Denník N

Došiel som do Viedne peši a stále žijem

Zdroj: Napoleon Dynamite (film)
Zdroj: Napoleon Dynamite (film)

Nie som žiadny hypermotivátor ani ultrašportovec, ktorý sa spirituálne znovuzrodil v prírode a teraz s vervou jehovistov zvestujúcich posolstvo o Džízsovi hlása novinu o vlastnej dokonalosti.
Ako knihomolník neochotný vzdať sa niektorých mlsných tendencií som k chodeniu do fitka pridal pešie túry.

Upozornenie: spomínaná túra sa odohrala 18.9., len na editovanie článku odvtedy nebol čas, tak sorry za zdržanie :)))

Od ciest do práce po vlastných po rôzne nie úplne zvyčajné prechádzky v rámci Bratislavy a okolia. Pri troške vynaliezavosti sa aj vnútri hlavného mesta dajú vymyslieť niekoľkohodinové potulky, z ktorých sa aj pomerne neatleticky vyzerajúcemu týpkovi ako mne môžu “spraviť” estetickejšie pôsobiace nohy, najmä lýtka :)

Čo si však budem nahovárať, Arnold zo mňa nikdy nebude, vlastne ani nechcem, aby bol :)

Originálny obr.: Generation Iron

Nanečisto po Bratislave

Dlhšie prechádzky mi veru zachutili. Telo sa zničí tak, že mysli ostane menej energie na to, aby sa zamestnávala “blbosťami”. Navyše je to skvelá príležitosť, ako si celé hodiny púšťať do uší obľúbenú aj novú muzičku, také antidepresívum v podobe zvukových vĺn.

Trasu Bratislava – Viedeň poznám z niekoľkých cyklotúr, tak som si ju prirodzene zafixoval ako dobrý cieľ a poriadnu výzvu. Najprv bolo treba otestovať vlastné sily v bezpečí Bratislavy, kde by v prípade nedostatku síl či prípadného zranenia bola pomoc alebo aspoň MHD v rozumnom dosahu.

Originálny obr.: primar.sme.sk

Tour de Bratislava ma vzala z Petržalky cez Ružinov, Nové Mesto, Ružinov, Vajnory, Raču či Lamač, kde mi už došlo všetko od baterky mobilu po vlastné sily a ak sa dá údajom z aplikácie aspoň trochu veriť, ušiel som vtedy slušných 51km.

Táto skúsenosť mi ukázala nielen, na čo sa môžem pri ostrom pokuse spoľahnúť, ale najmä kopec chýb, ktoré by dosiahnutie Viedne znemožnili. Nesprávna obuv, málo kvalitné ponožky, absencia powerbanky na dobíjanie mobilu (ten používam nielen na zaznamenanie trasy a ďalších údajov, ale aj na orientáciu cez GPS; navyše, telefón treba mať nabitý pre prípad núdze) a podobne.

Vedel som však, že keď na nedostatkoch aj na logistických aspektoch zapracujem, mám na to, aby som splnil svoj osobný challenge.

 

Bez poriadnej logistiky to nepôjde

Originálny obr.: Twitter

V prvom rade som zmenil botičky na trekové, do nich dokúpil turistické/športové ponožky. Pripravil som sa aj na otlaky, ktoré ma, zdá sa, majú v obľube :D

Prichystal som si malú lekárničku s leukoplastami, dezinfekčným prostriedkom, zopár minihandričkami na utieranie/čistenie, deo sprejom na nohy (ktorý zároveň slúži aj ako chladiaci sprej na upokojenie podráždeného okolia otlakov) a nožnicami (aj na nastrihávanie prípadných otlakov). Skrátka plná poľná, aby ma v progrese neobmedzoval môj úhlavný nepriateľ z bratislavského okruhu :)

Do batoha (alebo naň) ešte šlo náhradné tričko, dve veľké minerálky, celý paklík proteínových tyčiniek (snažil som sa nejesť nič, čo by mohlo vyvolať tráviace ťažkosti; tyčinky poskytovali viacmenej to, čo som potreboval na ceste), niekoľko párov náhradných ponožiek, uterák, mikina a powerbank. Ak som na niečo zabudol, nech je mi odpustené, ámen :D

Približnú trasu som si niekoľkokrát prešiel cez Google Maps, aby som mal predstavu, kade ísť a ako. Zvesti o možnom ochladení som bral s nadšením, keďže chladnejšie ovzdušie by znamenalo menej starostí s nenávidenými otlakmi.

