Denník N

Vyšiel slovenský preklad Varoufakisovho denníka, zatiaľ čo v kinách už bude aj adaptácia od Costa-Gavras.

Filmová adaptácia rovnomennej knihy.

Tento text len vyzerá byť taký dlhý, lebo na záver som dala úryvok z knihy. Ok, aj bez toho to je aj tak dlhé. Čo už.

Načasovanie je zvláštne. Cez leto som si ešte objednávala cez Amazon ako “retreat” zo dve Varoufakisove knižky v dvoch rôznych jazykoch – jedna z nich bola samozrejme kľúčová “Conversations entre adultes” – teda “Adults in the room”, ešte za cenu použitého paperbacku.

Neskôr som zaregistrovala aj plánovanie publikácie slovenského prekladu tejto knihy. Čo je super, mohlo to však byť aj skôr vzhľadom na to, ako veľmi tieto udalosti dlhodobo podmienili aj dianie na Slovensku.

A od septembra sa teším, kedy sa dopracujem k uzretiu presnej filmovej adaptácie tejto knihy od politického režiséra Costa Gavras, keď už sú na ňu aj trailery.

Ak by sa všímavejší divák čudoval, či to nejaké seriózne francúzske médium azda zavesilo ten trailer na svoj Ytb kanál,  ktorý je inak asi s najväčším počtom videní – toto nie je totiž len také hocaké médium – ide o crème de la crème nezávislej investigatívy. Trvalo im roky budovať naozaj nezávislý udržateľný biznismodel – bez reklám, akcionárov, neziskovka – žijú len z predplatného. V uplynulých dňoch sa im napríklad podarilo vyhrať ťažký spor so Sarkozym ohľadom financovania jeho prezidentskej kampane, na ktorú mu mal prispieť – všetka česť francúzskym súdom, že už vlastne netreba používať tento slovesný tvar – na ktorú mu naozaj prispel Kaddáfi. To vyvoláva ešte nepríjemnejšie otázniky ohľadom jeho intervencií v Lýbii. Gorila je oproti tomuto pri všetkej úcte sotva banánovou šupkou. Toto nemá v histórii V. republiky obdoby. Teraz, namiesto novinárov, bude skôr vyšetrovaný Sarkozy. Portál Mediapart má veľmi dobrú úroveň aj anglickej verzie svojej stránky (ťažko predstaviteľné inak u iných francúzskych médií…). To len tak na okraj, k povahe zdrojov a pokrytia tejto témy.

Sorry, späť k veci.

Keď vyslovene politický režisér “vybabre” s beznájdejnou umeleckou snahou o  objektívnosť aj s nepriazňou mediálneho mainstreamu.

Vôbec, už len samotnú umeleckú “vychytralosť” zámeru režiséra musím zbožňovať. Režisér, umelec, a politický?! A politický nie tak prosím pekne, že “snažím sa o presné podanie skutočností” – čo sa nikdy nedá dosiahnuť, keďže pôjde vždy len o niekoho interpretáciu a selekciu informácií.

86-ročný režisér asi vie čo chce a čo má povedať, a tak mu predlohou ku spracovaniu gréckej krízy bola práve Varoufakisova denníková kniha – netají sa tým, že s jeho postojmi väčšinovo súhlasí.

Z umelecko-filmového hľadiska je spraviť niečo také holý nezmysel, šialenstvo. This is madness! This is Costa-Gavras.

Neskromne alarmujúce je totiž na tom to, že režisér má konečne vlastný názor na stále živé, až kontroverzné a extrémne dezinterpretované témy a s plným vedomím sa tak oddáva nemilosrdnému a hlavne nerentabilnému prijatiu všetkých, ktorí vo filmovom priemysle niečo môžu znamenať – od kritikov – recenzentov, všadeprítomné médiá, až po konečných divákov.

No skrátka nádhera. Tomu hovorím dnes umenie. Nie nejaké ultra-explicitne násilné filmy, ktoré by ešte aj chceli niečo hovoriť o humanizme, hoci sú založené na známom knižnom plagiáte až braku (áno, istý film českého režiséra) a v Benátkach sa nad tým všetci opúšťajú, ako si rozšírili a prehĺbili obzory.

Costa-Gavras s Varoufakisom sú tak trochu rockstars, a to prosím pekne neznášam to ich presvedčené vnútroštátne ľavičiarstvo, stopy marxizmu či komunizmu. Ale niečo na ich integrite asi bude.

