Denník N

Bitka o Liptovský Mikuláš

Delostrelci z 5. delostreleckého pluku presúvajú svoju 152mm húfnicu do Bitky o Liptovský Mikuláš. V pozadí sú vidieť Vysoké Tatry.
Delostrelci z 5. delostreleckého pluku presúvajú svoju 152mm húfnicu do Bitky o Liptovský Mikuláš. V pozadí sú vidieť Vysoké Tatry.

Bitka o Liptovský Mikuláš bola druhou najkrvavejšou bitkou 1. československého armádneho zboru na rodnej zemi. Trvala 62 dní a u Spojencov spôsobila straty na úrovni 4563 mužov a žien.

Nadviažem na svoj článok o Bitke o Dukliansky priesmyk. V Januári 1945 odštartovala Červená armáda Visliansko-odriansku operáciu, pričom juhom Poľska bola vedená podporná Jaselsko-gorlická operácia. Front v Poľsku sa pohol a nebolo tomu inak ani v Maďarsku, čo primälo Nemcov a ich spojencov k ústupu od rieky Ondava. Nemci za sebou zanechávali otrávené studne, výbušniny nastražené v peciach alebo za dverami a taktiež rôzne drobné veci ako peňaženky, pištole alebo nože, ktoré boli prepojené s výbušným systémom a predstavovali zákerné pasce, na ktoré doplatili aj miestni civilisti. Prenasledovanie nepriateľa bolo komplikované nielen kvôli nástrahám, ale aj kvôli hrozbe prekvapujúcich protiútokov.

Oslobodzovanie Slovenska

Nemci kryli svoj ústup menšími jednotkami, protiútočili v sile práporu a snažili sa zachytiť v hornatom okolí Zborova. Čechoslováci ich prekvapili nočným útokom a 20. januára 1945 oslobodili Zborov a aj mesto Bardejov.

Počas oslobodzovania obce Kapušany bol vážne ranený Major Juraj Bílej, ktorý svojim zraneniam po dvoch dňoch podľahol. Bílej si odkrútil službu na Východnom fronte a neskôr sa stal veliteľom jazdeckého priezvedného oddielu 2, ktorý patril pod 1. divíziu Východoslovenskej armády, kde pomáhal vyzbrojiť partizánske skupiny Čapajev a Pugačov. Po odzbrojení armády sa Bílej pridal k partizánom a velil partizánskemu oddielu Bílej, ktorý sa rozrástol na 400 bojovníkov. Jeho jednotka sprvoti bojovala pod Partizánskym zborom Čapajev, ale neskôr sa pridala k východnej vojenskej skupine Detvan, ktorá bola podriadená 1. československému armádnemu zboru a operovala v nepriateľskom tyle. Bílejovi partizáni pomohli Sovietom oslobodiť mesto Michalovce a Bílej sa stal veliteľom 5. práporu 3. československej brigády, ale jeho bojová púť skončila po dvoch týždňoch…

Ďalšiu skúšku pre Čechoslovákov predstavovalo Branisko západne od mesta Prešov, kde bol 22. januára 1945 zastavený postup Sovietov. Dve československé pešie brigády vystriedali sovietsku 128. streleckú divíziu a postavili sa Nemcom brániacim hrebeň v okolí horského prechodu Branisko.

23. januára 1945 prešli Čechoslováci do útoku, postúpili jeden a pol kilometra a bojovali s nepriateľom na hranici lesa. Kým hlavné sily viazali nepriateľa pod Braniskom, 3. prápor a prápor samopalníkov (obe z 1. brigády) zaútočili na nepriateľa v okolí Vyšného Slavkova, pričom sa strhol boj o obec. Na druhý deň sa obom práporom podarilo oslobodiť Vyšný Slavkov a 1. prápor, ktorý im bol vyslaný na podporu, oslobodil obec Nižný Slavkov. Čechoslováci využili prielom frontu a nasadili doň sovietsky 523. gardový mínometný pluk a nepriateľ sa stiahol až na ďalšiu obrannú líniu k Levoči.