Termín som viackrát zvažoval, nakoniec som sa rozhodol pre stredu 18.9. Častokrát sa mi stáva, že o nejakých plánoch kecám a táram a žvaním, až lezú všetkým okolo hore krkom a moja vôľa ich dokonať klesá až do stratena.

Sú veci, do ktorých keď “nevhupsnem” hneď, odhodlanie aj okolnosti odfrčia a nevykonám nič. Preto rýchle rozhodnutie aj napriek faktu, že stupaje ešte neboli dokonale zhojené a ľavé lýtko bolo miestami trocha tuhé, ako keby bolo po kŕči (ktorý si nepamätám).

Už v tomto bode ďakujem za pozornosť, ale ten dlhý úvod bol nutný :)

 

Aspoň na niečo sú tie dvanásťhodinovky dobré

Originálny obr.: Vice.com

Z môjho vchodu v Petržalke som vyrazil niekedy okolo 6:15 ráno a od prvého momentu s hudbou v ušiach. MP3ka a hudba v nej je pre mňa niečo tak nevyhnutné (na túrach obzvlášť) ako pre kardiakov stimulátor na srdci.

Bez tohto komba by som bez nudy nevydržal ísť ani pár minút. Metal, ale aj iné štýly, hudba všeobecne, mení relatívne nudné kroky, kladenie nohy pred nohu tisíce ráz, na vzrušujúci videoklip z reálneho života, ktorý má melódiu a obsahuje viac emócií ako len obyčajné ticho.

Viem, veľa z vás isto vyhľadáva turistiku práve pre pokoj a absenciu ruchu mesta a podobne. Pre mňa je však ticho zväčša nepriateľ, ktorému sa snažím vyhnúť a hudba ma drží pri zmysloch. Nezabudnem pri nej na starosti či radosti, ale všetko dostáva krajšiu a pochopiteľnejšiu formu.

Na každom kroku túry si tak môžem do reálnych kulís dopĺňať čo len chcem, vrátane muzikantov hrajúcich rovno predo mnou, ako mi držia palce a ženú ma vpred.

Úsek po koniec Hainburgu (zastávka oproti budove, kde chodia mnohí Slováci vrátane mňa pravidelne darovať krvnú plazmu) bol relatívne bezproblémový, v domčeku na zastávke som si hodil prvú dlhšiu servisnú prestávku. Vyluftovať a ošetriť nohy, dostať do seba tekutiny a živiny, trochu oddychu a ide sa ďalej.

Viem, že cez Bad Deutsch-Altenburg a Petronell-Carnuntum sa dá dostať aj po cyklotrasách a podobne, zvolil som však pre mňa trochu jednoduchšiu variantu, a to obísť obe mestečká a skrátka sledovať cestu B9. Cesta pokračovala stále v dobrom tempe, pár áut aj zatrúbilo (pripomínam, že som šiel bezpečne a zásadne za krajnicou), ale všetko slovenské značky (čo to asi hovorí?), takže pfff :D

 

Skyrim for life

Originálny obr.: radaris.com (mačka) / vlastné foto (pozadie)

Niekde na začiatku Wildungsmaueru som znovu zložil hnáty, tentoraz v nejakom zrejme odvodňovacom kanáli, ktorý bol momentálne suchý a dalo sa tam normálne vystrieť.

Odtiaľto s menšími výnimkami išli rôzne asfaltky aj cez Regelsbrunn, Haslau (niekde pri Haslau som musel ošetrovať niekoľko otlakov) či Maria Ellend, kde som aj na radu autobusára, ktorý si tam dával pauzu, zvolil na dosiahnutie Fischamendu cestu cez park Donau Auen (dunajské luhy).

Tento úsek bol zrejme najkrajším z celej túry. Labuť som síce videl len z diaľky, ale i tak to bol zážitok. Keby som mal viac času a energie, isto by som chvíľu strávil na mieste, ktoré mi ako gamerovi silno pripomenulo lokácie zo Skyrimu, kde sa hráč učil slová dračieho revu :D

Od Fischamendu po letisko išlo o pomerne nudnú časť, až na tú premávku. Od momentu vstupu do areálu som sa so svištiacimi autami našťastie už nemusel trápiť, keďže odtiaľ skoro až do cieľa viedli chodníky alebo málo frekventované bočné cestičky.