Na takéto niečo asi naozaj treba byť 86-ročný pán a ešte k tomu “Greek to the bone”, aby ste jasne hodili do ringu svoje vlastné presvedčenie vedome vydané na nemilosť osudu. Také grécke no, sebadeštruktívne v záujme zachovania tých najabstraktnejších hodnôt, ktoré zároveň nemožno nijak odstrániť.

Miniete balík peňazí na produkciu na to, aby Vám potom zaručene každý homogénny novinárik či kritik generoval stĺpčeky o tom, že vlastne ide o propagandu stále aktívneho politika (Varoufakis sa dostal so svojou stranou Mera 25 do parlamentu s 3%) – čo de facto naozaj tak pôsobí – vylučuje to však jej pravdivostnú hodnotu? Či vlastne sa ani nesnažíte o objektivitu, resp. to všetko by bolo možno ešte akceptovateľné, ale filmové spracovanie je vlastne strašne nudné, nedynamické, človek sa v tých zdĺhavých rokovaniach stráca, a vlastne URČITE NA TO NECHOĎTE, milí grécki alebo iní európski diváci, NIE JE TO ŽIADEN ZÁŽITOK.

Prijatie je naozaj nevľúdne, recenzentské hodnotenia sú pod 50%, niekedy okolo 30%.

Hlavne Gréci sa na to určite nehrnú, ide stále o jatrenie rany nesmierne traumatizujúcich udalostí, kde voči predstaviteľom prevládajú prinajmenšom zmiešané (Varoufakis), ak nie vyslovene negatívne pocity.

Nedávno som sa o tom bavila s jednou inak sympatickou gréckou absolventkou ekonomického zamerania z Atén s erasmom vo Viedni, ktorá Varoufakisa vyslovene neznášala, lebo “rozprával po celom zahraničí zle o jej krajine”.

“No, ale veď väčšinou hovoril o tom pravdu, pokiaľ to viem posúdiť…”

“Ale hovoril negatívne veci o Grécku všade v zahraničí!”

“…”

Vo voľbách plánovala voliť Mitsokakisa, hoci je zjavným pokračovaním hlboko zakorenenej oligarchickej triedy. Ak by totiž Mitsokakis nedostal dostatočne silný mandát (na úrovni Fico II.), že by musel s niekým skladať vládu, vyvolal by ihneď ďalšie voľby – takto otvorene vydierajú “noví politici” občiansku spoločnosť v Grécku. Tak ho volila, namiesto možno jej bližších menších novších strán. Nuž, je to náročné. S tým brainwashom.

K tej kríze sa pokúsim len stručne:

Veľa sa o tom popísalo, ja možno budem reagovať na niektoré podráždené (aj keď často pravdivé) komentáre napríklad pod článkom Postoja k tejto knihe:

Áno, grécki politici sa šialene zadlžovali, aby zaplatili šialene sociálne sľuby. Falšovali vlastné údaje, hoci EÚ inštitúcie (komisia atď.) nie sú negramotné, aby to nevideli.

Otázka preto znie, ako to, že takéto nebezpečné konanie je tolerované Grécku, či obdobné v Taliansku, Španielsku, Portugalsku či Francúzsku (napr. ne-dodržiavanie pravidiel deficitu a verejného dlhu), zatiaľ čo takým „periférnym krajinám“, nejakému Ficovi či Dzurindovi by toto nikdy neprešlo? Akokoľvek môže ísť o predstaviteľov podobne skorumpovaných či populistických strán.

Je na mieste primárne obviňovať náturu gréckej politickej triedy, ktorá je v podstate tak veľmi podobná ostatným demokraticky (rozumej a priori „ľúbivým“) zvoleným vládam? Komu a kedy sa budú zodpovedať „umožňovatelia“, podvodníci zo strany európskych inštitúcií za takto nečestné konanie?

Ďalšia otázka možno znie, prečo by vlastne krajina so strategicky mimoriadne lukratívnou pozíciou v Stredozemnom mori, a ešte aj s prístupom k Blízkemu východu, možnými zásobami ropy, mala byť vôbec ekonomicky veľmi suverénna? Prečo by mala byť výnimkou, na rozdiel od jej juhovýchodných susedov s podobným “daro-prekliatím”? Veru, množstvo zvláštnych medzinárodných rozhodnutí ohľadom problému Grécka v mnohom pripomína “už-videné” v severnej Afrike či na Blízkom východe – akurát, tam to ešte ľahšie vyeskaluje do násilných nepokojov.

Na čo by to komu bolo, taká (tu rozumej konkrétny dominantný štát tohto zväzku). Prečo by vlastne krajiny Stredozemného mora mali byť ekonomicky konkurencieschopné?

