Denník N

Prednáška M. Šimečka: Nežná revolúcia a európska ľavica – nepochopené nádeje a dnešné očakávania

Na treťom stretnutí kurzu Liberálna demokracia – perspektívy a trendy prednášal Milan Šimečka, novinár a editor Denníka N. Publiku ho (tradične) predstavil koordinátor kurzu, prof. Jozef Bátora, ako človeka, ktorý kvôli svojej disidentskej činnosti počas komunizmu nemohol získať formálne univerzitné vzdelanie, no stelesňuje celoživotné štúdium neformálneho charakteru a o to vyššej kvality, keďže vychádza z jeho osobných skúseností a aktivít. Šimečka sa stretával s akademickými osobnosťami a predstaviteľmi politického disentu ako boli Jan Patočka alebo Václav Havel, je autorom mnohých textov a filozofických úvah.

Do miestnosti s ním vstúpil nadhľad, zdravý rozum a otvorenosť. A autenticita v jednoduchosti prejavu. Človek, ktorý sám „žije to, čo káže“.

Šimečka začal tým, že uznal svoju „neakademickosť“. Jednoducho, nebudem sa na nič hrať, nebudem hovoriť o teóriách, ale prevediem vás vývojom ľavice v Európe aj na Slovensku po Nežnej revolúcii.

A naozaj, previedol a predstavil pohľad, ktorý sa líšil od názoru mnohých mainstreamových pozorovateľov. Tvrdia, že ľavica v Európe v podobe stredoľavých strán už nemá (z rôznych dôvodov) čo ponúknuť. Šimečka o tom premýšľa inak. Ale poďme od začiatku.

V roku 1989, po Nežnej revolúcii za ním a ďalšími disidentmi prichádzali západní novinári a ľavicoví intelektuáli v nádeji, že teraz, keď konečne padol komunizmus, je možné vybudovať novú Európu, o ktorú sa usilovali už od druhej svetovej vojny. Európska ľavica dlhé roky živila sen vybudovať socializmus a tohto sna sa mnohí západní intelektuáli nevzdávali ani tesne po páde komunizmu. Šimečka už vtedy otvorene tvrdil, že v tomto priestore to nebude možné, pretože stredná Európa je po 40 rokoch komunizmu zničená a ľudia skôr túžia po konzume ako po slobode.

Na druhej strane tu vládol pocit, že ich európska ľavica hlavne v 70 a 80-tych rokoch sklamala, pretože sa usilovala o dohodu so Sovietskym zväzom, neberúc do úvahy stredoeurópsky priestor túžiaci po slobode.

Na túto túžbu po slobode skôr reflektoval pravicový neoliberalizmus v podobe Ronalda Reagana a Margaret Thatcherovej, ktorí vo svojich krajinách v 80-tych rokoch zaviedli surový kapitalizmus, voľný trh, boli otvorene proti Sovietom, pomáhali disidentom, aj takým tým svojím podprahovým spôsobom indoktrinácie cez profesorov vysielaných na stredoeurópske univerzity. No zaujímali sa a slobodu skutočne chceli a preto boli miestnemu disentu bližší ako západná ľavica. Tá počas 80-tych rokov, keď hrozila jadrová vojna, bola za stiahnutie amerických jadrových zbraní z Európy, no tých ruských nie, čo len podporilo presvedčenie, že „ľavica tu na nás kašle“ a tiež „bola to [pre nás] zvláštna situácia, lebo európska ľavica nás nechápala, nerozumela nášmu zmýšľaniu“.

Mnohí z disidentov v Československu i inde vo východnej Európe túžiaci po jedinom – po slobode – sa chytili tej, ktorú ponúkal pravicovo-liberálny smer a v dobrej viere v to, že táto sloboda bude mať pozitívny vplyv aj na ekonomiku, ktorej nerozumeli, sa búrili proti ľavici, pretože tá si chcela z komunizmu ponechať aspoň niečo. Prišli radikálne pravicovo-liberálne reformy. Najlepšími žiakmi neoliberalizmu boli Česi, ale aj Slováci, neskôr, potom, čo im takmer skolabovala ekonomika postavená na socializme, aj Poľsko a Maďarsko.

Vybudovať silnú ľavicu v Čechách nebolo v tomto období schodné, kvôli akejsi nespracovanej hanbe Čechov. Česko totiž bola jediná krajina na svete, kde v roku 1946 komunisti prišli k moci formou demokratických volieb. Ani ľavicoví intelektuáli sa k ľavici radšej nehlásili a Václav Klaus sa pustil do budovania kapitalizmu. Na Slovensku to bolo o niečo odlišnejšie, Slováci si – na rozdiel od Čechov – za komunizmu ekonomicky polepšili a teda nejaký základ pre rozvoj ľavicovej politiky tu bol. Tento potenciál však následne veľmi rýchlo zničil nástup Mečiarizmu, ktorý v nacionalistickom duchu prerámcoval potenciál rozvoja skutočnej sociálno-demokratickej ľavicovej politiky na Slovensku.

A k ľavicovým stranám sa Šimečka nemal dôvod priznávať ani keď vznikol Smer, ktorý niektorí mohli považovať za ľavicu. Smer je však sociálne konzervatívna strana. Typicky ľavicové hodnoty ochrany ľudských práv jednotlivcov a menšín v skutočnosti na Slovensku skôr presadzovali pravicové strany.

