Bol som v Amerike. Hľadal som americký sen a našiel džungľu

Do Spojených štátov som išiel preto, aby som ich spoznal a pochopil. Išiel som tam preto, aby som si vyvrátil nejasný pocit, ktorý sa mi nepáčil: že niečo tam nie je v poriadku.

Namiesto toho som dospel k záveru, že Amerika síce je výnimočná krajina, ale jej systém vyčerpal svoj potenciál a dnes vedie k nespokojnosti. Povedané v skratke: príliš veľa ľudí sa jednoducho má zle.

Pokúsim sa opísať, z čoho sa tento pocit skladá. Pokúsim sa objasniť to, prečo sa Američania podľa všetkého zle majú. Pokúsim sa vysvetliť, prečo žijú v akejsi zvláštnej džungli. Bez toho, aby som si nárokoval na bezpodmienečnú pravdu, som pochopil, ako mohli zvoliť Donalda Trumpa.

Zdravotná starostlivosť: čísla nesedia

Bývame na Manhattane, izba na 24. poschodí je o poznanie menšia a najmä nižšia ako vo Washingtone. Darmo, nie je miesto. Našťastie sa dozvieme, že ak pôjdem stále rovno, Central Park je neďaleko. Neďaleko znamená 80 blokov. Desať kilometrov? Takto je to s rozmermi a vzdialenosťami.

O Donaldovi Trumpovi hovorím iba vtedy, keď o ňom začnú hovoriť domáci, ale sú témy, ktorým sa nedá vyhnúť: zdravotná starostlivosť, zbrane. A tak sa rozprávam s jedným z našich troch sprievodcov. Podstúpil menší zákrok na kolene, ani nepoužije slovo operácia. Keďže má poistenie, stálo ho to len 3 000 dolárov. Hovorím, že my sme sa v Európe niekedy veľmi dávno zhodli, že nie sme idioti, a zaviedli všeobecné zdravotné poistenie. Prikývne.

Či chcete, alebo nie, minimálne raz za život sa vám totiž niečo stane. Zlomíte si rebro, zahnisá vám slepé črevo, prestane fungovať práve to koleno, alebo vás postihne vážna choroba. Ženy porodia dieťa. Sotva máte na výber. Aj v prípade, ak poistenie máte, väčšinou vám nepokrýva všetko; ak ho nemáte, starostlivosť je mimoriadne finančne náročná a splácate ju roky. Nepoistení sú zároveň väčšinou práve tí najchudobnejší. Dvojitý úder. A čo ak sa vám to počas splácania stane znova?

Bez poistenia bolo v Spojených štátoch v roku 2018 až 27,5 milióna ľudí. Podiel medical bankruptcies, teda osobných bankrotov vyhlásených preto, že si nemôžete dovoliť splácať zákroky, stúpol zo 44,5% v roku 2005 na 66,5% v roku 2018. Ročne postihuje 530 000 ľudí. Výdavky na jedného pacienta dosahujú pritom v USA 10 586 dolárov a sú násobne vyššie ako 2 290 dolárov, ktoré do jedného pacienta ročne investujeme na Slovensku

Spojené štáty na zdravotnú starostlivosť míňajú 17,2% HDP, teda viac ako dvojnásobok toho, čo v priemere iné vyspelé štáty. Napriek tomu sú základné ukazovatele — detské a odvrátiteľné úmrtia — znepokojuúce. Nedáva to zmysel, čísla nesedia. Niekde musí byť chyba, a to, že lepšia zdravotná starostlivosť je neamerická, je spirituálny argument, pri ktorom každý nestranný človek povie, že je to jedno.

Ako vo svojom skvelom článku píše Jakub Goda, “USA majú proporčne najviac tehotných tínedžeriek v rozvinutom svete, decká majú v školských PISA testoch priemerné až podpriemerné výsledky, v spoločnosti je takmer najnižšia miera dôvery voči iným ľuďom, v mnohých mestách je bezdomovecká kríza, ale napríklad aj najvyššie percento detí vyrastajúce v rodine s len jedným rodičom alebo najhoršie skóre v UNICEF index of child well-being (index kvality života dieťaťa)”.

