Denník N

Kauza Cervanová – 9. časť – Žaloba väzňa 15 896

Pokračovanie.

Spolupáchateľmi vyšetrovateľov v Kauze Cervanová sa stávajú príslušníci niekdajšieho Zboru nápravnej výchovy – npor. Michal Zervan so svojim kolegom. Samozrejme s porozumením náčelníka väznice – kpt. Kamila Čapkoviča.

Cely, v ktorých som bol ako väzeň č. 15 896 prísne izolovaný a 22 mesiacov spracovávaný, boli označené poznámkou ZP. Predpokladám, že ňou označené cely boli pod kontrolou ŠtB a „zvláštní skupiny“. Stali sa dejiskom hrôz, ktoré som bol povinný strpieť. Pre štyroch z ustanovených tu pripravovali šibenicu, mňa si vytypovali len za prostriedok – svojim svedectvom som mal k tomu dopomôcť.

Moje sťažnosti a protesty odosielané orgánom štátnej správy a prezidentovi republiky neriešil prezident, ale bachar – Michal Zervan v bratislavskej base. Teda ten, kto peklo na celách organizoval a tiež ten, kto sa „vyšetrovateľovi“ Mrázovi  v ďalšom trestnom stíhaní, vedenom proti mne, ponúkol za krivého svedka. Vyrábal incidenty, pravidelne a bezdôvodne sa do mňa navážal, do nepríčetnosti vyhulákal a so zdvihnutým ukazovákom vyhrážal. Samozrejme zmenou k horšiemu.

Npor. Michal Zervan tu riadi, ovláda a kontroluje tú najspodnejšiu a najbrutálnejšiu zložku vyšetrovania. Kriminálnym zločincom, pod ktorých kontrolu som sa jeho pričinením dostal, velí až do uzatvorenia vyšetrovania. Ovláda nasadených recidivistov, viacnásobných vrahov a forenznými psychológmi registrovaných sadistov.

Ako som napísal, cieľom nasadenej väzenskej utility bolo akoukoľvek cestou zabezpečiť dôkazy a vynútiť doznania. Pre potreby presne tej istej spravodlivosti, ktorú tu v tých časoch predstavovala Komunistická strana Československa a ktorú ešte aj dnes prezentuje sudca NS SR Juraj Kliment.

Vnútorná ochrana Väznice MS nebola zmysluplným orgánom. Pozostávala z príslušníkov, ktorí páchali zločiny v stave príčetnosti a dokonca s príslovečným naplnením. Moje opakované stretnutia so Zervanom boli sprevádzané požiadavkami, ktoré boli s myslením normálneho človeka nezlučiteľné:

„Od nás záleží, či budete svedkom, alebo vrahom. My sme tí, kto rozhodujeme!“

Vy nami opovrhujete? Našou dôverou a ústretovosťou? Pamätajte, ešte budete prosiť, aby ste boli jedným z nás!“

A v nepríčetnosti?

„Sľubujem Vám, že sa o Vás postarám! Ja osobne Vám pripravím výkon trestu! Tešte sa! A taktiež Vám sľubujem, že na mňa nadávať nebudete! Budete preklínať vlastnú matku. Rozumiete? Nie mňa, ale Vašu vlastnú matku!  Za to, že Vás porodila a priviedla na tento svet – taký výkon trestu pripravím špeciálne pre Vás. Nie my budeme prosiť, Vy nás budete prosiť! Na kolenách, dobre si moje slová zapamätajte!“.

Zervan svoj sľub splnil. Po boľševickej krágľovačke spáchanej v roku 1983 som bol eskortovaný do Leopoldova, kde ma opäť potrestali – 15 mesačným pobytom nútených a otrockých prác v trestnom komande na pracovisku Kovošrot. Opäť pod priamou kontrolou Valašíka (UZNV Leopoldov bol pod kontrolou Krajskej prokuratúry v Bratislave) a dokonca v najťažšej 3. nápravnovýchovnej skupine. V chabom ošatení, bez ochranných prostriedkov, niekedy až v 20 stupňových mrazoch, som kladivom rozbíjal olovené akumulátory plné kyseliny sírovej a ich obsah triedil na recykláciu. To všetko s porušením Zákona o výkone trestu takmer vo všetkých jeho ustanoveniach, pretože súd ma odsúdil do 2. NVS, teda do skupiny so stredným stupňom stráženia. Čo sa tvrdosti trestu týka, dostal som od Zervana najvyšší možný trest.

Michal Zervan nebol len krutý bachar „prevýchovného procesu“ bratislavskej väzobnej diery. Osobne a nezákonne sa podieľal dokonca i na vytĺkaní doznaní od už pomäteného Brázdu. Výsluch, ktorý prikladám bol vykonaný a sprocesnený za účasti npor. Zervana, ktorý pri ňom nemal čo pohľadávať.

