Denník N

Myslenie v skupine môže násobiť silu

Nedávno jeden novinár použil slovný zvrat, myšlienku, že pre „dušu národa“ je dôležité spoločne niečo zažiť. Niečo spoločne vnímať a na niečo reagovať. Tento príspevok má hlavnú úlohu sprostredkovať prejav určený pre deti, ktorý povedal historik Dušan Kováč včera na našom podujatí. V niečom sa tieto veci spájajú… Podobne o vnímaní a ďalšom myslení je i naša činnosť… Dá sa „kliknúť“ na odkaz na udalosť a v diskusií prvý príspevok. Je ten múdry a vyzretý prejav, človeka, ktorý má veľa otázok zodpovedaných a má množstvo životných i odborných skúseností.

Ak som už viackrát spomínal, že história je učiteľka života, možno si tiež uvedomiť i faktor, ktorý ovplyvňuje život- sila, zdravie… podobne to spomínal včera i pán Dušan Kováč. Čo som si tak zapamätal, nad čím možno uvažovať:

Pre spoločnosť je dôležité, aby mala i nejaký poriadok i nejakú možnosť sa slobodne prejaviť. Potrebuje i dôveryhodných politikov. Politik by mal mať i strategické myslenie.

Je teda logické, že kto chce „vládnuť“, musí mať i podporu, dôveru, schopnosti i určitú silu….

https://www.facebook.com/projektmarsilius/videos/458266338369753/

Keďže žijeme v občianskej spoločnosti (ktorú sa snažíme udržiavať i budovať) je podľa mňa dôležité využívať tiež možnosti, aké máme. Tiež občan, keď chce svoje záujmy presadiť má vyššiu šancu, keď sa združí s inými občanmi, ktorí majú podobné záujmy a potreby.

Každý občan, už podľa filozofa menom: Aristoteles, je i politik, snaží sa o presadenie dobra a to v rámci spoločnosti, ktorá dáva možnosti…

Teda sila ako taká je niečo, čo už minimálne podvedome vnímame….

No aby som neskresloval tento prejav interpretáciami, poviem len to hlavné, čo som si zapamätal z prejavu, určeného pre deti Petržalky.

Teda to hlavné je uvedomiť si, že môžeme sa vďaka histórií, dejinám, poučiť, ak chceme.

Je dobré skôr čítať v knihách, či z dobrého zdroje, kde môžeme samostatne uvažovať a nie spoliehať sa na rýchle a povrchné informácie.

Veď ako sprostredkovať „do sloganu na internete“ či do nejakej „kampane“ celú zložité tému, či monografickú publikáciu, ktorá sa napr. venuje téme prvej svetovej vojny???

(Autor takejto monografie ako vedúci vedeckého tímu s kolektívom i napr. PhDr. Dušan Kováč, DrSc.).

No ak ak chceme tú silu získať, ak chceme poznať potreby a záujmy iných, mali by sme spolu vedieť komunikovať.

Mali by sme sa snažiť žiť ako človek.

Teda poučenie z tej historie (už konečne i tá hlavná myšlienka) je práve to, že nie vždy sú dejiny, životné okolnosti, či život, spravodlivé voči jednotlivcovi a nezáleží možno ani tak na tom, kde, v akej krajine žijeme, ani na tom, akým jazykom hovoríme, ale skôr na tom, ako a či sa snažíme byť  ľuďmi. Ako sa vieme dohodnúť…

Tu sa mi zdá dôležitý práve príklad ľudí, ktorí časom zo seba, vďaka práci a životu, vytvoria takú osobnosť, ktorá vie „zabojovať“ sama zo sebou a v rámci „procesu“ robí zo seba práve toho človeka.

 

 

Nie je teda samozrejmosť, že sme „hotoví“ ľudia… (môj názor, ..práva nadobúdame i zodpovednosťou i povinnosťami…).

Máme v sebe, ako nás poúča i história, ak chceme, i kus „tieňa“, niečoho, o čom v bežnom živote, poriadku, ani nevieme, kým sa nedostaneme do „hraničnej situácie“, či „emócie“ (napriek tomu, že tvrdíme, možno z „pýchy“, „nekritickosti“ …že Európa je vrchol vyspelosti…

Schopnosť komunikovať a dohodnúť sa na plnení priorít, potrieb…i to nájdeme v prejave, ktroý tu zdieľam.

Ak teda zhrniem činnosť OZ Presadíme. Nie je to vždy ideálne, okolnosti, …faktory… sú súčasť….

Keď sme v roku 2013 sadili prvé stromy v školskom areály v Petržalke (ZŠ Pankúchová 4). do týždňa sme nezískali ani tak dobré prostredie, ale skôr skúsenosť „z iného pólu“, keď na zdevastovanej ploche, ktorú má v správe samospráva a je majetkom mesta a teda reálne to nemá nejakú „efektivitu“ hospodára) si syn na vylomenej lavičke, na oceľovej výstuži škaredo rozbil hlavu  a na čela má i jazvu…Sme radi, že prežil.

Mohli sme sa na to vlastne vtedy vykašľať. Netvoriť toho „človeka“.

Mohli obviniť iných, zatrpknúť, uzavrieť sa…

Teraz, v 2019, deň pred akciou si zas v škole na ZŠ Pankúchová dcéra rozbila hlavu. Krv jej tiekla z čela (na opačnom mieste ako synovi). A tiež, môžeme sa spýtať, prečo vychovávateľka zo ZŠ Pankúchová 4, nedala vedieť rodičom, čo sa stalo, keď ju má na zodpovednosti? Môžeme obviňovať, súdiť, uzatvárať sa …a aj keď to budeme riešiť…išli sme sadiť ten symbol múdrosti a môžeme zdieľať i ten príhovor.

Môžeme sa tiež spýtať, kam zmizol základ sochy, ktorú sme tam včera inštalovali v blízkom lesíku, podľa detského návrhu na sochu z recyklovaného materiálu súťaže OZ Presadíme:

Navrhni. Nakresli. Vyjadri sa, keď som dnes ráno išiel poliaťť stromček, symbol múdrosti, už to tam nenašiel?

Keďže výtvor s pomenovaním „Petržalský Čumil“, je od dievčatka J. Mackovej a už pár rokov som obyvateľ Petržalky, naozaj som bol dnes ráno ako taký „Petžalský Čumil“.

Môj názor je však taký, že je to proces. Je tu správca OZ Vojenské bunkre a ten asi usúdil, že je dobré „včas zachrániť“ tie dobré časti sochy a pravdepodobne to dotvoria do niečoho udržateľného. To sa mi vlastne páči. Je tu rešpekt k poriadku.

My by sme radi pokračovali v projekte tvorivosti, identity (viď videoklip Džungľoraj nižšie…). Vo vnímaní miesta i ďalej v zmysle tzv. globálneho vzdelávania a toto miesto podľa mňa raz budú zdobiť prvky typické pre minipark. Fontánka, lavičky…možno sochy, ihrisko…

 

 

 

 

Teraz najčítanejšie