Hovoríme o jednej z najbohatších krajín na svete. Prečo to tak je a čo to znamená?

Sloboda, hľadanie šťastia a bariéry

Let z New Yorku do Portlandu trvá šesť hodín a ja rozmýšľam nad tým, že Spojené štáty ako jednoliaty celok neexistujú. Jednotlivé štáty sa odlišujú prostredím, zákonmi aj kultúrou. Washington je pekný, ale administratívny a vlastne nudný, New York je svetová metropola a Portland je zas najpodobnejší európskym mestám — už len tým, že tu premávajú električky.

Colin Woodward vo svojej knihe American Nations hovorí, že ide o jedenásť súperiacich regionálnych kultúr. Ak je v Spojených štátoch prisťahovalcom prakticky každý, sotva možno hovoriť o spoločnej histórii. Ak je to taká obrovská, kultúrne a legislatívne rôznorodá krajina, sotva možno hovoriť o spoločných pravidlách. Medzi federálnou, štátnymi vládami a jednotlivcami navyše prebieha neustály boj o to, kto čo môže.

Jednotiacim prvkom je preto myšlienka a tá myšlienka sa dá zhrnúť zhruba takto: všetci ľudia sú si rovní a každý má právo na hľadanie svojho šťastia presne tak, ako sa to píše v deklarácii nezávislosti. Kľúčovou nadstavbou je však presvedčenie, že ak sa dostatočne snažíte a máte aj trochu šťastia, môžete zažiť to, čomu hovoríme americký sen. Jednoducho — mobilita smerom nahor je nielen možná, ale aj prirodzená, každý si je strojcom svojho osudu.

Pomerne zásadný problém je v tom, že to nie je pravda. Americký sen už nefunguje. V 21. storočí jednak už tušíme, že každý si tak celkom strojcom svojho osudu nie je, a jednak vám v Spojených štátoch niekto do cesty aktívne kladie bariéry. A štát to naozaj nie je.

Zdravotná starostlivosť je len začiatok, tých nášľapných mín je skrátka priveľa. Spojené štáty patria spomedzi najbohatších krajín k štátom s najnižšou — a klesajúcou — spoločenskou mobilitou. Mimochodom, spolu s Britániou. A napríklad narozdiel od Slovenska.

No a ak základná paradigma štátu nie je pravdivá, čo to znamená?

Predstavte si, že vás lekár zabije

O opiátovej epidémii sa toho už popísalo viac ako dosť, a stále to nič nemení na tom, že ide o absurdnú katastrofu. Neexistuje racionálny ani ľudsky obhájiteľný dôvod, prečo by v 21. storočí v jednej z najbohatších krajín sveta ľudia zrazu mali žiť kratšie. A predsa sa to deje — v dôsledku opiátovej epidémie. Medzi rokmi 2014 a 2017 klesla priemerná dĺžka dožitia zo 78,9 na 78,6 roka. A tri roky klesala prvýkrát od rokov 1915-18.

Novinárka Beth Macyová v knihe Dopesick píše o prípade, kedy lekár opiáty predpísal štrnásťročnej nádejnej basketbalistke, ktorá si v zápase zlomila členok. V priebehu niekoľkých týždňov sa na nich stala závislá a o pár rokov bola mŕtva. Vzorec je zhruba takýto: lekár vám predpíše opiáty, beriete ich a ešte v rámci predpísanej doby ste závislí. Medzi opiáty totiž napríklad patrí aj heroín, to len aby sme mali predstavu, o akých účinkoch a akej závislosti hovoríme.

Keďže ste závislí, potrebujete ďalšie lieky. Vymýšľate si choroby. Nakoniec vám ich lekár odmietne predpisovať, a tak začnete recepty falšovať — horná sadzba je v tomto prípade 20 rokov. Samozrejme, opiáty si môžete kúpiť aj na čiernom trhu, miniete na to však všetky peniaze. A potom aj všetky ostatné. Nakoniec tak po vyčerpaní všetkých možností skončíte na heroíne, pretože ten je predsa len lacnejší. A potom, ak ste sa dovtedy nepredávkovali liekmi, alebo neskončili vo väzení, zomriete.

