Denník N

Ako sa znásilňuje sloboda prejavu

Sloboda prejavu je veľmi krehká inštitúcia. Jej pravá podstata spočíva v základnom ľudskom práve, vyjadrovať svoje názory a postoje, prispievať k spoločenskému diskurzu, aby na základe rôznorodosti myslenia spoločnosť bola duchovne bohatšia a lepšia. Jej krehkosť je v tom, že slobodu prejavu dokážu mnohí zmeniť na anarchiu, až morálne šialenstvo, kedy pľujú horké sliny a zdôvodňujú to právom, ktoré iným hanebne upierajú…

Budem hovoriť o odvrátenej tvári  žurnalistiky, o korupcii medzi určitou skupinou novinárov. O korupcii, založenej na znásilňovaní slobody prejavu, o tom, ako ušľachtilé princípy možno zneužiť na rozsmraďovanie morálneho šialenstva medzi verejnosťou.

Niektorí novinári, najmä leniví a nekompetentní, sú úplatní! Viac ako lekári, viac ako sudcovia, viac ako akákoľvek iná profesia. Jednoducho preto, že zarábajú oveľa menej, čo im nestačí k životu na domnelom výslní. Korupcia nie je síce o povolaní, ale o charaktere. Korupčné správanie nie je automaticky atributívne pre to-ktoré povolanie. Ide však o príležitosť. Príležitostí u novinárov nie je zasa až toľko, teda medzi slušnými novinármi. Príležitosť na amorálnosť treba hľadať len v amorálnom prostredí, a takým sú najmä bulvárne médiá, ktoré sa nevenujú žurnalistike, ale mediálnemu merkantilizmu. Preto je dôležité rozlišovať medzi žurnalistami a tzv. novinármi – merkantilistami.

Merkantilisti sa vo veci, o ktorej informujú, nevyznajú; merkantilisti sú leniví na to, aby boli investigatívni v hľadaní pravdy; merkantilisti milujú skratky, schémy, hotové causy, rýchlo vyriešené prípady a neznášajú premýšľanie. Hlavným morálnym princípom nie je objektívna žurnalistika, ale vyšší plat, vyšší osobný „rating“ alebo iné benefity, ktoré dnes symbolizujú spôsob života v štýle „in“. Preto sú korumpovateľní!

Ako funguje korupcia medzi merkantilistami?

Spôsobov je niekoľko. Prvým je autocenzúra, druhým je „odvaha“ škandalizovať. Ak chce niekto znemožniť sebe alebo nejakej skupine nepohodlného človeka, nazhromaždí takému novinárovi-merkantilistovi niekoľko faktov, ku ktorým pridá dramatický sujet a causa je na svete. Naservírované. Napríklad právo vyjadriť sa ku každému obvineniu je základným ľudským právom a dokonca, neupiera sa ani najťažšiemu zločincovi. Novinári právo druhej strany na vyjadrenie upierajú, alebo falšujú. Motiváciou nemusia byť vždy priamo peniaze, ale napríklad zvýšenie „ratingu“ novinára v redakcii, zvyšovanie nákladu a predajnosti a mnohé iné sofistikované benefity. Merkantilisti zabíjajú! Slovom. Klasik bol povedal, že ak vezmeš človeku dobré meno, ako by si mu vzal život…

Najlepšie sa veci spoznávajú na skutočných príbehoch. Porovnajme si prácu s faktami a prácu s pravdou.

V časti verejnosti je známy prípad otca, ktorého krivo obvinili zo sexuálneho zneužívania svojich detí a dostal sa do väzenia. (Myslím, že Jozef Mikloško o tom napísal knihu.) Po dlhom čase sa prevalilo, že je to všetko lož, zlomeného človeka pustili von. Z tohto prípadu si vezmime fakt – odsúdenec. Vezmime si situáciu, že po rokoch bude ten odsúdenec zasa ležať niekomu v žalúdku, a ten niekto zájde za „našim“ novinárom. Na fakte „odsúdenec“ rozbehne škandalizovanie, napríklad so sujetom, ako taký človek môže byť, povedzme učiteľom? Hoci si nevinne vytrpel, hoci ho žiaci milujú, hoci ho nadriadení považujú za odborníka. Novinár však zverejnil len fakty! A zničil život úbožiaka po druhý raz. Lebo – veď sloboda prejavu!

