetencii a chuti viesť kolektív, zdokonaľovať pracovisko a spravovať v najlepšej odbornej, ekonomickej a sociálnej oblasti to, čo im bolo zverené. A keď už vidia, že je čas sa posunúť a ponúknuť šancu nasledujúcej generácii, tak by to nemal byť boj o kontrolu a nadvládu na život a na smrť.
Neochota akceptovať poznania súčasnej medicíny, tvrdohlavý postoj voči prirodzenému pokroku a neschopnosť investovať do dlhodobých nadčasových riešení spôsobujú, že Slovensko vo veľa ukazovateľoch zaostáva za zvyškom Európy. To je aj preto, že často dobrovoľne neakceptujeme technológie a nedodržiavame štandardné postupy založené na najlepšej (a dokázanej) zahraničnej praxi. To isté sa týka zavádzania nových technológií a postupov do slovenských zdravotníckych zariadení – a naschvál nepíšem ,,do nemocníc’’. Nie je to len o nemocniciach. Potrebujeme medicínu 21. storočia v ambulanciách praktických lekárov, v ambulanciách záchranných služieb či obecných zdravotných strediskách. Len bohužiaľ, na to potrebujeme aj ľudí, ktorí budú na takú prácu vyškolení.
Ale ako zväčša fungujú ‘’inovácie’’ a progres v slovenskej medicíne? Keď sa lekár prebije cez všetku tú prácu a služby, má čas na vlastný odborný rozvoj, čo v praxi znamená, že z vlastnej iniciatívy sa má vzdelávať aj nad rámec toho, čo vlastne musí pre svoj kontinuálny profesijný rast. Zahraničné lekárske kongresy a tréningy nových postupov sú pomerne drahé a pre mladých lekárov často priam nedostupné, pokiaľ nemajú to štastie a zamestnávateľ im takúto ,,voľnočasovú’’ aktivitu zafinancuje. A to je iba pohľad jednotlivca. Finančná časť a stratégie rozvoja na lokálnej úrovni (často neexistujúce) sú ďalšie komplikované prekážky.
Keď už hovoríme o technológiách a výkonoch, jeden z problémov, o ktorom sa nehovorí až tak často, je vytváranie ,,monopolov’’ na diagnosticko-liečebno-preventívne činnosti, ako sme sa mohli presvedčiť aj z nedávno medializovaných káuz. Keď sa jeden služobne starší alebo nadriadený doktor rozhodne, že tú operáciu (a niekedy až veľmi široký rozsah činností) bude vykonávať na danom pracovisku (alebo aj v meste a širšom okolí) len on, tak je veľmi ťažké voči tomuto monopolu účinne bojovať. Na špecifické výkony toho potrebujete oveľa viac než motiváciu a snahu učiť sa a trénovať. No bohužiaľ, niektoré oblasti sú takto už roky zablokované lekármi, ktorí si ich strážia niekedy až do dôchodku.
Takéto problémy by sme možno nemali, keby náš zdravotnícky vzdelávací systém roky nezaostával oproti medzinárodným štandardom. Veľa vecí, ktoré si mladí lekári musia dorábať po škole, by sa v ideálnom prípade mohli naučiť alebo aspoň ich sponznať počas štúdia. A to už ani nespomínam nezmyselné koncepcie vzdelávania, minimum reálnej praxe, nedostatok medicíny 21. storočia, ale možno aj nedostatok úplne základných mäkkých zručností ako kritické myslenie, etika, komunikácia, digitálna gramotnosť a pod. Bohužiaľ, u nás sa už stalo štandardom, že lekár, ktorý vyjde zo školy, je bohužiaľ pre prax takmer nepoužiteľný.
V mnohých krajinách sveta, kde mali taktiež takýto problém v minulosti, sa vzdelávacie systémy zmenili a preorientovali na to, aby dokázali zo študenta všeobecného lekárstva vychovať doktora, ktorý je po skončení školy schopný bez problémov fungovať v danom zdravotnom systéme. Má už za sebou tréning a skúsenosti so základnými výkonmi a činnosťami a je schopný tieto veci samostatne robiť, pretože na to sa orientuje praktické vzdelávanie. Nie, študent medicíny naozaj nemusí byť skúšaný zo špecifických detailov nejakej oblasti len preto, že skúšajúci si na tom postavil profesúru a potrebuje mu dokázať, že z tejto oblasti nič nevie. Nie, študent medicíny by naozaj nemal na praktických cvičeniach trénovať podopieranie steny alebo rátanie kachličiek v operačnej sále.
Už Descartes si uvedomoval, že myslenie je kľúčom k bytiu, že myslenie je nástroj sebapoznania a rozvoja. Takmer všetci (okrem tých, ktorí už roky zneužívajú a bohatnú na Slovenskom zdravotníctve) sa zhodneme, že naše zdravotníctvo súrne potrebuje komplexnú víziu budúcnosti, ktorá musí byť dosiahnuteľná cez sériu konkrétnych krokov. No na to, aby sme úspešne začali modernizovať a reformovať naše zdravotníctvo, potrebujeme hlavne reformu a modernizáciu myslenia nielen zdravotníkov, ale aj politikov a občanov. Nemôžeme chcieť systém budúcnosti, keď naše rozmýšľanie ostáva v minulosti. Bez toho to nepôjde.