Presne tak sa to naozaj deje, a hoci prevažne chudobnejším a menej vzdelaným ľuďom zo zabudnutých regiónov, opiátová epidémia nediskriminuje: týka sa prakticky všetkých. Počet úmrtí spôsobených opiátmi stúpol od roku 1999 šesťnásobne, v roku 2017 ich bolo 47 600. Dosť na to, aby sa to prejavilo v celonárodnej štatistike — ročne sa to dá porovnať s americkými obeťami v Iraku, Afganistane a Vietname dokopy.

Kto za to môže?

Samozrejme, Američania si zrazu nespôsobujú šesťnásobne viac zranení, ani od roku 1999 nezačali masovo prepadať psychickým chorobám. Prečítal som na túto tému niekoľko kníh a množstvo článkov a všetky bez výnimky sa zhodujú v tom, že príčina je triviálna: farmaceutické firmy lekárov presvedčili, že opiáty sú riešením na všetko. S opiátmi budú všetci, no, pokojnejší. Všetko sa to začalo tým, že v roku 1998 bol ako liek s “minimálnou závislosťou schválený OxyContin. A nebola to celkom pravda.

Výsledok?

V roku 2016 vydali americkí lekári viac ako 289 miliónov predpisov na opiáty a hoci sme povedali, že sa epidémia týka prakticky všetkých, štatisticky najviac zasahuje nepoistených a nezamestnaných belochov žijúcich v malých mestách. Teda tých, ktorí už aj tak mali pocit, že na nich svet zabudol.

A tak, ak počujete Američana hovoriť o Big Pharma, vedzte, že to nie je pomätený odporca očkovania, ale v podstate bezbranný človek. Ako pacient totiž nemáte prečo a ani ako sami vedieť, čo vám je a ako to liečiť. Nemôžete byť odborníkom na všetko. Svojmu lekárovi máte a musíte dôverovať, inak ten vzťah nemá zmysel. Lenže práve tento lekár vám predpíše lieky, ktoré vám za niekoľko týždňov zničia život.

Situácia dospela tak ďaleko, že štát Oklahoma dokonca farmaceutickú spoločnosť Johnson & Johnson za spôsobenie krízy zažaloval. Dvadsiateho šiesteho augusta súd rozhodol, že firma musí štátu vyplatiť 572 miliónov dolárov — ide o prvý zo zhruba dvoch tisícok rovnakých prípadov.

Samozrejme, predsa len je lepšie byť skôr nažive ako bohatý, a práve toto je absurdný a veľmi konkrétny prípad toho, ako štát nedokázal jednotlivca ochrániť. Pred korporáciami. Nie prvýkrát som si hovoril, že sa niet o čom baviť, takto to jednoducho nemá byť a bodka. Náklady na sanáciu škôd totiž okrem iného dosiahli ešte v roku 2013 — teda v omnoho menej vážnej situácii — zhruba 78,5 miliardy dolárov, za posledné štyri roky sa odhadujú na viac ako 600 miliárd. A tieto náklady korporácie neznášajú. Alebo vlastne áno, čiastočne: prostredníctvom súkromného zdravotného poistenia. A kruh sa uzatvára.

Mimochodom, druhým dôvodom klesajúcej dĺžky dožitia je stúpajúci počet samovrážd. Preložené do ľudského jazyka to znamená, že sa ľudia majú zle.

Recept na spoločenskú paranoju

Z Portlandu letíme cez Chicago do Lincolnu v Nebraske. Takmer dvojhodinový let je pomerne jednotvárny. Nekonečná, nekonečná a plochá préria rozdelená úzkymi cestami na pravidelné štvorce. Pri každom veľkom štvorci jeden dom. Farmy. Nebraska je štyrikrát väčšia ako Slovensko a žijú v nej 2 milióny obyvateľov. Môžete ju nazvať srdcom Ameriky, ale aj flyover state — nezastavíte sa v nej, ak nemáte prečo. Väčšinou nemáte prečo. Preletíte ju.