Iný prípad je možno o čosi dramatickejší. Opäť odsúdenec. Opäť nespravodlivo odsúdený. Opäť si trest odpykal. Po rokoch sa vzdal zápasu o spravodlivosť, zvýšil si kvalifikáciu, vypracoval sa na medzinárodne uznávaného odborníka, v práci je rešpektovaným človekom, angažuje sa pri ochrane detí, nezištne pomáha, a možno práve preto sa stal komusi tŕňom v oku. A na scénu zasa prichádza „náš“ novinár, ktorý bohorovne súdi, pracuje s faktami a vykričí do sveta – pozor! Podvodník! Trestanec! Pozor, už niekoľko rokov pracuje a žije medzi nami…

Pritom, ak by bol novinár investigatívny a hľadal pravdu, mohol sa pohybovať po dvoch rovinách. Po prvé – mohol publikovať pozitívny príklad nezlomnej vôle človeka, ktorý sa zo samého dna vyškriabal takpovediac na Olymp svojej profesie a rozdáva okolo seba dobro. Ak by to bol zločinec, dokázal by sa vyrovnať s krivdou osudu a byť naokolo osožný? Kdesi mi raz zarezonovala myšlienka – ak do človeka nevidím, posudzujem ho podľa jeho skutkov. „Nášmu“ novinárovi sa však takýto prístup nehodil do dramatizácie sujetu a obhajoby „spravodlivosti“…

Po druhé: keby dal tomu človeku možnosť vyjadriť sa, tak by sa dozvedel veci, možno oveľa dramatickejšie, a možno oveľa viac potrebné na zverejnenie… Napríklad to, že po žiadosti onoho odsúdenca o mimoriadny opravný prostriedok, dostal ponuku na milosť. Odmietol ju s tým, že on nechce milosť, ale spravodlivosť. A začalo preňho peklo. „Náš“ novinár by sa bol dozvedel, že prokurátor zistil, že odsúdenie bolo založené na falošných dôkazoch, no nikto sa už vecou nechcel zaoberať… Tiež by sa dozvedel, že ten „trestanec“ sa stal obeťou policajného vydierania (o čom sú dôkazy), že tomu „trestancovi“ išlo niekoľkokrát o život. A tak si jedného dňa povedal – vyšetrovanie skončilo, zabudnite… S pomocou ľudí, ktorí mu verili a veria sa zmohol, postavil sa na nohy a je svojmu okoliu, i spoločnosti užitočný. Vie to každý, kto ho posudzuje podľa jeho skutkov. Toto všetko sa však do sujetu „nášho“ novinára nehodí, nevedel by to spracovať, nemá na to dosť vedomostí, ani schopností, aby vedel rozmýšľať inak ako cez víziu vlastnej hodnoty.

Všetci to vieme. Médiá manipulujú. Médiá ničia životy ľudí. Médiá otravujú klímu spoločnosti, ako smog nad mestom. Ľudia však stále konzumujú, a konzumujú a konzumujú. A „novinári“ si mädlia ruky a chodia s nosom hore, že akože oni sú nezávislí, na nich nikto nemá.

Sloboda jedného človeka končí tam, kde začína sloboda druhého. Keby sa ľudia riadili týmto princípom, bulvár by neprežil ani deň!

Ešte jedna dôležitá poznámka – tento blog nie je o serióznej investigatívnej žurnalistike! Tento blog má varovať pred pseudožurnalistikou a má ambície prispieť k tomu, aby ľudia začali kriticky premýšľať. Aby sa nedávali vtiahnuť do rôznych mediálnych hier, ktoré reprezentujú skryte či otvorene rozličné partikulárne záujmy. Sloboda prejavu je predovšetkým o zodpovednosti a charaktere. Sloboda prejavu má slúžiť verejnému záujmu v tom, aby ľudia mali správne informácie a mohli kvalifikovane participovať na veciach verejných. Akému verejnému záujmu však poslúži napríklad to, ak človeka, ktorý sa stal spoločnosti osožným, napriek nepriazni svojho osudu, očiernim a zatlačím opäť hlboko pod čiernu zem?

Teraz najčítanejšie