Aj keď sa nenarodila v Prešove, toto mesto s ňou ostane navždy späté. Práve tu, na divadelnom festivale Akademický Prešov sa ako študentka zaľúbila do porotcu Jána Šilana. Čo môže byť krajšie pre študentku, ktorá chce byť režisérkou, scenáristkou, písať poéziu a robiť revolúciu, ako stretnúť o dvadsať rokov staršieho muža, ktorý je režisérom a v tom čase aj šéfom operety v Divadle Jonáša Záborského? Nie dlho na to sa za neho vydala a z Prešova už neodišla.

Snívať sny iných

Na východe Slovenska sa prvýkrát stretla s komunitou Rómov. Hlboké sociálne cítenie, ktoré v sebe mala, jej nedovolilo nechať ich napospas svojmu osudu. Pocítila okamžitú potrebu im pomôcť a pozdvihnúť ich z chudoby. Aj preto potom zahodila za hlavu svoju poéziu, svoje vlastné sny a začala snívať sny pre iných. „Keď má človek málo rokov a veľa času, túži po veľkých veciach. Keď má menej času a viac rokov, tak tiež túži po veľkých veciach, ale vie, že tie veľké veci nevyzerajú tak, ako keď mal sedemnásť. Práca a sny, ktoré sa týkali mojej poézie a divadla, sa zmenili. Mojím novým snom sa stalo vydať knihu tomu Rómovi, tamtomu Rómovi… Neviem, či to nebol môj sen väčšmi ako ich… Ale mohla by som povedať, že som sa rozplynula v týchto ľuďoch,“ vyznala sa v krátkom dokumentárnom filme Okamih optimizmu, ktorý o nej nakrútila Denisa Havrľová.

ROMANO ŇILAJ/

CIGÁNSKE LETO

Cigánske leto je kyslé.

Má chuť drobných

nezrelých marhúľ,

sliviek odtrhnutých v júni.

Cigánske leto je skoré

zelené jablko

ukradnuté zo záhrady

vo vilovej štvrti.

Nedozreté, nahryznuté

a zahodené.

Je bezstarostné.

Má jedny šaty.

Noc ich operie,

hviezdy sa skryjú

do látky

a ráno

vybehne Cigánka

znova slnečná.

Z básnickej zbierky

Cigánske leto, 1989

Rómskejšia ako mnohí Rómovia

Danka sa narodila v Bratislave v roku 1952, kde svoje detstvo prežila v krásnej funkcionalistickej vile starých rodičov pod bratislavskou Kolibou. Vyštudovala estetiku a slovenčinu na Filozofickej fakulte UK a zároveň aj dramaturgiu, dejiny a teóriu divadla na VŠMU. Neskôr pôsobila ako dramaturgička v Podtatranskom divadle v Spišskej Novej Vsi, dramaturgička v Obvodnom kultúrnom stredisku – Bratislava IV či ako redaktorka pre pôvodnú poéziu a prózu vo vydavateľstve Smena. V roku 1982 začala žiť v Prešove a pracovať ako redaktorka podnikového časopisu v Závodoch priemyselnej automatizácie (ZPA), kde založila rómsky súbor piesní, tancov a poézie – Rómske dievčatá a chlapci. Danka bola spoluzakladateľka a dlhoročná šéfredaktorka týždenníka Romano nevo ľil aj spoluzakladateľka a dramaturgička rómskeho profesionálneho divadla Romathan v Košiciach. „Daniela Hivešová-Šilanová nebola Rómka, ani sa tým nikdy netajila. No mnohí o jej nerómskom pôvode pochybovali, pretože nebolo zvykom, aby ne-Róm robil v prospech Rómov. Ako ne-Rómka pre Rómov urobila oveľa viac, ako mnohí Rómovia a právom jej môžeme byť vďační. Všetci. Rómovia i ne-Rómovia.