O Levoču mali prebehnúť tuhé boje, Nemci v meste vybudovali súvislé obranné línie a do boja nasadili tri pešie prápory podporované delostrelectvom a mínometmi. Samopalníci 3. brigády po nočnom boji oslobodili Spišský Hrhov, pričom hlavné sily armádneho zboru obišli Levoču zo severu s cieľom odrezať ústupovú cestu z mesta, čo primälo nepriateľa opustiť Levoču na svitaní 27. januára 1945. Vo večerných hodinách oslobodila 1. brigáda Kežmarok. Postupovalo sa počas celej noci, až armádny zbor dosiahol Tatranskú Polianku. Pohyb v týchto časoch bol veľmi zložitý a pomalý, lebo cesty a mosty boli zamínované, všade boli veľké množstvá snehu, a preto armádny zbor preferoval sane. Červená armáda postupovala hlavným smerom a oslobodila Poprad a Svit. Z politického hľadiska bolo veľmi dôležité, aby Sovieti „brali“ väčšie mestá…

29. januára 1945 prekročili vojská sovietskeho 17. gardového streleckého zboru hranice Liptova a stáli pred obcou Štrba, kedy boli vystriedaní 1. československou brigádou, ktorá pokračovala v prenasledovaní nepriateľa. V poobedňajších hodinách odrazili Nemci postupujúci 3. prápor východne od obce Važec. Nepriateľ sa do našich zahryzol pechotou o sile práporu, ktorú podporovalo delostrelectvo, mínomety, tri samohybné delá a jeden tank, pričom boj trval dve a pol hodiny.

Pri Važci padol okrem iných aj štábny kapitán Ludvík Albert Engel, držiteľ dvoch Československých vojnových krížov 1939. Engelova vojnová púť viedla cez Poľsko, internáciu v Sovietskom zväze až do Palestíny, kde velil čate a neskôr bránil vzdušný priestor Alexandrie. Cez Britániu sa dostal späť do Sovietskeho zväzu, kde sa zúčastnil oslobodenia Kyjeva, častí Ukrajiny, Bitky o Dukliansky priesmyk a oslobodzovania Slovenska. 3. brigáda medzičasom oslobodila tatranské obce, na Štrbskom Plese sa otočila južným smerom, oslobodila Tatranskú Štrbu a pridala sa k sesterskej 1. brigáde v Štrbe.

Oslobodenie mesta Liptovský Hrádok

Nemci opustili Važec v nočných hodinách a presúvali sa na ďalšiu obrannú líniu. 30. januára 1945 vo večerných hodinách obsadili 1. prápor a prápor samopalníkov kopce severovýchodne od Liptovského Hrádku, 2. prápor a sovietska 138. strelecká divízia obsadili Červený kút, 3. prápor obsadil Kráľovu Lehotu, pričom jeden prápor 3. brigády kryl južný smer na Malužinú. Zvyšok 3. brigády sa presúval smerom na Dovalovo.

Do okolia mesta Liptovský Hrádok sa presunuli aj partizáni z časti Nízkych Tatier a Podbanského. Skupina Lošakov-Kučera mala zaútočiť z juhu a Veličkov partizánsky prápor Suvorov zo severu. Akonáhle dva oddiely Skupiny Lošakov-Kučera oslobodili Liptovskú Porúbku, Spojenci sa vrhli na samotné mesto. Skupina Lošakov-Kučera prekročila Váh a útočila z juhu, Veličkovci oslobodzovali obce severne od mesta a z tohto smeru zovreli nepriateľa. Hlavný nápor však viedli Čechoslováci zo severovýchodu od Dovalova a Sovieti z východu od Kráľovej Lehoty.

V ranných hodinách 31. januára 1945 bol Liptovský Hrádok oslobodený. Nemci do tohto momentu viac-menej zdržiavali postup Spojencov a vedeli, že sa zachytia práve pri Liptovskom Mikuláši, úzkom hrdle v Liptovskej kotline medzi obrovskými horami. Po páde Hrádku sa Nemci a Maďari držali línie Smrečany, Vitálišovce, Beňadiková, Uhorská Ves a Liptovský Ján, pričom využili výbežok tvorený riekou Váh ako prírodnú bariéru. To však netrvalo dlho a stiahli sa na hlavnú obrannú líniu, ktorá sa tiahla od Západných Tatier cez Žiar, Smrečany, Vitálišovce, Háj Nicovô, Okoličné, západne od Závažnej Poruby až po Nízke Tatry.

