Denník N

Sloh

Neváha, nedá si ho ukradnúť…

Ešte len vyšiel z domu, to je pohľad. Obloha zamračená, ale do výšav jeho oči nesmerujú. Topánky, tie sú predmetom jeho záujmu. Prinajmenšom zvláštne, žiadny skvostný kúsok, sú skutočne obyčajné a nové tiež nie sú. Blato, je ho poriadna vrstva. Nechápe, keď vyšiel z domu, kontroloval ich, boli čisté, dokonca sa leskli. Dal si záležať, venoval im peknú chvíľu svojho času. A teraz toto, ešte sa nedostal ani do polovice cesty. Dedina, povie si a postupne sa upokojí, asi to tak má byť. Domáci to vedia, prišelci z mesta to naopak považujú za niečo hrozné. On medzi nimi, prisťahoval sa sem pred dvomi rokmi.

Stretnutia. Pravidelné i náhodné, každá cesta z domu má svoje špecifiká. „Dobrý deň,“ zdraví ho skupinka žien ponáhľajúcich sa kdesi pred ním. Z bočnej ulice sa valí tlupa chalanov, ale jeho oko zbadá aj Dášku, milé dievčatko s batohom na chrbáte. Ide si po svojom, časové parametre hovoria jasnou rečou, nemal by sa nikde zastavovať. Prísť načas je dôležité a on to dodržiava.

Schody, rohožka, niekoľkokrát si snaživo očistí topánky a smeruje dovnútra . Mohutná budova. Pre neho nie, z mesta je zvyknutý na iné, ale toto je vidiek, všetko je tu iné. „Dobré ráno,“ prihovorí sa mu žena s výrazným mejkapom, jej typický znak, ešte ju bez neho nevidel. „Dobrý deň,“ odpovedá, to ráno sa mu tam akosi nehodí. Vstával skoro a má dojem, že ráno je už preč, akosi rýchlo sa mu posúva čas. Ale na tom nezáleží, pre ňu ráno, pre neho deň. Zborovňa, rozľahlá miestnosť plná kolegýň. Nájdu sa aj muži, ale je ich tu málo, spolu s ním iba niekoľko kúskov. Nedebatuje, má pocit, že ho tlačí čas a on na spoločné rozhovory veľmi nie je. Nikdy nebol a nič na tom meniť nebude, je taký ako je. Aj tak vie o čom hovoria, téma strateného dievčatka dominuje v celej dedine už niekoľko dní.

Veci pripravené, chodbou sa ozve zvonenie. Školské, oznamuje začiatok vyučovania. Neotáľa, popraví si kravatu, zrýchli krok. Trieda, druháci, je ich triedny. Ešte len dvere otvorí a už ho zdravia, má s nimi dobré vzťahy. Lavice, pozerá po nich, keď zbadá voľné miesto. Kvetka, také slušné a pokojné dievčatko, ona jediná chýba. Prejde ku katedre, čosi pozapisuje do triednej knihy, keď pocíti ten zvláštny pocit. Neváha, nedá si ho ukradnúť, narýchlo rozdá papiere a slohovú úlohu na vypracovanie. Nech píšu, potrebuje pokoj a sústredenie. Izba, pomerne malá a tmavá. Pozná ju, dokonca dôverne. Mäkká posteľ, štýlový vankúš a perina, všetko biele. Farba nevinnosti, hodí sa mu tam, na maličkosti si potrpí.  A tam niekde ona.  Bábika. Hlava položená na vankúši, spodná časť tela ukrytá pod perinou. Tvárička, jemná, veľmi pekná, pokožka, hotový hodváb. Už to na neho prichádza, dýchanie sa mu zrýchľuje, začínajú sa mu potiť dlane. Je to komplikované, akoby nad tým strácal kontrolu, nedarí sa mu to potláčať.

Dvere, počuje ich napriek všetkému, ktosi ich otvoril, je si istý. Jedna z kolegýň, vidí ju, už sa hrnie k nemu. Nemá veľa času, rukou si prejde po čele a potom rýchlo po nohaviciach. Nečaká, nahodí milú tvár, potrebuje zapôsobiť.

Teraz najčítanejšie

Darina Matichová

Slová, krátke, dlhé, pekné, hlavne hravé, táto hra ma baví, inak som úplne obyčajná. Kontakt: blogerdm@gmail.com