Ako si urobiť knihu. Ale nie je to len o tom
Posledné roky robím vlastne len to, čo už viem, čo mi ide a kde mám zaručený relatívne dobrý výsledok. Alebo aspoň uspokojujúci. Nakoniec, mám dosť rokov na to, aby som vedela, že toto už asi nedám. A potom sa občas vrhnem do niečoho, keď si poviem, dobre, toto nedám, ale aspoň skúsim.
Tak som skúsila. Kurz ručnej knižnej väzby. Nemusíme čakať na záver, aby som sa rýchlo nepochválila – skúsila som a dala som to.
Ten pocit, keď som fascinovaná na konci kurzu držala blok v pevných doskách, ktorý vyzeral dokonale, bol súmerný a ešte aj pekný, bol celkom klišoidne napísané – neuveriteľný.
V prvom momente skôr pochybovačný, potom však prešiel do nadšenia. A trvá.
Ten blok je totiž presne taký, po akom by som siahla aj v papiernictve. Pred kurzom by som asi vyberala podľa obálky a papiera – linkovaný či čistý. Teraz už aj podľa zošitia, nalepenia predsádky, kvality chrbáta a dosiek.
Pôvodne ma prepadla idea, že spravím manuál – krok za krokom – ako som si vyrobila knihu. Ja sama však podľa písaného návodu nikdy nič neurobím, potrebujem vidieť a najmä sama si prejsť jednotlivé kroky, urobiť chyby a vedieť ako sa to má a čo sa pri tom nemá. Navyše, veď som sa to len učila, nie naučila.
Potom som si však uvedomila, že samotný kurz mi nedal len ten blok a informácie. Zanechal vo mne viacero vrstiev emócií a poznania.
Pripravili ho mladí ľudia z ateliéru Altamika v Banskej Štiavnici, lektori boli učitelia alebo študenti miestnej strednej priemyselnej školy, na ktorej funguje, ako na jedinej na Slovensku, odbor reštaurovanie a konzervovanie starých tlačí, papierov a knižných väzieb. Ďalšími lektormi boli aj Miro a Andrej z knihárskej dielne Chytrô (áno, tí, ktorí robia tie nádherné zápisníky).
Všetci s množstvom praktických skúseností, ktorí majú za sebou množstvo nielen vyrobených, ale najmä zreštaurovaných kníh, listín. Pritom spočiatku pôsobili nenápadne, v prvom momente som rozmýšľala, či to vôbec budú vedieť (trochu preháňam).
Každou hodinou nám posúvali množstvo informácií, ktoré sa netýkali len samotného viazania, s každou hodinou stráveného času som sa s údivom dozvedala, na čom pracovali, čo sa im podarilo, aj čo sa im občas nepodarilo.
Trpezlivo vysvetľovali, ukazovali, opakovali, opravovali a najmä dopĺňali informácie k materiálu, výrobe, historické exkurzy a odbočky.
Nie že nás, ale aj nich to zjavne bavilo a baví.
Samotný kurz bol skvelý, ale ich nadstavba tomu dodala ďalší rozmer. Pripravili aj exkurziu do školy, šéf odboru si po vyučovaní našiel čas a ukazoval nám rôzne typy väzieb, pripravil aj ich historický vývoj, hovoril o študentoch, na čom pracujú, ako ich hodnotia, kde sa uplatnili.
Návšteva antikvariátu a výber vzácnych starých kníh, ktoré sme si ohmatali, pomudrovali nad väzbou, bol ďalším bonusom.
A potom večerné pivo – aj to sme stíhali. Mala som pocit, že Štiavnica je kultúrnym pupkom strednej Európy. Už cestou do krčmy sa zdravili so všetkými okoloidúcimi, v krčme boli opäť ďalší známi, väčšina zamotaná do nejakých kultúrnych akcií. A tých bolo zjavne dosť, len na štvrtok či piatok spomínali niekoľko vernisáží, koncertov, diskusií, kvízov. Pivo síce steiger 11, ale je im odpustené.
Ateliér stojí za samostatné tri vety. Mal všetko, čo má mať, navyše tam bola postieľka pre dcéru jedného z nich a pes. Dievčatko so psom pobehovali, kŕmili sa všetkým, čo sme nechali v ich dosahu. Jemne som im závidela, že vyrastajú v tvorivom prostredí, všetkých okolo považujú za známych a všetci ich známi sa nenásilne dostali do úlohy ich opatrovateľov, keď rodič či majiteľ na chvíľku odišiel.
Komunita, trpezlivosť, nadšenie a pokora.
A teraz zopár (mobilových, lebo som si zabudla foťák) fotiek, ako som sa učila a ako vznikla jedna z najkrajších vecí, ktoré som vlastnoručne vyrobila.