Nepriatelia vybudovali silný obranný systém pozostávajúci zo zákopov, betónových bunkrov na kopcoch v okolí Liptovského Mikuláša a využívali delostreleckých pozorovateľov na kótach Západných a Nízkych Tatier. Delostrelectvo mali ukryté v údoliach hôr, a teda bolo kryté pred priamou paľbou a ono samotné mohlo páliť na zraniteľné boky útočiacich vojsk. V Liptovskej kotline operovali samohybné delá Ferdinand, ktoré ostreľovali cestné komunikácie. Kľúčovým bodom obrany sa stali kóty 748 Háje a 729 Nicovô (Háj Nicovô), ktoré predstavovali kľúč k mestu. Kto ovládal Háj Nicovô, ten ovládal Liptovský Mikuláš.

Bitka o Liptovský Mikuláš má pre mňa špeciálny význam, lebo výrazne ovplyvnila životy mojich rodinných príslušníkov. Kým vojská Spojencov a Osi evakuovali civilistov zo svojho tylu, obyvatelia obcí priamo na fronte boli prinútení zotrvať vo svojich príbytkoch, a tak sa priamo na fronte ocitla aj jedna vetva mojej rodiny z Demänovej, ktorá si prežila dvojmesačné útrapy frontových bojov. Delostrelecká paľba sa často zatúlala do záhrad, ale došlo aj k priamym zásahom rodinných domov a civilným obetiam. Kým v ich dome boli nasťahovaní nemeckí vojaci, moja rodina musela spávať v jame na zemiaky na provizórnych doskách.

V roku 1942 skrýval môj prastarý otec dvoch Židov, čím im zachránil život a aj vďaka nemu sa dožili konca vojny. V roku 1944 sa ako 39 ročný dobrovoľne pridal k SNP, dva mesiace pôsobil na Starých Horách a prešiel si krvavým ústupom na Donovaly, kde pri leteckom bombardovaní zomreli všetci jeho kamaráti. Počas Bitky o Liptovský Mikuláš bol skoro s celou rodinou popravený kvôli „incidentu s koženou taškou“ a akonáhle videl, že Nemci opustili Demänovú, vybral sa na začiatok dediny zničiť tabuľu „Ortskommando“, kde natrafil na prieskumnú jednotku Červenej armády a informoval ich o nemeckom ústupe. Všetky tieto udalosti som detailnejšie popísal v mojej knihe a v článku sa budem venovať už len bitke samotnej.

Bitka o Liptovský Mikuláš

Bitka o Liptovský Mikuláš, druhá najkrvavejšia bitka Čechoslovákov na rodnej zemi, sa začala začiatkom februára 1945. 1. februára 1945 obsadila 3. brigáda obec Žiar, pričom 1. brigáda mala problémy pri obsadení Beňadikovej a ich pozície v Podturni boli napadnuté rotou samopalníkov podporovaných tromi tankami, delostrelectvom a mínometmi. Na druhý deň bitky vypálili Nemci 1400 delostreleckých granátov a mín, čím dávali jasne najavo, že tak skoro nebudú ustupovať a o mesto sa pobijú. 1. brigáda obsadila Beňadikovú, vykonala násilný prechod rieky Váh a obsadila Uhorskú Ves. Následne sa jej dva prápory a väčšina delostrelectva presunuli k Žiaru a boli podriadené 3. brigáde, ktorej velil jeden z našich najväčších vojnových hrdinov, brigádny generál Karel Klapálek.