Z radov vyšetrovateľov s ním kolaboroval najmä npor. Ladislav Herman. Realizoval sa na tých najhorších zverstvách páchaných režimom. Bol to sadista, na ktorého sa po páde berlínskeho múra sťažoval dokonca mnohonásobný vrah Adolf Hlúbik – v roku 1983 nasadený na Miloša Kocúra. Práve za svoju hrubosť v Kauze Cervanová „povýšil“ na XII. správu MV SSR, teda do radov Štátnej bezpečnosti.

Nestačilo, že väznica bola štátom v štáte, cely s označením ZP boli jej ďalšou enklávou. Keď som bol spoluväzňom opakovane atakovaný, pretože som sa s ním odmietal rozprávať, službukonajúci bachar vošiel do priestoru cely a paušálne upozornil na zjednanie poriadku. S výstrahou trestania oboch. Teda aj mňa, čo som si na organizované hrubosti sťažoval. Viac som sa o to nepokúsil, pretože ďalším trestom v treste bola už len samotka s derešom.

Prázdna cela so strohou výbavou bola charakteristickou črtou demokratického štátu v ktorom sme živorili. Každej samoväzbe predchádzal ťažko opísateľný, ale rutinný masaker. Trestaný bol referátom režimu hromadne dobitý, niekedy až do stavu pomočenia. Možnosť udrieť si bola súčasťou miestneho rituálu, pre slaboduchých príležitosťou si to opáčiť. Málokto sa po takejto nakladačke udržal na nohách. Pokiaľ nevládal, bol za ne chodbármi  do samoväzby dotiahnutý. Nasledovalo vyviazanie do znehybnenia na dobu 15 alebo 30 dní. Zafixovanie remeňmi pripomínalo pribitie Krista na kríži.

Dereše boli prostriedkom zástav sebapoškodzovania, ale zneužívali sa aj na iné ciele. Pokiaľ podobné zariadenia slúžili v psychiatrických ústavoch pre záchranu životov ťažko chorých, v priestoroch väznice slúžili na ubíjanie vedomia úplne zdravých osôb. Občas za asistencie väzenských lekárov, pretože stavy posttraumatických šokov boli veľakrát sprevádzané výpadkami vedomia.

Čermana zmasakrovali na eskortnej cele bezprostredne pred jeho presunom do Leopoldova. Až tak, že službukonajúca väzenská lekárka ho odmietala prijať do stavu pacientov. Stopy obuškov na jeho chrbte nebolo možné zrátať a všetkým bolo jasné, že prežil na hrane vnútorného vykrvácania. Jej krik, nespokojnosť a neskrývané protesty ozývajúce sa po Starých samotách a pred všetkými, počujem ako ozvenu ešte aj dnes.

Odbor vyšetrovania MV Slovenskej socialistickej republiky netvorili len vyšetrovatelia „paralelných týmov“ s tzv. metodickou podporou Štátnej bezpečnosti, ako svoju účasť po prevalení škandálov vysvetľovali ich samotní páchatelia, ale dotvárali ho aj nasadení a inštruovaní agenti. Dopredu vyrozprávali, čo ma v Leopoldove očakáva, sprostredkovávali rady, pokyny a odkazy Zervana a vyšetrovateľov. Ľahké počúvanie to nebolo. Okrem toho „doporučovali“, „pomáhali“ a samozrejme vyzvedali. Keď som ich aktivity odmietal, nastupovalo hrubé donucovanie.

Zo zdrojov ZNV som sa neskôr dozvedel, že to čo Zervan vo väznici organizoval, vykonával s nebývalou chuťou. A vnútorným nasadením, akoby sa jednalo o príkladový postoj či sebarealizáciu: „Bol veľmi zvláštnou súčasťou väzenskej výbavy. Vedelo sa o ňom a len vďaka systémovým nastaveniam sa vyhýbal pozornosti klinických psychológov.“