Šťastie v nešťastí“ takého Slovenska naozaj spočíva v tom, že vďaka nie tak zvláštnej pozícii a ešte menej zvláštnym zdrojom sa tu nesústreďujú svetové mocenské záujmy, či už USA, Ruska, Číny.

Také Grécko – stačí prejsť prístavmi, to je iná káva. Oni majú skôr väčšie „nešťastie v šťastí“ – vo svojej pozícii. To celkom dobre ilustruje výsek z druhej scény (tohto linku), kde komando Trojky (komisia, ECB, IMF) kočnerovsky napochoduje k ministrovi financií a žiada o predaj prístavov a lodí. Spochybnil niekto takto popísaný priebeh týchto udalostí?

Aby som to ukončila – kto sa trochu viac ponára do „neškoláckej“ histórie týchto krajín – pátra po zdrojoch, počúva rozhovory zúčastnených z prvej ruky, ktorí boli pri vstupe takých krajín napr. do EÚ – tie udalosti sú až príliš plné tzv. „funny moments“. Divné okolnosti. Veľmi divné.

V ústredí postava Schaübleho, vtedajšieho ministra financií Nemecka.

Niečo k tej knihe…

Kniha však našťastie nie je žiadnym ideologickým kompendiom, ale skôr čítavým denník-oidným rozprávaním, ktoré je obohatené o osobné či historické príbehy a kultúrne referencie.

Tu je spoilerovitý úvod (je to naozaj len z prvej kapitoly), voľne prerozprávaný bez dôsledného prekladania, ako keby si tu nejak řecký dědeček spravil blog:

Insiderom či outsiderom? Tak možno ani neznie otázka…

Začína sa stretnutím krátko po jeho zvolení so štátnym tajomníkom USA, Larry Summersom. 71. štátny tajomník USA a 27. predseda Harvardu, známy svojou priamočiarosťou. S Varoufakisom však zdieľali podobné pozície, a skôr sa ho snaží pripraviť na laciný lynč Bruselu a médií, ktorý sa čochvíľa spustí.

Popíše mu stručne fungovanie sveta “insiderov” (niečo ako Beblavý) a “outsiderov” (niečo ako Sulík – aj keď ok, nechal sa tiež nachytať), v ktorom je čerstvým nováčikom. Insideri sú tí, ktorí hrajú hru, vedia si vymieňať medzi sebou diskrétne informácie, uzavretý svet, ktorý nemá jedno centralizované vedenie v zmysle konšpirácie elít, ale, naopak, kde nikto presne nikdy nevie, kto je ako s kým previazaný, informovaný, či vôbec správne, a kto z toho napokon vyjde ako víťaz. Samozrejme, v ústredí sú informácie zo sveta financií.

A potom sú outsideri, ktorí sa jednoducho tejto hry nezúčastňujú. Preto insideri s nimi nikdy nič nezdieľajú a preto nikdy nedostanú takúto informačnú výhodu. A kam patríte vy, Yannis?

Inštinktívne odpovedá, že je prirodzene radšej outsiderom. Avšak, aby “old cat”, či starú veľkú rybu nenudil svojím predvídateľným idealizmom, dodáva, že ak by mu to malo pomôcť dostať Grécko z ekonomického podmanenia, vedel by “hrať”, pretvarovať sa, že s insidermi tiež hrá ich hru, zatiaľ čo by mu išlo primárne o to, vyjednať pre Grécko samostatnú pozíciu.

Obmedzí sa len na stručné vysvetlenie, pretože vie, že napriek niektorým zdieľaným názorom, so Summersom pochádzajú z úplne odlišného civilizačného kontextu, a bolo by vyčerpávajúce mu vysvetľovať hlbšie zakorenené dôvody toho, čo sa napokon ukáže ako pomerne ojedinelý a neoblomný postoj voči najsilnejšej svetovej finančnej lobby.

Neskôr sa však premiestnime do jesene roku 1946, Atény, po prvej fáze krvavej občianskej vojny. Niečo, čo by asi veľmi neupútalo pozornosť bafkajúceho Larryho Summersa v kaviarni pri MMF v upršanom New Yorku. V dobe youtuberov by to dostalo mainstreamovú odpoveď “sorry, can’t relate.” Aneb obmedzená empatia a kultúrna ignorancia časti americkej spoločnosti, hlavne u upper-middle class. Pôsobivo etablovaní ľudia, ktorí si však svoje vzdelanie a akýkoľvek spoločenský rozhľad museli vedieť “dovoliť” na celkom izolovaných campusoch prestížnych univerzít.