Úmysel bol využiť omnoho širší koridor severne od mesta, presekať sa k obci Jalovec a prinútiť Nemcov, aby ustúpili z mesta a hlavne z Hája Nicovô. 3. februára 1945 obsadili Čechoslováci obce Smrečany a Okoličné, ale nepriateľ odrazil dva útoky na Jalovec. Južne od rieky Váh boli nasadení Sovieti, ktorí potlačili front až k obci Iľanovo. V tento deň došlo k nemilej udalosti a pri delostreleckom ostreľovaní obce Žiar bol šrapnelom ranený samotný Karel Klapálek, ktorý musel byť stiahnutý z frontu a skončil vo Vyšných Hágoch, kde sa liečil 6 týždňov. Dočasným veliteľom 3. brigády sa stal Major Jaroslav Selner, ktorý bol do toho momentu náčelníkom štábu brigády a s Klapálkom bojoval už v Tobruku.

5. februára 1945 sa do útoku pustilo päť československých peších práporov, ktoré podporovali dva mínometné pluky, dva oddiely húfnic, jedna batéria 76mm protitankových kanónov, ženijný prápor, stavebný prápor a jeden oddiel kaťúš, ale všetky tri pokusy o prerazenie frontu boli odrazené. V nasledujúcich dňoch sa obe strany zamerali na prieskum a zdokonaľovanie obrany, pričom v okolí mesta bolo položených 30 tisíc mín. Hlavná línia pozostávala zo súvislých zákopov s guľometnými hniezdami, ostnatým drôtom a mínovými poliami. V okolí železničnej stanice sa nachádzali betónové bunkre a všetky dôležité budovy v meste boli zamínované a pripravené na likvidáciu. Druhá obranná línia sa tiahla na línii Jalovec-Bobrovec-Ondrašová. Medzi Liptovským Mikulášom a Ružomberkom boli vybudované obranné pozície, ktoré mali zbrzdiť prípadný postup Spojencov. Východne od Ružomberka boli vybudované dve súvislé línie zákopov, ktoré boli od seba vzdialené 400 metrov, v okolí mesta bolo vybudovaných 90 delostreleckých pozícií a cesty na Donovaly a Oravu boli preťaté niekoľkými protitankovými zátarasami.

Z dlhodobejšieho hľadiska bolo pre nepriateľa nevyhnutné, aby si udržal industriu v Sliezsku, a tak hlavná strategická obrana sa tiahla od Ostravy cez Čadcu a Žilinu dolu Váhom. Západne od Žiliny bola vybudovaná sieť protitankových zákopov, hrádzok a dokonca zákopov so zamínovaným dnom. Došlo aj k vybudovaniu obrannej línie východne od Žiliny naprieč Strečnianskou tiesňavou, ktorá pozostávala z ostnatého drôtu napojeného na elektrinu. Nemci sa chceli dlhodobo zachytiť na západných okrajoch Karpát, kde od Bratislavy až po Žilinu a Ostravu vybudovali sieť nesúvislých zákopov kombinovaných s betónovými a drevenými bunkrami. Podobný systém obrany bol vybudovaný aj na Morave. Všetky tieto informácie dokázal zozbierať hĺbkový prieskum Červenej armády. Nemci až do konca vojny počítali s možnosťou, že by sa udržali v Čechách a na Morave, kde by ich podporovala kolaborantská vláda zložená z Čechov a nejako by ich nacizmus pokračoval, čo boli samozrejme fantazmagórie a naopak, vojna vyvrcholila Pražským povstaním.

9. februára 1945 bola sovietska 138. strelecká divízia vystriedaná 8. streleckou divíziou, ktorej velil Hrdina Sovietskeho zväzu, plukovník Nikolaj Stepanovič Ugrjumov. Došlo k stabilizácii frontovej línie a k už spomenutej evakuácii civilistov z bezprostredného tylu, ale nie frontu samotného. Obe bojujúce strany potrebovali pitnú vodu, a tak dochádzalo k pozoruhodnej veci. Akonáhle išla jedna zo strán po pitnú vodu medzi Iľanovom a Závažnou Porubou, druhá strana ich nenapádala. 16. februára 1945 vystriedali Čechoslováci sovietsku 8. streleckú divíziu, ktorá do tohto momentu držala úsek južne od rieky Váh a došlo k jedinečnej situácii. Čechoslováci po prvý raz počas ich bojovej púte na Východnom fronte bránili front bez akýchkoľvek susedných sovietskych jednotiek. Čechoslováci kryli celých 18 kilometrov od Západných po Nízke Tatry a zodpovedali zaň.