Nebraska je zároveň republikánska, Hillary Clintonová vyhrala len v dvoch väčších mestách, Omahe a Lincolne, a v jednom z nich aj tak len o niekoľko stoviek hlasov. Navštívime miestnu políciu, rozprávame sa s hovorkyňou a špecialistom, ktorý monitoruje sociálne siete, aby predchádzal streľbe na školách.

Vlastníctvo zbraní je v Nebraske na úrovni 20% (v Arkansase 58%) a moja otázka znie takto: keď som ja bol frustrovaný tínedžer, buď som napísal zlú básničku, alebo som sa posťažoval kamarátom pri pive. Ako je možné, že v Amerike sa do ruky berie zbraň a strieľa sa na školách? Dostávam jednoduchú odpoveď: zbrane sú dostupné a príklady motivujú. Začarovaný kruh — čím viac sa strieľa, tým viac sa strieľa. Riešenie? Výrazné obmedzenie prístupu k zbraniam, hovoria policajti jednoznačne.

Samozrejme, právo vlastniť zbraň je zakotvené priamo v ústave a ja absolvujem aj túto diskusiu — ani netuším, ako často za posledných sto rokov moja krajina prepísala ústavu, hovorím, ale s ohľadom na bujaré dejiny sa to rozhodne stalo hneď niekoľkokrát. Ústava — nie, ani tá americká — nie je darom od Boha a nie je ani večnou pravdou. V Európe zvykneme ústavu prepisovať vždy, keď sa situácia zmení, a tu sa situácia zmenila. Toto nie je 19. storočie, Divoký západ už neexistuje.

Som presvedčený, že neexistuje racionálny dôvod na široké vlastníctvo zbraní, teda okrem tautológie, že mám právo, lebo mám právo. Nie vlastníctvo zbraní, ale ich absencia vedie k menšiemu výskytu streľby. Argument, že zbraň slúži na sebaobranu pri streľbe, je argumentom z westernu — je totiž lepšie mať nula strelcov ako dvoch. Namiesto toho je iba v Chicagu ročne strelnou zbraňou zabitých viac ľudí ako vo Francúzsku, Nemecku a Taliansku. Dohromady. Nemecká polícia napríklad za celý rok 2011 použila v zákrokoch proti obyvateľom iba 85 nábojov. Tiež dohromady.

Okrem toho, rovnako ako pri zdravotnej starostlivosti a opiátoch, opäť narážam na ten istý problém: nemôžeme predsa od každého človeka očakávať, že bude odborníkom v danej veci (v tomto prípade v sebaobrane) len preto, aby prežil obyčajný život. Nikto, kto má odstup, nemôže chcieť, aby jeho život vyzeral tak, že naňho na každom kroku číha nástraha. Je lepšie, keď sa nemusí brániť nikto, ako keď sa musia brániť všetci.

Mimochodom, medzitým, ako vyrazím na spiatočnú cestu a prídem domov, dôjde k ďalším dvom streľbám. Zahynie pri nich 32 ľudí, 51 je zranených, a tak nemožno obísť ešte jeden rozmer. Je to ukážkový príklad toho, ako sú pozitíva z práva jednotlivca vysoko prevýšené negatívami pre celú spoločnosť. Široké a len voľne kontrolované vlastníctvo zbraní je receptom na celospoločenskú paranoju a nestabilitu. Vedomie, že sa každú chvíľu niekde strieľa a každý, kto oproti vám kráča po ulici, môže mať zbraň (a napríklad zúfalo potrebovať opiáty), je receptom na strach.

A to vlastne všetky tieto problémy spája: je to psychicky náročné. Zo života je džungľa.

Nebuďme negativisti: podarilo sa vám vyštudovať

V hlavnom meste Nebrasky Lincolne je niekoľko stoviek metrov dlhé bývalé železničné nástupište. Tu, zhruba v polovici krajiny, sa kedysi jednoducho končila železničná trať, ďalej sa dalo ísť iba pešo alebo na voze. Tu sa vystúpilo, ďalej už každý svoje šťastie hľadal sám. Cesta vlakom do San Francisca aj dnes trvá 42 hodín.