Ako ne-Rómka ovládala rómsky jazyk (slovom i písmom) lepšie, ako poniektorí rómski lídri i rómski novinári. (…) Daniela Hivešová-Šilanová, zakladateľka a štatutárka občianskeho združenia s dôležitým názvom Jekhetane – Spolu, sa snažila spájať ľudí – Rómov i ne-Rómov. Lebo vedela, že bez spoločnej práce sa veci dopredu nepohnú. Mala rešpekt. Prirodzený. Tak silný, že bola rómskejšia ako mnohí Rómovia,“¹ napísal o nej v jednom z článkov súčasný šéfredaktor Romano nevo ľil Roman Čonka.

POSOLSTVÁ

A niekedy možno stačí

obložiť sa knihami priateľov –

a čítať z nich,

akoby si čítal z listov,

ktoré napísali práve tebe,

ich slová, ich teplo,

ich blízkosť.

Z básnickej zbierky

Okamih optimizmu, 1985

Kontakty s rasizmom

Spolupráca s rómskou menšinou priniesla Danke aj novú skúsenosť – prvý osobný kontakt s rasizmom. „Skutočný rasizmus som spoznala aj na vlastnej koži. Od posmechu šéfov ROH, ktorí mi pri povolení činnosti súboru odporúčali anticigánsky sprej až po nepríjemný zážitok na stanici v Kysaku. Keď sme tam stáli a čakali na vlak, pretože sme išli na nejakú súťaž, hneď ako nás zbadali policajti, prišli nás legitimovať. Ešte pred rokom 1989! V Liptovskom Mikuláši nás nepustili do kaviarne. Bol to pre mňa šok. Aj som sa hádala. Zbytočne. Tento postoj som nemohla pochopiť,“² povedala v jednom z rozhovorov pre denník SME. Stretávala sa so strašnými vulgárnosťami, ktoré ju však neodradili, ale práve naopak, presvedčili pokračovať v boji za práva rómskej menšiny. Chodila po osadách a prosila Rómov, aby napísali články do jej novín. „Myslela som si, že keď budem pracovať s Rómami, bude to prijímané s pozitívnym ohlasom od majority, ale aj od Rómov, ktorým sme chodili so súborom hrávať divadlo. Zažila som ale zvláštne situácie, keď mali ísť prešovskí Rómovia prvýkrát hrať do Jarovníc a nedokázala som ich donútiť, aby prešli cez most, ktorý delil gádžov od Rómov. Posúvala som ich, dotkla som sa speváčky a ona sa celá triasla. Ostýchali sa, smiali sa, báli sa vystupovať pred vlastnými ľuďmi,“ spomína ďalej Danka v dokumentárnom filme.

Vďaka Rómom sa naučila po rómsky. Pretože chcela, aby ľudia, ktorí spievajú rómske pesničky, zároveň rozumeli tomu, o čom spievajú a aby aj rómskym deťom ukázala, že ich pesničky sa môžu spievať aj po slovensky. Tak vznikla dvojjazyčná slovensko-rómska kniha s rozprávkami a pesničkami Vtáčatko Koráločka.

Aj keď majú teraz Rómovia vlastné divadlo, noviny, strednú umeleckú školu či katedru rómskej kultúry, chcela, aby aj „Nerómovia videli, že to nie sú len tanečníci a huslisti, ale že vedia a robia aj iné veci.“³ Chcela stále viac, no mnoho vecí už pre chorobu nestihla dokončiť.

DOSPELOSŤ

Odkedy vieš,

že na prázdnom sedadle,

vedľa teba a nádeje

– rovnako spôsobne

a trpezlivo –

sedí smrť,

odvtedy žiješ

už len

život.

Z básnickej zbierky

Okamih optimizmu, 1985

Vedľajšia epizóda života

V minuloročnom vydaní novín Romano nevo ľil, pri príležitosti desiateho výročia jej úmrtia, venoval šéfredaktor Roman Čonka Daniele Šilanovej dvojstránku spomienok jej blízkych spolupracovníkov. Azda najviac zo všetkého vystihli celú Dankinu podstatu slová jej priateľky, etnografičky a historičky, Zuzany Kumanovej:

Už sa nepamätám, kedy som ju stretla prvý raz. Niekedy okolo roku 1995, z tohto obdobia si ju pamätám ako energickú štíhlu ženu so zapletaným vrkočom. Keď pohybovala hlavou, jej vrkoč lietal naokolo. Ženský sexepíl, trošku dievčenská, hravá a hlavne jej všade bolo plno. (…) Dlho sa mi zdalo, že bola večné dievča ochotné sa kedykoľvek zastaviť a obdivovať východ slnka, prísť do osady a hrať sa s deťmi, len tak sa radovať. V tom čase sa mi zdalo, že máme vek naopak. Mala veľa energie. A potom si ju pamätám, keď okolo novín sústredila viacero mladých ľudí. Chcela, aby sme písali, stretávali sa. V každej dennej a nočnej hodine zdvíhala telefóny a bola pripravená na dlhé rozhovory, keď bolo treba.

Bolo to aj v čase, keď sa choroba objavila po prvý raz. Volávala aj z nemocnice, keď jej tiekla chemoterapia a zdalo sa, že choroba je vedľajšou epizódou jej života. Bolo dôležité vydať noviny, napísať projekt, ísť na stretnutie a popri tom učila na konzervatóriu a asi robila kopu iných vecí. Podarilo sa jej nájsť a podporovať niekoľko mladých ľudí, ktorí sa stali dopisovateľmi novín. Takú nesúrodú skupinku, ktorú ale dokázala zanietiť a vtiahnuť do diania. Viacerí dodnes hovoria, že bez jej podpory by nikdy nezačali písať. Ona tie noviny robila inak, srdcom, a tomu sa snažila naučiť aj nás.

Neskôr si pamätám, že choroba si vybrala svoju daň a po chemoterapii jej začali rásť iné vlasy, už to nebol ten lietajúci vrkoč, ale husté čierne kučeravé vlasy. (…) Vtedy sa mi zdalo, že sa zmenila. Zvážnela.

A potom predávala dom po rodičoch. Ničilo ju to. Nevedela sa starať o dom v Bratislave, ktorý ani nepotrebovala, ale bola si vedomá, že stráca svoje spomienky, že sa zbavuje niečoho viac, ako len stavby. Boli sme v tom dome viackrát – v záhrade mi ukazovala bazénik, alebo skôr vaničku, v ktorej sa hrávala ako dieťa. Hovorila o detstve a mladosti, o inom živote než bol ten, ktorý neskôr žila v Prešove. Vlastnú literárnu kariéru zamenila za boj za rómsku kutlúru.“⁴ Tieto spomienky vystihujú presnú esenciu ženy – bojovníčky, ktorou Danka Šilanová bola.

Detské spomienky

A pre mňa, ako autorku tohto článku, ostane navždy „tetou Dankou“ – vždy usmiatou a energickou ženou s nákazlivým smiechom. Pamätám si, ako ma na dovolenke v Bulharsku učila plávať a ako po kúpaní chcela poznať myšlienkové pochody všetkých detí, ktoré tam vtedy boli, aby ich mohla pretaviť do svojich rozprávok. Keď sme sa raz vrátili z pláže, dala mi do ruky malú mušľu a s napätím a perom v ruke čakala, čo k tomu poviem. Keďže som nemala v tom čase viac ako sedem rokov, jediné, čo mi napadlo, bolo: „Mušlička sa mušličkuje, až sa celá domušličkuje“. Hanbila som za svoju nekreativitu, ale o pár mesiacov neskôr sme od tety Danky dostali dvojknihu Chlapec a more a Zuzankine motýle, kde bola kapitola o mušličkovom dievčatku práve s týmto „zaklínadlom“. Bola som ohromená, ako len malé dieťa môže byť, keď číta vo „veľkej” knihe svoje vlastné slová.

A aj keď Danka nemala vlastné deti a nevídali sme sa až tak často (teraz viem, že kvôli všetkej tej práci, ktorú robila), vyžarovalo z nej veľmi veľa lásky. Dávala ju každému. Opustila nás pred jedenástimi rokmi a mňa stále v dobrom prekvapuje, keď zisťujem, koľkých ľudí ovplyvnila (a verím tomu, že svojou výbušnou a neoblomnou povahou niektorých aj riadne vytočila) a koľkým ľuďom chýba.

autorka: Nina Šilanová

Rubrika „Ženy Prešova“ vznikla v spolupráci s o. z. MyMamy.