8. strelecká divízia bola aj s hlavnými silami svojho 17. gardového streleckého zboru presunutá do Poľska na podporu hlavného smeru postupu. V tyle Čechoslovákov boli ponechané: 24. strelecká divízia, 108. gardový pluk samohybných diel, 253. horský mínometný pluk a 3. nezávislý gardový horský mínometný oddiel. Aby to čitateľ chápal, počas Druhej svetovej vojny si jednotky Červenej armády udržiavali svoje názvy, pričom ani z ďaleka nedosahovali plné stavy, a tak divízia ani nebola divíziou a pluk plukom… Naopak, armádnemu zboru sa dostalo doplnkov, došlo k obnove zrušených jednotiek a konečne bolo možné rotovať prápory tak, aby neboli neustále na frontovej línii. Nemci v prvej polovici februára vymenili svoje 252. a 254. pešie divízie za 3. horskú divíziu. Spojenci sa pripravovali na ofenzívu, ktorá mala začať 3. marca 1945.

Veľkú službu Spojencom vykonávala 4. partizánska brigáda, ktorá operovala v nemeckom tyle a velil jej podplukovník Anton Cyprich. 22. februrára 1945 došlo k jej podriadeniu pod armádny zbor. Jednotka sa držala v západnej časti Nízkych Tatier a vykonávala prieskum medzi Liptovským Mikulášom a Ružomberkom. Neskôr sa jej situácia stala kritickou a došlo k strastiplnému prechodu cez frontovú líniu.

Začiatkom marca zistil prieskum prítomnosť nemeckej 320. pešej divízie, ktorú vystriedala maďarská 2. pešia divízia. Maďari už nechceli bojovať na strane Osi, ich krajina sa zmietala v troskách a vinili za to Nemcov, a preto sa pustili do tajných jednaní s Čechoslovákmi. Nemci však boli prezieraví a maďarskú divíziu stiahli do tylu.

Obsadenie a strata mesta

V noci z 1. na 2. marca 1945 vystriedali Sovieti z 24. streleckej divízie Čechoslovákov v obci Okoličné a všetky jednotky dostali ešte jeden deň na prípravu útoku, ktorý sa začal 3. marca 1945 o piatej hodine rannej. Prekvapujúci útok bez delostreleckej podpory započali práve Čechoslováci, ktorí obsadili obce Bobrovec, Trstené a kótu 658 severovýchodne od obce Ondrašová. 3. brigáde sa nepodarilo obsadiť Jalovec, ale len nepriateľské zákopy východne od obce. Sovietska 24. strelecká divízia postupovala na mesto v dvoch prúdoch, obsadila vrch Háj Nicovô, železničnú stanicu a čistila Palúdzku od nepriateľa.

Nemci si boli vedomí zlej situácie, a tak sa držali Jalovca a pozícií južne od Váhu za pomoci intenzívnej delostreleckej paľby a zúrivých protiútokov. Postup Čechoslovákov sa zastavil až po piatich hodinách bojov. Nemci prisunuli prápor Schneider, ktorý pozostával z fanatických členov Hitlerjugend a za podpory tankov ich nahnal na obec Bobrovec. Čechoslováci využili delostrelectvo na priamu paľbu na tanky a po dvoch hodinách bojov ustúpili do susednej obce Trstené. Nemci nasadili všetko čo mali a zaútočili o jednej hodine v noci dňa 4. marca 1945 a po šiestich hodinách bojov zatlačili Čechoslovákov do ich východiskových pozícií v Smrečanoch. Do desiatej hodiny rannej pokračovali boje o kopce západne od Smrečian, ktoré definitívne obsadili Čechoslováci.

Schéma bojovej situácie jednotiek 1. čs. armádneho zboru medzi dňami 6.-9. marca 1945

Nemci sa stočili na juh a útočili na pravé krídlo sovietskej 24. streleckej divízie a po nočnom boji obsadili kóty 748 Háje a 729 Nicovô (vrch Háj Nicovô). Nasledujúce dni boli v znamení nespočetných nemeckých protiútokov za podpory samohybných diel. 1. brigáda útočila na Háj Nicovô zo severu a Sovieti z juhu. Útočilo sa dvakrát denne počas štyroch dní. Útoky sprevádzala silná delostrelecká podpora, ale všetko bolo bez úspechu.