 

Na cele tajnej mestskej polície v Aténach niekoľko hodín sedí Yorgos, študent chémie aténskej univerzity. Príde zrazu vysokopostavený policajt s ospravedlnením, že sa stala chyba, že je predsa chlapec z dobrej rodiny, stačí, aby podpísal tento papier a je vonku. “Týmto budem nahlasovať komunizmus, tých, ktorí ho propagujú a ich podobných spoločníkov.”

Yorgos je z dobrej rodiny strednej buržoázie, ktorá už vtedy bola súčasťou širšieho kozmopolitného sveta s príbuznými z Talianska, Francúzska a Británie. Ako 20-ročný prišiel odhodlaný obnoviť svoje korene do Atén štúdiom chémie po zanechaní priaznivého miesta v banke v Káhire, kde vyrastal v gréckej komunite. Okrem toho sa tam však pohyboval aj medzi vzdelanými Arménmi, Židmi a Arabmi. Vďaka jeho matke sa doma hovorilo po francúzsky, v škole po grécky, v práci po anglicky, na ulici po arabsky a v opere po taliansky.

Do Atén prišiel študovať práve v čase krehkého spoločenského uvoľnenia v roku 1945. Vďaka svojmu rôznorodému zázemiu, takpovediac centristickému, vyzeral ako ideálny kandidát na predsedu študentskej rady, či už pre pravicových alebo ľavicových spolužiakov. Na jeseň vedenie drasticky zvýšilo školné napriek schudobnelému stavu študentov, na čo Yorgos išiel navštíviť vedenie školy, aby presadil jeho zníženie. Pri vychádzaní zo školy ho už zbalili tajní.

Yorgovi sa nad tým papierom zatriaslo pero v ruke a začal rozprávať s kultivovaným úvodom, ako ho to učila jeho matka:

“Vážený pane, nie som síce budhista, ale nikdy by som nepodpísal štátny dokument, ktorý by zakazoval budhizmus. Nie som moslim, ale nemyslím si, že štát má právo odo mňa požadovať, aby som odsúdil islam. A napokon, nie som ani komunista, ale nevidím žiaden dôvod na to, aby sa odo mňa požadovalo komunizmus zavrhnúť.” (vychádzajme z kontextu roka 1945). Yorgos vychádzal z koncepcie občianskych slobôd. Yorgos bol podrobený mučeniu.

Funkcionár usúdil, že chlapcovi z dobrej rodiny budú stačiť 3 – 4 také “sedenia”, aby svoj názor ráčil prehodnotiť. Názor, ktorý môže rozhodovať o živote a smrti. Otázka, popri ktorej Larryho “existenčná dilema” – či byť outsiderom alebo insiderom vo svete finančníkov, bledne trápnou banálnosťou.

Yorgos strávil v násilných väzenských táboroch 4 roky. Až do zmeny spoločenskej situácie. Kvôli jednému podpisu.

Počas tých rokov bola prijatá na štúdium chémie prvá žena, napriek všetkým obštrukciám a odporu akademickej obce aténskej univerzity. Išlo o notoricky známu rebelskú feministku, istú Eleni. Neskôr viedla v Aténach prvé feministické hnutie. Bola známa aj svojím odporom voči ľavičiarstvu, keďže ju ako adolescentnú počas nacistickej okupácie uniesli Partizáni, ktorí ju chybne považovali za kolaborantku.

Z tohto dôvodu ju istá vtedajšia fašistická organizácia poverila prvou – a, našťastie aj poslednou, úlohou: sledovať istého študenta chémie a jeho názorovú orientáciu, ktorého idú teraz po štyroch rokoch prepustiť z väzenia, teda, po slovensky by sme povedali – “jeho tieň”, čo z neho ostal.

A tak spomína Yannis Varoufakis na svojich rodičov.

 

Cieľom tohto textu nie je v žiadnom prípade nekriticky vykresľovať stále aktívneho politika ako ľudský ideál či populárneho sympaťáka. Ale, myslím si, že asi má význam snažiť sa hlbšie porozumieť kontextu a ísť trochu ponad pohodlie čitateľa povrchných homogénnych médií či svoje vlastné politické vymedzenie.

Jednoducho, vypočuť si niekoho interpretáciu „z prvej ruky“, ktorú doteraz vlastne nikto akosi nespochybnil – ako správne poukazuje aj komentár Postoja, by mohlo byť prinajmenšom užitočné.

Teraz najčítanejšie

Zora Šikrová

Keď ma niečo už veľmi rozčúli, tak o tom napíšem text :) Aj keď občas by som mohla napísať niečo aj o kultúre... Asi som alergická na pokrytectvo - či už u masmédií, politikov - hlavne ľavičiarov, ale aj napr. u finančne založenej charity.