Za fotky ďakujeme rodine a Denise Havrľovej.

¹ www.romea.cz/cz/zpravy/co-robi-romske-media-romskymi

² https://www.sme.sk/c/4053056/daniela-hivesova-silanova-moderna-rebelka.html

³ Tamtiež

⁴ https://issuu.com/jekhetane-spolu/docs/romano_01_2018

Zanechala nám odkaz (dodatok Denisy Havrľovej)

V dvadsiatich troch rokoch ju oslovila Daniela Hivešová-Šilanová, aby začala externe prispievať do rómskych novín Romano nevo ľil, rok na to sa presťahovala do Prešova a začala tam pracovať na plný úväzok. V roku 2008 sa stala ich šéfredaktorkou, v súčasnosti však už ako novinárka nepracuje. O Daniele Hivešovej-Šilanovej a jej obrovskom vplyve na svoj život píše Denisa Havrľová.

Nikdy som si nemyslela, že raz budem písať tieto slová. Daniela Hivešová-Šilanová nečakane a náhle odišla do umeleckého neba a vo mne zostalo veľké prázdno. Bola neoddeliteľnou súčasťou môjho života. Naučila ma vnímať čaro slova, narábať s ním, tešila sa z každej mojej básničky a povzbudzovala ma ešte k väčšej tvorivosti. Bola a navždy zostane mojou najväčšou inšpiráciou a vzorom. Bojovala za Rómov a ja si doteraz kladiem otázku, či to stálo za to. Nikdy jej nešlo o uznanie a dokonca nečakala ani obyčajné „ďakujem“. Radovala sa, keď vedela, že pomohla a motivovala niekoho, kto ju potreboval. Stretli sme sa na besede v knižnici vo Zvolene. Mala hovoriť o svojej tvorbe, ale hovorila o rómskych novinách Romano nevo ľil a o Rómoch. V jej očiach bolo zapálenie a radosť, zaregistrovala ma a usmiala sa na mňa. Pamätám si, ako ma oslovila:

„Prepáčte, vy ste Rómka? Poznáte Romano nevo ľil, mohli by ste nám písať o Rómoch zo Zvolena.“

Táto veta sa stala pre mňa osudnou, a tak sa začalo naše priateľstvo. Jej obetavosť a viera v lepší život Rómov ma fascinovala. Trpela som pri každom podraze, ktorý jej niektorí neprajníci spôsobovali, a zároveň ju obdivovala, že i napriek tomu pokračuje v boji a nestráca vieru v rómsky národ. Často jej novinári kládli otázku, či nemá rómske korene, nie nemala, ale bola ich najväčšou osobnosťou aj bez toho, aby bola Rómka.

Romano nevo ľil si vtedy vážili mnohé osobnosti, ale často som sa jej pýtala, či si ich vážia aj Rómovia. Opakovala mi ustavične: „Sú to jediné informácie, ku ktorým sa dostanú aj Rómovia z osád.“ Každé slovo, strana, fotografia prešli jej rukami. Pracovala často do rána a na druhý deň už predstúpila pred svojich študentov na Strednej umeleckej škole v Košiciach. Milovala divadlo a jej študenti milovali ju. Urobila toho viac ako ktokoľvek, ale kladiem si otázku, urobila niečo pre seba? Túžila sa vrátiť k svojej tvorbe a písať básne, snívala o krásnom balkóne plnom kvetov. Nebol čas a ona vo svojom byte ostala akoby prikovaná k počítaču, všade porozkladané papiere s článkami, fotografiami, jej byt bol druhou redakciou.

Naučila ma viac ako ktokoľvek, zmenila mi život, stala sa mojím anjelom a životnou šancou. Neviem, či dokážem aspoň sčasti to, čo ona, neviem, či mám toľko viery a sily bojovať za to, za čo bojovala. Ale sľubujem, že to, čo tu zanechala, navždy zostane. Jej odkaz je vo mne a ja sa ho budem snažiť šíriť ďalej najlepšie, ako viem…

Denisa Havrľová