Niekde tu sa začalo moje tempo rapídne znižovať a odpočinkové momenty predlžovať.

 

Už som skoro vo Viedni? 

Originálny obr.: Rocky (film)

Pri Mannswörthe som dobre že nie oslavoval, ako som všetko zvládol. Akosi som si neuvedomil, že Mannswörth ešte nie je Viedeň, ale stále súčasť mesta Schwechat. Ani fakt, že kilometrov predo mnou je síce menej, ale pre v tom bode silno vyčerpané telo stále … veľa.

Do samotnej Viedne som sa nejako dotrepal, bus za busom mi utekali. Nebudem zapierať, keď poviem, že keď som videl stanicu Erdberg necelú pol hodinu pred odjazdom môjho spoja, bol som celý happy.

Po nekonečnom kľučkovaní pomedzi skleníky, sprevádzaný striedavým smradom teplom načatých smetí, zrejme kompostu (každopádne sa niečo bio rozkladalo) a kravských/konských aromatických výrobkov a zápasení s vlastným telom, ktoré chcelo každú chvíľu vypnúť a nepokračovať v trápení, som to konečne dal.

Cítil som sa nie ako Rocky v prvom filme, ale minimálne po brutálnom súboji s Dragom v tom štvrtom. Zároveň celý šťastný, v miernej eufórii a trochu aj dojatý. Boj s vlastným telom som vyhral, ale nebola to pekná dokonalá “podívaná”. Keď došli hlavné sily aj druhý či tretí (alebo koľký vlastne?) dych, naskočila čistá sila vôle.

“Zober si taxík”, “naskoč na autobus do mesta”, “aj odtiaľto niečo pôjde”, “kúsok sa odvez” a podobné veci mi naskakovali do mysle, vždy som ich odbil, že dokončiť túru chcem poctivo a bez podvádzania, aj keď jediným súperom som si sám.

 

Nebol som stvorený pre motivačné táraniny

Originálny obr.: videoklip „Masters Of Ceremony – Die Just A Little“

Nedošiel som k nirváne, neobjavil znovu samého seba, ani sa nestal ďalším členom ultra klubu. Išlo mi o jednorázový challenge s cieľom otestovať, kam až dokáže moje telo a myseľ zájsť. Nešlo to stopercentne hladko, minimálne v poslednej tretine som už príliš nevnímal ani okolie a sústreďoval sa len na každý jeden krok, kontroloval vlastné fungovanie, či nejdem náhodou odpadnúť a podobne.

Aj pri reflektovaní čerstvej skúsenosti v buse celá záležitosť vyznievala pre mňa naozaj strašidelne a bol som rád, že už je po nej.

Teraz si asi vravíte, tak načo som vlastne absolvoval tak absurdne dlhú túru, keď sa v neskorších fázach zmenila na takmer čisté utrpenie? Čo vám poviem, sčasti tvrdohlavosť, snaha dokázať si, že zvládnem aj náročné veci, keď sa dostatočne zatnem a som ochotný aj veľa prekusnúť, aby som ich dosiahol.

Na stanicu Erdberg som dorazil po takmer 18 hodinách (podľa aplikácie som bol v pohybe takmer 14 a pol hodiny) s vedomím, že sa do mojich osobných dejín práve zapísala cesta, na ktorú budem doživotne spomínať, podobne ako na 152km dlhý bicyklový trip z Bratislavy do Štúrova pár rokov dozadu. Ide o skúsenosti, ktoré asi už nezopakujem, ale vždy si na ne rád spomeniem a každému, kto je ochotný počúvať, o nich rád porozprávam.

Ozaj, nové CDčka Masters Of Ceremony a Lindsey Stirling sú pecky. Práve tieto albumy mi asi najviac pomohli doraziť kritické momenty túry :)

Po krátkej “oslave” nasledovala cesta domov. Ďalší deň som kupodivu celý neprespal, dokonca som dokázal aj normálne chodiť a fungovať. Ako by podotkol Gordon Ramsay “absolutely shocking” :D

Originálny obr.: F2online

P.S.: Bonusová galéria :D

 

Teraz najčítanejšie

Miroslav Kizák

Metalista, ktorému nie je jedno, čo sa deje vo svete i doma :)))