Denník N

Nie je národniar, ako národniar

Nielen na Slovensku sa nacionalizmus v posledných rokoch spája s nenávistnými rečami, hľadaním rozdielov a polarizovaním spoločnosti na nás a tých druhých. Čo z nás teda robí Slovákov a Slovenky? Neviem…Viem však, čo nás nimi nerobí – povyšovanie sa, hanobenie iných a nenávisť.

Tu leží nie pohan, nie žid, nie kresťan, nie Nemec, nie Maďar, nie Slovan, ale človek.

Tieto slová sú vytesané na náhrobnom kameni Samuela Štefanoviča, dobrovoľníka slovenského povstania v r. 1848, ktorý je pochovaný na Národnom cintoríne v Martine.

Prvýkrát som si túto myšlienku všimla ešte počas strednej školy, no už vtedy ma fascinovala ako mimoriadne pravdivá a nadčasová.

O 17 rokov neskôr je jej posolstvo ešte silnejšie. Európou sa v posledných rokov prehnala smršť tzv. nacionalizmu. Každý sa bije do hrude za svoju vlasť, národ, identitu, jazyk, tradičnú rodinu a hodnoty… Problém je, že tento nacionalizmus nemá nijakú myšlienku, nijaké posolstvo, nijaké zmysluplné skutky. Jediné čo ponúka je veľa kriku, veľké a prázdne gestá, no najmä nenávisť a predsudky voči ostatným.

Nikto si nemôže vybrať kde, kedy a komu sa narodí. Nikto. No napriek tomu sa čoraz častejšie MYLNE domnievame, že táto zhoda okolností, príslušnosť k skupine nás predurčuje byť „lepšími“.

„Nacionalizmus ho uistil v tom, že sa narodil nadradenému národu, hodnejšej rase, že bol predurčený robiť veľké veci – nie pre seba, ale pre svojich ľudí…nič nepohltí ego tak ako posolstvom motivovaná mylná predstava o svojej čistej nezištnosti.“ (Elif Shafak, Three Daughters of Eve)

Takže tu máme veľkého národniara 19. storočia, ktorý rozumel, že za všetkými nálepkami ako sú napr. meno, národnosť, pohlavie, rasa, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, jazyk, rodinný stav alebo príslušnosť k šport. klubu sme najmä ĽUDIA. Národniara, ktorý bojoval a trpel za pravdu.

A potom tu máme dnešných pseudo-národniarov – ĽSNS a exposlanca Mazureka, ktorí vytapetovali pol Slovenska billboardami, ako bol „chudáčik“ vyhodený z parlementu za názor. Mazurek tiež „bojuje a trpí“ – ale za nepravdu. Mandát poslanca stratil, lebo bol odsúdený za umýselný trestný čin. Za svoje rasistické reči, ktoré sa snažil skryť za slobodu slova. Sloboda slova však takéto vyjadrenie nechráni, práve naopak. Nenávistné reči nie sú slobodou slova, ale jej zneužitím.

Národný cintorín je symbolom toho, čo by nacionalizmus mal reprezentovať. Miestom odpočinku ľudí, ktorí sa naozaj pričinili o to, že dnes môžeme a máme byť na čo hrdé a hrdí. Náhrobok Samuela Štefanoviča je príkladom toho, že byť národniarom alebo národniarkou neznamená hanobiť iných a hľadať rozdiely, ale oslavovať to, čo nás spája. Slovami kapitána Andreja Danka – človek človeka.

Teraz najčítanejšie

Natalia Kochanova

Verím v rovnosť, ľudské práva a nespravodlivosť beriem osobne. Všetky názory sú moje súkromné a pripravené vo voľnom čase.