Nikdy neuverím, že deklarovaný počet a spôsob dokonaných vrážd a samovrážd spáchaných v rokoch normalizácie vo väznici Justičného paláca v Bratislave je údajom hodnoverným. Predpokladám, že takáto štatistika v archívoch Väzenskej správy vedená nebola, nie je a pokiaľ nejaká existuje, určite nezaznamenáva realitu, ale skreslený obraz dobových správ a potrieb. Uštvať a dohnať niekoho k samovražde znamenalo v konečnom dôsledku presne to isté, ako ho nechať doraziť kladivom nasadeného mukla. Na cele kontrolovanej a obsadenej vnútornou ochranou prizabili Stana Dubravického v roku 1979 a nie náhodou. Pripájam ho ako dôkaz, pretože žiaden agent väzenskej agentúry si nedovolil prekročiť hranice oprávnenia limitované jeho riadiacim orgánom. Tým bola vnútorná ochrana. Úradný záznam pozabudnutý v listinách Kanických archívov je nespochybniteľným svedectvom, ako to fungovalo a myslím, že nemusím zdôrazňovať, že pokiaľ k „mimoriadnej udalosti“ s následkom smrti na celách došlo, nasadení mukli, ktorých prípad od prípadu nasadzovali v dvojiciach, vystupovali v pozícii svedkov. A samozrejme pre potreby presne takého istého súdu a takých sudcov, akých tu ešte aj v súčasnosti – dnes v roku 2019 – prezentujú „sudcovia“ Najvyššieho súdu SR JUDr. Juraj Kliment s JUDr. Štefanom Michálikom.

Obvinili ma, ubili, postavili pred súd a odkrágľovali. Kontinuita ich konania sa však za 27 rokov nezmenila. Otriasam sa čo len pomyslením, koľko ďalších podobných prípadov sa tu v minulosti odohralo a napáchalo a ako ťažko sa pravda dostáva na svetlo sveta tu v prítomnosti stoviek nespochybniteľných dôkazov, pretože tí povolaní nič nepočujú ani nevidia. Predkladám ich, pretože viem, že Kauza Cervanová nebola jediným pokusom z celého množstva vrážd ŠtB, ktorými je moja generácia a táto spoločnosť poznamenaná. Zostal som len jedným z mála preživších.

Doporučujem všetkým rodinám, ktorých príbuzní sa z Väznice Ministerstva spravodlivosti SSR domov nikdy nevrátili, aby sa zaujímali, za akých podmienok a najmä s kým boli väznení. Skupinu nájomných vrahov je možné aj po rokoch úspešne  extrahovať, pretože zločiny proti ľudskosti sú podľa Všeobecnej deklarácie ľudských práv nepremlčateľné. Týka sa to najmä politických a iných záujmových osôb, pretože svorky zločincov a tých najťažších psychopatov väzenský systém Zervana a Čapkoviča vrúcne miloval.

Nielen Stanislav Dubravický, beštialite zaobchádzania boli vystavení všetci. Rukopis s menami adeptov vytypovaných do „špeciálnych ciel“, o ktorých sa zmieňoval Čerman, zostal zachovaný v spise.

Roman Brázda sa zbláznil ešte počas prípravného konania. Možno bol zo všetkých najcitlivejší, bol však ustanovený a spracovaný presne podľa pokynov Jána Pješčaka.

Po nezdarených samovražedných pokusoch si z neho urobili bábku. Na súde recitoval sám pre seba, proti sebe, proti všetkým, raz za prokurátora iný raz proti nemu, raz za obžalovaných, iný raz proti nim. Keď skĺzol do úplných abnormálností, bol upozornený, presmerovaný a vytvoril si verziu ďalšiu – dohromady ich bolo 7. Rozsudok bol kompilátom toho najhoršieho čo sa dalo zo všetkých siedmich poskladať.

Ten ozajstný dopad manipulácie som mal možnosť pozorovať na hlavnom pojednávaní v roku 1982. Roman Brázda neťahal s obžalovanými ani s prokurátorom. Ťahal so Zervanom a komunistickým súdom priamo v ústrety pripravenej slučky. A nakoľko bol jeho duševný stav úplne mimo noriem normálneho myslenia, vo svojom tápaní na organizovaný zločin aj upozornil:

„Predviedli ma do nejakej kancelárie a prehovárali, aby som všetkých pred súdom usvedčil tak, ako to stojí v obžalobe. Sľúbili mi za to veľmi dobré podmienky vo výkone trestu a predčasné prepustenie. V kancelárii, kde sa to odohralo visel diplom venovaný Michalovi Zervanovi“.

Michal Zervan sa nikomu nikdy nepredstavil. Vystupoval anonymne. Vo väznici sa pohyboval v civile, ako šedá eminencia vstupoval do ciel, do výsluchových kobiek, do ambulancií väzenských lekárov a pokiaľ ma neobvinili z trestného činu krivého obvinenia a jeho nepredvolali pred súd, dodnes by som ani nevedel, s kým som mal v priestoroch väznice do činenia.

Anonymných sadistov a grázlov v uniformách Zboru nápravnej výchovy SSR sa vo Väznici MS pohybovalo niekoľko. Či patrili do radov vyšetrovateľov, bacharov alebo eštebákov som sa nemal od koho dozvedieť. Dostať facku po tvári alebo schytať obuškom, nebolo ničím pozoruhodným, pretože obušok slúžil ako pendrek, ale aj ako výchovný prostriedok či ukazovátko. Kamerové systémy boli k dispozícii ich potrebám, ľudské práva sa v tom čase nenosili a prezumpcia neviny nebola inštitútom normalizačných právnych hodnôt.

