Denník N

Démon súhlasu

André Kertész, Artforum Bratislava, 2009
André Kertész, Artforum Bratislava, 2009

Jeden z najsilnejších slovenských románov 20. storočia

Démon súhlasu je fantastický traktát z konca stalinskej doby. Je to satirická alegória Komunistickej strany Československa a jej organizácii a kritika celej spoločnosti. Dej je zasadený do dystopického (antiutopického) orwellovského systému s kafkovskými prvkami neistoty, nejasnosti, straty osobnosti a absurdity.

Orwellov román 1984 obsahuje prvky a trópy sci-fi, podobne ako Huxleyho román Prekrásny nový svet. Dej je zasadený v ďalej budúcnosti a totalitný systém funguje skrz moderné technológie (všadeprítomné kamery, myšlienková polícia, génové inžinierstvo, masová manipulácia skrz vymývanie mozgov skrz štátnu propagandu, atď.).

Démon súhlasu opisuje minulosť, bezprostrednú súčasnosť a blízku budúcnosť. Reflektuje aktuálne udalosti a hriechy minulosti, vyrovnáva sa s totalitnými manierami a kultom osobnosti, hľadá odpoveď na otázku, kto je za to všetko zodpovedný? Román má formou bližšie k Orwellovej alegorickej Zvieracej farme, k Franzovi Kafkovi, Tme napoludnie od Koestlera a k Pozvaniu na popravu od Vladimira Nabokova.

Bartolomej Boleráz je mŕtvi a vracia sa k slovu, keď zistí, že ho po jeho smrti v nehode vrtuľníka chceli vyhlásiť za hrdinu národa.

Príbeh sa odohráva na konci stalinského modelu vládnutia – po Gottwaldovej a Stalinovej smrti – kedy si všetci akoby zrazu uvedomili obludnosť systému, ktorý stvorili.

Bol to Bartolomej, ktorý na zasadnutí výboru pre umelecké diala kritizoval všeobecné pokrytectvo a zhubné dvojité myslenie.

„Včera sme súhlasili jednohlasne, jednohlasne sme súhlasili aj dnes, avšak s čímsi celkom iným, súhlasili sme s pravým opakom toho, čo sme si včera vraveli a mysleli, čo si azda aj dnes myslíme.“

Bartolomej vedel, že si takto podpisuje rozsudok, vie, že je vinný, že sa previnili, že zlyhal a stroskotal už len tým, že si pomyslel, nie ešte že aj nahlas vyslovil očividné – nikto nehovoril čo si myslel a každý sa dokonca presviedčal, že nenormálne je vlastne normálne, že kytička fialiek čo nevonia, vonia.

Čím to je, že takýto systém postavený na popieraní reality – kognitívnej disonancii– mohol fungovať? Ako je možné, že všetci súhlasili? Že hluché fialky voňajú a voňavé nevoňajú – že dva a dva je päť?

Komunisti ovládli všetky zložky moci, zlikvidovali opozíciu, robili mnohé akcie proti cirkvám, rehoľníkom, učiteľom, profesorom, podnikateľom a roľníkom a napokon robili ja čistky v armáde, z hrdinov SNP spravili nepriateľom štátu a napokon sa likvidovali navzájom v samotnej Strane, na vzor Stalinovho vládnutia v Sovietskom zväze.

A ešte k tomu zobrali ľuďom pôdu a ich peniaze v menovej reforme.

Druhou a omnoho sofistikovanejšou metódou ako ovládať ľudí bolo vytvorenie siete vzájomnej lojality postavenej na korupcii a kradnutí.

Iróniou diktatúry proletariátu, teda jakobínskej vlády kleptomanskej Komunistickej strany Československa v päťdesiatych rokoch dvadsiateho storočia bolo, že sa samotní komunisti v užšom vedení Strany stali v podstate aristokraciou a ostatní poddanými Strany. Netreba nikdy zabúdať na to, že na začiatku revolúcie išlo o obyčajnú rabovačku a krvavé vybavovanie si účtov.