Okrem toho je Lincoln aj univerzitné mesto. V štvrťmiliónovej metropole študuje viac ako 25 000 ľudí. A tak sa rozprávame s profesorom žurnalistiky a on hovorí o tom, ako noviny prichádzajú o čitateľov a nevedia získať peniaze. Ja mu hovorím, že v mojej malej krajine v strednej Európe existuje hneď niekoľko novín, ktoré články jedného dňa spoplatnili a — funguje to! Neverí mi, nie celkom.

Keď už ale sme na univerzite, nemožno vynechať ani dostupnosť vzdelania a jeho cenu. Náklady na vysokoškolské vzdelanie očistené o infláciu stúpli medzi rokmi 1978 a 2008 trojnásobne. Samozrejme, môžete študovať aj zadarmo, ale nič dnes nie je dôležitejšie ako vzdelanie, a tak chcete mať dobrý titul. Samozrejme, môžete si zobrať pôžičku, ale tú musíte splácať.

Na tom nie je principiálne nič zlé — ak si dokážete nájsť dostatočne dobre zaplatenú prácu, pri ktorej ju splácať môžete. Priemerný mesačný plat absolventa je o niečo viac ako 4 000 dolárov. Priemerný dlh sa pohybuje na úrovni 37 000 dolárov, ale 2,7 milióna absolventov dlhuje viac ako 100 000 dolárov. Pripočítajte rastúce náklady na život; pripočítajte dom, ktorý by ste si jedného dňa chceli kúpiť, a rodinu, ktorú by ste si chceli založiť. A to všetko za predpokladu, že sa medzitým nezadĺžite kvôli zdravotnej starostlivosti a vďaka lekárovi neprepadnete opiátom.

Kto teda má čas na americký sen? O nezamestnaných a nepoistených sa postarajú opiáty; fabriky pre nevzdelaných ale zamestnaných sa odsťahujú; priemerní vzdelaní majú čo robiť, aby vzdelanie splatili — ak sú zdraví. Ak je predpokladom, že čo najviac ľudí sa má mať čo najlepšie, toto nie je systém, ktorý to dokáže.

Všetky parametre ukazujú, že dnešná generácia mladých ľudí sa v USA prvýkrát bude mať horšie ako ich rodičia, a to materiálne, aj psychicky. Americká stredná trieda, tá bájna chrbtová kosť spoločnosti a garant zmieru, mizne. Väčšina jej bývalých členov sa pritom nehýbe smerom hore, ale prepadá naspäť do pracujúcej triedy. Navyše, ľudia sa nerozhodujú podľa štatistík, ale podľa pocitov: a množstvo absolventov vysokých škôl sa jednoducho považuje za chudobných.

Pomaly už aj rozumiem, prečo. Ale čo s tým?

White trash ako socioekonomický termín

Vyrazíme nie viac ako päťnásť minút z centra Lincolnu. Tu naozaj nič nie je, len železničná trať a nekonečné kukuričné polia. A tanečná sála postavená z drevených latiek. Line dancing je skupinový (rozumej masový) tanec na country hudbu; učí nás ho čiperná, azda osemdesiatročná pani, ktorá vyzerá, že ešte aj Reagan bol pre ňu komunista. Tanec má veľmi konkrétne kroky. Nedarí sa nám, nie je spokojná.

Lincoln je stredne veľké mesto so všetkým, čo k tomu patrí, ale teraz cítime, že sme inde: prvýkrát vidíme kovbojské klobúky a čižmy s americkými vlajkami, ľudia sú tu akýsi zanedbanejší a obéznejší. A obezita znamená chudobu. Pri vstupe prvýkrát zažijem to, o čom som doteraz len počul: každému, kto nemá 21 rokov, nakreslia fixou na ruku krížik, aby nedostal alkohol.