Vzhľadom k tomu, že vo Väznici MS SSR došlo k zneužitiu väzby a nezákonnému ovplyvňovaniu, Zervan bol predsedom senátu predvolaný a formálne vypočutý.

Jednalo sa o delikátny procesný úkon v prísne zatajovaných skutočnostiach, ktoré zmocňovali vyšetrovanie používaním doslovnej  beštiality. A nakoľko predseda senátu v tom čase už v nejakom obraze bol a senát nevedel, kto a s čím Zervana obviní, rozhodlo sa s vyprataním súdnej siene. Všetci obžalovaní vrátane „14-člennej verejnosti“, ktorú tvorili naši zúfalí rodičia, ju museli opustiť. Každý z obžalovaných si mohol zvoliť jedného dôverníka, Brázda dvoch. Špecifické prostredie vytvorené súdom na prevedenie výnimočného dôkazu už samo o sebe deklarovalo ešte bizarnejší stav už beztak najtajnejšieho procesu tých čias. Nič to však nebolo platné, pretože aj po návrate do súdnej siene sa v prítomnosti Zervana nik neopovážil ani len ceknúť. Po jeho výsluchu bolo predsedom senátu lakonicky oznámené, že súdruh Zervan v ničom platné zákony neporušil.

Predstúpenie Zervana pred zákon som opakovane požadoval v obnovenom procese po 20 rokoch. Bol som pravdepodobne jediný, kto s ním prišiel do otvoreného konfliktu a za to draho aj zaplatil.

Podľa môjho vnútorného presvedčenia Michal Zervan bol agentom vykonávateľom socialistického diktátu. Z počutia a šumov za mrežami pravdepodobne aj operátorom páky ovládajúcej prepadlisko šibenice.

V roku 2003 nám pani predsedníčka senátu JUDr. Soňa Smolová oznámila, že súd Michala Zervana nemôže vypočuť, pretože ho nevie vypátrať. Dobre čítate. Administratíva Krajského súdu v Bratislave údajne nebola schopná zistiť, kde sa brutálny dôchodca bývalého normalizačného koncentráku zdržiava a zabezpečiť jeho prítomnosť pre potreby súdu vo veci a otázkach, ktoré nariadil prešetriť Najvyšší súd ČSFR.

Bol to neospravedlniteľný akt pohŕdania spravodlivosťou a súd už vtedy naznačil, akým smerom sa bude jeho rozhodovanie uberať.

Pokračovanie nabudúce.

 

Pavel Beďač – obeť justičného zločinu – väzeň č. 15 896

 

 

Kauza Cervanová, 1. časť  – Zglejené bratstvo Petra Tótha

Kauza Cervanová, 2. časť – Obludné zločiny Štátnej bezpečnosti

Kauza Cervanová, 3. časť – V cele predbežného zadržania 

Kauza Cervanová, 4. časť – Teror na XII. správe MV 

Kauza Cervanová, 5. časť – Výroba korunného svedka

Kauza Cervanová, 6. časť – Diverzia Štátnej bezpečnosti

Kauza Cervanová, 7. časť – Ukradnuté alibi

Kauza Cervanová, 8. časť – Pod strechou „spravodlivosti“

Teraz najčítanejšie

Pavel Beďač

V rokoch 1981-3 som bol obvinený, obžalovaný a odsúdený za vraždu s ktorou nemám nič spoločné. Odvtedy nežijem svoj vlastný život. Žijem život niekoho iného, niekoho, koho vôbec nepoznám. Ten môj zničili v samotnom rozbehu. Vykonal som ukrutný trest, podstúpil galeje poníženia, ukradli mi nielen rodinu a slobodu, ale pokúsili sa ma okradnúť aj o to najvzácnejšie, čo som kedy mal - o vlastnú česť. Som obeťou komunistickej zvôle, zločinov štátnej bezpečnosti, Valašíkovskej prokuratúry, kabinetnej justície a ich pochopov. Nepoznám vraha Ľudmily Cervanovej. Poznám však úkladných vrahov, ktorí sa pokúsili obesiť Miloša Kocúra, Romana Brázdu, Milana Andrášika a pripravili o česť a dôstojnosť pani MUDr. Vieru Vozárovú rod. Zimákovú a ďalších 7 osôb. 38 rokov volám po spravodlivosti. Na "literárne dielo" sudcu Klimenta a jeho trollov som povinný reagovať a zverejniť informácie, ktoré mali zostať ďalších 35 rokov utajené. Odovzdávam ich verejnosti a súdu - súdu občanov Slovenskej republiky. Pavel Beďač - obeť justičného zločinu