„Opája ma pocit moci! Cítim na sebe odlesk moci, a to ma povznáša. Rozlet ducha? Načo? Ošúchaná metafora! Lietam skutočne, na krídlach dokonalého vrtuľníka, v lichotivej spoločnosti činiteľa. Náš vrtuľníček, to je skvost. Útulný a priezračný.“

Bartolomej sa vo svojom rozprávaní snaží pochopiť Matajove motivácie. Mataj bol predsedom ideovej organizácie, ktorá mala na starosť kultúru a v Bartolomejovom prípade (keďže bol členom schvaľovacej komisie) predsedal aj výboru na schvaľovanie a vyzdvihovanie a na dehonestovanie spisovateľov a ich diel.

Mali na schôdzi schváliť a teda súhlasiť s tým, že päť autorov bude vyznamenaných. Bartolomejovi sa z toho dvíha žalúdok, pretože on vie, že tie knihy sú odpad, on vie, že aj ostatní vedia, že to je odpad a dokonca aj Mataj vie, že to za nič nestojí, ale aj tak na zajtrajšej schôdzi všetci budú súhlasiť s tým, že tieto diela sú majstrovskými dielami a ich autori géniovia – hrdinovia ľudu.

Mataj sa do svojej funkcie nehodil, možno ani nevedel, čo má robiť. Ale tak to chodí. Človek je už taký.

„Vraveli sme čosi inšie, ako si mysleli, zahovárali sme znepokojenie, neodpovedali na otázky.“

Systém mohol fungovať, pretože strach ľudí z moci bol doplnený o vidinu moci, o opojnosť mocou – moc nielen ako kat, ale aj ako sladká ambrózia – pokrm bohov.

„Figúrka je človek, ktorý v mene svojho presvedčenia súhlasí s tým, že ho povyšujú na miesto, na ktoré nestačí. Figúrka je úloha, ktorú človek hrá, ktorú iba hrá, zle hrá. Figúrka je úloha, v ktorej človek hrá, že za nič nemôže, že tamhore vyššie sú činitelia, ktorí za neho myslia, rečnia, plánujú, za neho rozhodujú, za neho nesú zodpovednosť… Figúrka kedysi verila v mene svojho presvedčenia, teraz už neverí. Figúrka je šarža, figúrka je chytrák, karierista, výplod pokrytectva našich čias…Figúrka je Švejk socializmu…“

Figúrka stojí na pre ňu nejasnej a zahmlenej šachovnici z obmedzeným horizontom – Figúrka je ako list, ktorý sa kníše v povetrí a každú chvíľu ho vietor môže odtrhnúť od stromu. Figúrka sa môže obetovať. Figúrka je nahraditeľná. Všetci vlastnia všetko a nikto nič, jednotlivec nie je dôležitý, individualizmus sa nepripúšťa. Aj ten najvyšší verejný činiteľ sa veľmi rýchlo môže stať nepriateľom ľudu, kontrarevolucionárom, kriminálnym živlom, zahraničným agentom, nebezpečnou škodnou, ktorú treba vykynožiť.

Systém môže fungovať ako hodinový strojček, pretože je postavený na Pavlovom reflexe – odmena / trest – podnet / reakcia – na rímskom chlebe a hrách – na strachu z moci a magnetizme moci. V takomto systéme pravda neexistuje a je vždy len tým, čím je momentálna oficiálna doktrína Strany, ktorá sa môže zmeniť kedykoľvek a bez ohlásenia.

Démon súhlasu je jednou z najsilnejších slovenských kníh dvadsiateho storočia a je podobne ako 1984 viac než aktuálny aj dnes. Kniha so silným odkazom a ešte silnejším varovaním. Moc a siréna absolútnej moci – teda absolútnej svojvôle – sú zvodné naprieč časom a priestorom.

 

Teraz najčítanejšie