Po čase vyjdem von, neďaleko sa rozprávajú tri dievčatá. Na rukách majú krížik, 21 teda nemajú. Počujem ich bez toho, aby som ich počúval. Vlastne rozpráva iba jedna z nich. Má dieťa, ale nechal ju kvôli druhej, s ktorou má tiež dieťa, ale teraz je s treťou. Ale ak by sa vrátil a bol trochu normálny, bola by za. Predsa len.

Samozrejme, negeneralizujem, ale povedzme, že ide o vzorku veľkej a dôležitej skupiny ľudí, ktorí by mohli žiť aj lepšie a kvalitnejšie – namiesto toho zomrú zhruba tak, ako sa narodili, ak nie horšie. O mobilite smerom nahor môžeme hovoriť len sotva, generačná chudoba je tu bezfarebná. Schválne sa vyhýbam označeniu white trash, ale je najpresnejšie — nie ako nadávka, ale ako socioekonomický temín.

Píšem to preto, že v prostredí, výchove, vzdelaní a šanciach si naozaj nie sme rovní. Píšem to preto, že práve takíto ľudia by mohli ťažiť zo širšej sociálnej siete. Paradoxne však tí istí ľudia, ktorým by jednoznačne prospela výraznejšia podpora a teda silnejší štát, volia v priamom rozpore voči svojím záujmom.

Sú presvedčení, že ich štát chce okradnúť daňami, a ak im zoberie zbrane, už to nebudú oni — a tak volia tých, ktorí im nedajú to, čo najviac potrebujú: trochu menej mizerný život. Navyše, práve takíto ľudia potom tak veľmi často končia na opiátoch. Sú vlastne najzraniteľnejší a ja sa domnievam, že to cítia. A nevedia, čo s tým.

V 21. storočí, v jednej z najbohatších krajín sveta celý tento kruh nedáva zmysel.

Čo nezaznelo, a zanieť musí

Žiada sa povedať to, čo tu doteraz nezaznelo: bola to skvelá cesta. Išiel som na ňu s tým, že chcem Ameriku vidieť a spoznať a našiel som v nej mnoho inšpiratívnych vecí.

Výborné je dobrovoľníctvo, v rámci ktorého si okrem práce a rodiny nájdete ešte niečo, čomu sa venujete. Áno, tak to má byť. S tým úzko súvisí vedomie komunity; ten pocit, že existuje niečo spoločné, o čo sa treba starať a všetkým nám bude lepšie. Že v tom nie sme sami. To mi na Slovensku chýba.

Stretol som množstvo skvelých ľudí, ktorí sa nám v rámci svojho voľného času a zadarmo venovali a urobili všetko preto, aby sme v Amerike nielen boli, ale aby sme sa aj cítili dobre a pochopili ju. Veľmi sa mi páčila všadeprítomná slušnosť, pretože práve vďaka nej bola tá bežná, každodenná existencia omnoho menej stresujúca. Paradoxne, najlepšie som sa cítil v Lincolne v Nebraske, teda tam, kde nie je nič, iba Trumpovi voliči. Nie je to pravda. Tak, ako aj inde, aj tam žijú v prvom rade ľudia. Oni všetci by si zaslúžili lepší článok.

S očami upretými na poslanca, ktorého meno sa nevyslovuje, upozorňujem, že ak to pochopí tak, ako to nevyhnutne pochopí, tak to vôbec nepochopil. O Spojených štátoch som mohol napísať aj mimoriadne pozitívny článok a neklamal by som. Nedalo mi to však a snažil som sa prísť na to, prečo sa Amerika ocitla v akejsi zvláštnej slepej uličke.

A prišiel som na to, čo som sa v článku snažil vysvetliť.

Kam nasmerujete svoj hnev a bezmocnosť?

Neexistuje jedna Amerika, ale existujú spoločné problémy. Ani jeden z nich nesúvisí s imigráciou a Donald Trump ani jeden z nich nevyrieši. Písal som o zdravotnej starostlivosti, opiátoch, zbraniach, vzdelaní a sociálnej sieti – a všetky tieto problémy majú jedného spoločného menovateľa.

