Umenie v pivnici

V podzemí Šarišskej galérie sa nachádza pozoruhodná výstava. Od 17. októbra 2019 sú prístupné verejnosti diela košického sochára Juraja Bartusza (autora sochy Jakobyho na Alžetinej ulici v Košiciach, autora sochy Andyho Warhola v Medzilaborciach aj vysokoškolského pedagóga Fakulty umení v Košiciach a tiež umelca akčného a konceptuálneho umenia )

Výstava má názov Náhodne nájdené. Zaujímavý názov evokuje v nás akési očakávanie prekvapenia, či náhody alebo znovuobjavenia takmer zabudnutého. V prípade výstavy diel Juraja Bartusza sa jedná o tú poslednú verziu.

Na neaktualizovanej webstránke Šarišskej galérie, tam okrem výstižnej dokumentárnej fotky veľa informácií o výstave nenájdete, to však neznamená, že by o dielach svetového formátu nebolo čo písať a hlavne vidieť. Mimochodom ani výstava Gauguinových výtlačkov z originál matríc, čo našiel Štefánik na Tahity, nie je na tom oveľa lepšie.

V skutočnosti sa v suteréne Šarišskej galérie nachádza výstava diel svetového charakteru. Suterén má sám o sebe svoje čaro : červenou tehlou vykladané steny, ručne sekané kamene, tajomné strmé schody dole, tma ak sa dostanete až do príliš zadných miestností, priestor, kde sa zastavil čas. Ak si odmyslíme a nevšímame si biele obloženie elektrických káblov a potrubie rovno nad hlavami – tak romantika a mystika času v jednom.

Dole schádzame po schodišti, ktoré mi pripomína vínne pivnice v Tokaji. Myslím, že práve na podobné dobroty slúžili aj pivnice pod mestskými domami v Prešove. Možno sú aj jednotlivé domy poprepájané týmito pivnicami, aspoň dávno ich tak z bezpečnostných dôvodov budovali. V prípade vojny vedeli cez nich obyvatelia ujsť.

Hneď, keď nemusíme sústredene pozerať pod nohy na strmých schodoch, tak prvú vec, čo vidíme dole, je štvorcový hlinkový objekt s červenými pásmi na okrajoch. Obrazový tvar diela je zavesený na stene na tyči vzadu. Je to dômyselné dielo typu mobilov. Obraz sa dá otáčať a jednotlivé pásy hliníku sa zasúvajú a vysúvajú podľa polohy diela. Všetko s príslušným zvukom nárazu kovu na kov. Hliníku na hliník. Dielo sa otáča a pomaly zotrvačnosťou zastavuje. ( Pozor, nepozerať dlho, aby sa nám hypnoticky nezakrútila hlava :)

A teraz sa môžeme rozhodnúť doprava alebo doľava. Idem doľava. Cesta vysypaná drobným kamením.Biele podstavce a nich Bartuszove diela zo sedemdesiatich rokov minulého storočia :

Časopriestorová hlava , 1976 Časopriestorová plastika, Kozmická hlava,…( ach, tie super kozmické názvy ), ďalej niečo s Mužskou pýchou či príťažlivosťou ( už si nepamätám,presný názov, ale pri pohľade na dielo mi bolo jasné, čo myslel ). Diela sú zložené z hladkých kovových platní navrstvených na seba. Sú plošne vodorovne položené a dá sa s nimi točiť. Čím nižšiu platňu chytíte, tým to ide ťažšie ( no jasné gravitačná váha sa zvyšuje smerom dole ! ). Na hladkom lesklom kove sa odráža svetlo elektrických žiariviek. Kvalitné práce. Plastiky upútajú samé od seba bez veľa slov.

Otáčam sa a pravý opak . Dielo konceptuálneho charakteru ( snáď ) . Takisto postavičky, ale tentoraz vytvorené z omotanej syntetickej šnúry. Bielej . Pripomína mi to polyamidový motúz ktorým otec priviazoval paradajky v skleníku ku paliciam. Šnúra bola namotaná presne na takom veľkom kolíku a bolo jej veľa. Robil to každý rok a ona nejako neubúdala . Až raz sa zmotala a zauzlila a stratila sa mi z dohľadu. Bartuszovo dielo má názov Rodinka . Pekná asociácia.

Prechádzam na opačnú stranu suterénu. Keby sa to dalo obísť okruhom pivnicami, bolo by to zaujímavejšie.   Vpravo prechádzam popod zavesené saká až k súboru diel, ktoré dali názov celej výstave. „Náhodne nájdené“. Plastiky pripomínajú malé architektonické projekty . Ako malé vežiaky . Diela sú zhotovená z dreva a navrstvené do výšky . Biela, čierna, červená. Pri príprave na výstavu ich umelec našiel v svojom ateliéri a ešte neboli nikdy vystavené. Teda ak si dobre pamätám, lebo cez vernisáž som nepočúvala vzorne.

Idem ďalej . Biela vrstvená plastika, 1984. Manekýn, 60te roky, pieskovec a nakoniec posledná plastika. Okienkom nakukneme do vedľajšej chodby a vraciame sa.

Stojíme pod zavesenými sakami, prechádzame popod nich, búchajú nám o hlavu. Všetky sú biele. Svetlé, od snehobielej rifľovky až po krémovobielu. Dvojradové aj jednoradové zapínanie, rôzne strihy. Popísané menami a podpismi. Sem-tam hviezdičky a miniobrázky. Piktogramy. „Klára, Hraško,Odpor, m´Maliarska baška, Kyša, SAX, Bikavér, Viki, Boďo, Adam, Socha v Meste, Barmánek, Marek, Zelený m. , Kata, Wanda, Dávid, Zana, Erika, Janka, Keram,  ……….“ a kopa iných. Mená ľudí , čo boli na vernisážach výstav Juraja Bartusza. Sochár Bartusz nosil tieto saká na svoje výstavy a dával ich podpisovať návštevníkom priamo na ňom počas vernisáže.

Čo nám to tu nechali v okne ? Pohárik s centrofixkami. Je to jasné. Tomu sa nedá odolať. Fixky na podpis.

Šup a sú tam aj naše mená. Dnešná vernisáž je ukončená ako sa patrí. Skladám prázdny pohár s vínom a vychádzam hore. Víta ma tvár mladého Bartusza. Čiernobiela momentka. Dnes už 84 ročný umelec je na nej fešák s dlhými vlasmi a s pichľavým pohľadom.

Boli to roky práce,…. tu sme to videli a toto bola fajn výstava. Ešte raz sa obzriem a…

Dovidenia.