Dnes, aj keď je podľa Šimečku európska ľavica stále v kóme (v Poľsku má podporu len 12% obyvateľstva, v Maďarsku sa kvôli korupcii vyčerpala a ľudia jej neveria, sociálna demokracia stratila dych, pretože sa prispôsobila pravici a nemala odpoveď na dominanciu pravice), svitá jej na nové časy práve v období, keď za kratší koniec začína po finančnej kríze ťahať pravica a keď sa do popredia derú otázky katastrofálneho nárastu sociálnej nerovnosti, klimatickej krízy, v období silnejúceho populizmu, ktorý je vlastne len odpoveďou nahnevaných ľudí cítiacich sa „left behind“. Pravicové strany akoby dnes neponúkali žiadne nové idey, ktoré by pomáhali adresovať súčasné krízy západných spoločností.

V tomto čase tu máme vo vzťahu k ľavici dve správy, jednu dobrú a jednu zlú.

Tou dobrou je, že teraz má ľavica šancu ponúknuť, napríklad aj v spojení zo zelenými, ľavicové riešenia krízy demokratického kapitalizmu, klimatických otázok, nerovnosti (napríklad zdaňovaním a prerozdeľovaním bohatstva). Tou zlou správou je, že ľavica bola a je značne ideologická, čo jej často bráni v konzistentnej a konštruktívnej spolupráci. Na záver zaznelo Šimečkovo prianie, aby sa ľavica spojila so zelenými a našli riešenie na neduhy demokratického kapitalizmu.

Následné otázky publika priniesli ďalšie zaujímavé vhľady Milana Šimečku.

Napríklad to, že ľavica by mala na Slovensku čo robiť (napríklad v rómskej otázke, otázke rovnosti v oblasti práv LGBT, pretože jej úlohou je modernizovať spoločnosť). Otázkou je, či budú mať na riešenie týchto veľkých výziev kvalitných a charizmatických lídrov.

Ohľadne dôležitosti jasnej deliacej čiary medzi ľavicou a pravicou vysvetlil, že historickým vývojom došlo prirodzene k tomu, že ľavica stratila svoj elektorát, pridala sa k liberálom a dnes je to viac o dichotómii konzervativizmu a liberalizmu.

Debata ďalej prešla k prílišnej politickej korektnosti. Šimečka pripomenul svoju skúsenosť z disidentských kruhov, kde sa cenila autenticita vo vyjadrovaní a priamosť. Problémom dnešného prílišného dôrazu na politickú korektnosť v mnohých západných spoločnostiach môže byť, že sa to občas až prieči zdravému rozumu, pretože vtedy „nemáte ako jazyk používať, lebo sa strácate v slušnosti a prirodzenosť našej komunikácie sa stráca.“ No, dodáva, na Slovensku tento problém v politike vlastne nemáme, pretože u nás politická korektnosť nie je etablovanou súčasťou politického étosu.

Vzhľadom na jeho blízky vzťah k Václavovi Havlovi sa profesor Bátora opýtal na to, kam by ho Šimečka ideologicky zaradil. Havel inklinoval k ľavicovému humanizmu, no vzhľadom na to, že bol zo zámožnej rodiny, zrejme nebol sociálnym demokratom. A na otázku, koho dnes ľavičiar na Slovensku volí, tak zdá sa, že Progresívne Slovensko prináša ľavicovú agendu do viacerých oblastí. Šimečka však nezabudol na „full disclosure“ a otvorene povedal, že to nehovorí kvôli tomu, že v tejto strane pôsobí jeho syn.

Debata sa končila dôležitým odkazom: potrebujeme lídrov, ktorí sú otvorení, autentickí, odvážni a hovoria veci, ktoré nie sú vždy pohodlné. Dodala by som, že aj tí, ktorí stelesňujú humanistické hodnoty. Ako podotkol Šimečka, ľudia sa boja zmien a čakajú na niekoho, kto ich povedie alebo pri absencii jasného názoru presvedčí. Slovensko má predpoklady na podporu ľavicovej politiky a ide o to, aby niekto jasne dokázal takúto politickú alternatívu načrtnúť a verejne artikulovať.

K tomuto sa hlásim. Nie je veľa tých, ktorí sa neboja byť autentickí, odvážni, otvorení a neustále testovať platnosť svojich hodnôt. Chce to skúšať, žiť a zažívať, učiť sa, nielen formálne, ale aj z toho, čo nám prináša život a takéto sebareflexiou uzemnené sebavedomie si postupne vypestovať.

Tak si držme prsty – ono to podľa mňa v konečnom dôsledku nie je o nejakom presnom rozdelení, kto je kým a kto kam patrí, ale o tom, či v prípade potreby dokážeme nad naše politické presvedčenie postaviť ľudskosť a hodnoty, ktoré platia kolektívne.

Som rada, že sa študenti mali možnosť inšpirovať človekom, ktorý si čo to zažil, ktorého životné skúsenosti viedli k pokore a bohaté vedomosti prešli filtrom zdravého rozumu, výsledkom čoho je veľmi príjemná „človečina“.

 

autorka: Natália Timková, je internou doktorandkou Katedry politológie FiFUK

Teraz najčítanejšie

PolitologiaUK - kurz: Liberálna demokracia

Katedra politológie Filozofickej fakulty Univerzity Komenského je odborné pracovisko, ktoré sa venuje spoločensko-politickým výskumom a témam. Cieľom tohto blogu je prinášať sumáre z kurzu: Liberálna demokracia - perspektívy a trendy (zimný semester a.r. 2019).