V každom z nich sa nachádza skrytá pasca, ktorá človeka zastihne nepripraveného. Nie je totiž jeho povinnosťou orientovať sa vo všetkých zákutiach všetkých oborov, nedá sa mať všetky schopnosti. Nie sme supermani a povinnosťou štátu je postarať sa o to, aby sme nimi nemuseli byť.

Súčasný stav síce zjednodušene, ale najlepšie vystihuje myšlienka, ktorá ani nie je moja: Spojené štáty majú pravidlá z 19. a systém z 20. storočia, ale píše sa storočie dvadsiate prvé. Že to tak je, možno pripísať na vrub konceptu, ktorý síce má svoju jasnú logiku, ale vo svojej súčasnej podobe sa vyčerpal. A okrem toho priveľkej moci korporácií a lobistických skupín. Inak sa to povedať nedá.

Americký život je džungľa – produkuje veľkých víťazov, ale na úkor priveľkých nákladov. Povaha práce sa zmenila: dnešná ekonomika neoceňuje robotníka za pásom, ale superhviezdy. A čo s robotníkom, ktorý zrazu už nič neznamená? A kedysi znamenal? Nuž, potrebuje cítiť, že to má nejaký zmysel. Potrebuje niečo dostať — nie preto, aby sme ho uplatili, ale preto, aby spoločnosť držala pokope. Volá sa to sociálny zmier.

Zo svetového hľadiska sú Spojené štáty unikátne myšlienkou, na ktorej boli založené. Všetci sú si rovní, každý má právo ísť si za svojím šťastím, a ak sa snaží a hviezdy sú mu naklonené, môže zažiť svoj americký sen. Dospel som však k záveru, že dnes to už nie je pravda a snažil som sa vysvetliť, prečo. No a ak to nie je pravda, celá premisa padá.

Ak sa čudujeme, odkiaľ sa nabral sentiment, ktorý viedol k zvoleniu Trumpa, dôvod môže byť aj v rozpore medzi deklarovanou myšlienkou a realitou. Ako občan ten rozpor v každodennom živote cítite. Uvedomujete si vlastnú bezbrannosť a dvere, ktoré sú zatvorené, hoci teoreticky by mali byť otvorené dokorán. Neviete s tým nič robiť, hoci sa napríklad snažíte, a nemáte to ani ako vyjadriť, lebo všetko a všetci sú skvelí a úžasní. Ste nespokojní? A čo ste zlyhali? 

Mimoriadne zjednodušene povedané: cítite, že vám klamú. Že presvedčenie, v ktorom vás vychovali, už nie je pravdivé. Všetky tieto javy spája práve zátaž na psychiku a my sa tak vraciame na začiatok, k tabletkám a samovraždám. Ak nemáte šťastie, tak sa jednoducho nemáte dobre — a parametre ukazujú, že Američania sa dobre nemajú. Čo s tým urobíte? Kam nasmerujete svoj hnev a bezmocnosť? Donald Trump pozdravuje.

Priateľom od libertariánov odkazujem, že toto nie je článok komunistu, lebo aspoň v našich zemepisných šírkach by sme mohli vedieť, čo komunizmus znamená. Som však presvedčený, že Spojené štáty potrebujú viac regulácií a viac zásahov. Ľudia potrebujú väčšiu ochranu : doterajší systém sa vyčerpal a neposkytuje občanom to, čo by im poskytovať mal v takej miere, v akej by im to poskytovať mohol.

Povedané inak — zlatá Európska únia, ktorá mi zjednodušuje život. Nikdy mi nenapadlo, že by ma tu niekto mohol zastreliť, neskrachujem kvôli operácii, lekár sa ma nepokúsi zabiť a aj dverí je tu otvorených viac. Únie síce možno je síce ťarbavá a zraniteľná zvonku, ale aj to je lepšie ako mať najväčšieho nepriateľa doma.

Americký sen už svojim občanom nedokáže zabezpečiť to, čo im sľubuje. Ak sa toľko ľudí dokázateľne má tak zle, chyba musí byť v systéme. A práve takýto systém potom nevyhnutne vyprodukuje niekoho ako Donald Trump.

Páčiť sa vám môžem tu.