Bitka o Liptovský Mikuláš – situácia v meste 9. marca 1945

Akonáhle začala nemecká aktivita slabnúť, rozhodla sa sovietska 18. armáda, že vystrieda 24. streleckú divíziu a k vystriedaniu malo dôjsť do rána 10. marca 1945. Dvom nemeckým jednotkám (každá o sile 150 mužov) sa podarilo prejsť cez frontovú líniu a vniknúť do mesta, pričom si to Sovieti vôbec nevšimli. Jedna skupina sa usalašila v kasárňach v severovýchodnej časti mesta a druhá vstúpila do obce Vrbica, kde sa ukryla v domoch.

Nasledoval podobný scenár ako pri striedaní paradesantnej brigády v Bitke o Dukliansky priesmyk. Sovieti odovzdali svoj úsek len formálne a nečakali na Čechoslovákov, kým sa dostanú do svojich pozícií. Nedošlo k vysvetleniu prekérnej situácie, ktorá sa zhoršovala práve na severnom okraji mesta a Sovieti nevysvetlili smery nepriateľských útokov, výsledky prieskumu, zameranie bombardovania a iné špecifiká svojej sekcie. Sovieti stratili kľúčové pozície z výšin na severnom okraji mesta, pričom sa nesnažili o ich znovuobsadenie.

Výčnelok frontovej línie v Liptovskom Mikuláši sa tým pádom ťahal po relatívne plochom území, pričom nepriateľ bol na kopcoch severne od mesta a čakal aj za riekou západne a južne od mesta. V literatúre sa neskôr objavili náznaky opisu situácie toho dňa, kde boli niektorí Sovieti podgurážení, až spôsobovali pohoršenie u Čechoslovákov. Ešte za fašizmu sa o tejto veci začalo klamať a vznikol príbeh, že Mikuláš padol kvôli alkoholu. Keďže za socializmu sa nesmelo hovoriť o tom, že by Červená armáda niekedy pochybila, tak tieto príbehy zľudoveli a dostali rôzne formy, kde sa fantázii nekládli medze. Ja sa však budem držať faktov.

Akonáhle Čechoslováci detekovali nemeckú skupinu vo Vrbici, Sovieti im nepomohli a naďalej opúšťali mesto. Na Čechoslovákov nečakalo ani delostrelectvo 24. streleckej divízie a opustilo mesto bez výmeny a v rozpore s priamym rozkazom veliteľa armády. Nemci si boli vedomí chaosu, a tak akonáhle sa 1. brigáda dostala do svojich pozícií, Nemci na mesto zaútočili za pomoci čerstvých posíl a dve nemecké skupiny v meste začali ničiť komunikačné káble a útočiť na tylové jednotky Čechoslovákov. Keďže 1. brigáda mala množstvo nováčikov, museli im ísť velitelia a skúsenejší vojaci príkladom, čo viedlo k vysokým stratám medzi týmito najcennejšími vojakmi a dôstojníkmi.

V poobedňajších hodinách zmenila železničná stanica majiteľa až šesťkrát a pokračovali ťažké boje vo Vrbici. Na sklonku dňa držal 1. prápor svahy severne od mesta, 2. prápor držal železničnú stanicu a západnú časť mesta a 3. prápor spolu s práporom samopalníkov sa bili o Vrbicu, pričom nepriateľ držal južné časti obce a prisúval posily cez rieku Váh. Čechoslováci sa bránili útokom dvoch nemeckých plukov a dvoch práporov až do siedmej hodiny večernej 11. marca 1945, kedy nepriateľ skoncentroval svoje sily do zničujúceho útoku na mesto zo severu, západu a juhu, pričom sa snažil odrezať únikovú cestu na východ útokom južne z Hája Nicovô a severne z Iľanova.

1. brigáda musela ustúpiť, aby sa predišlo jej obkľúčeniu a zničeniu. V týchto najťažších momentoch sa osvedčili ženské osádky dvoch protilietadlových oddielov, ktoré úspešne kryli ústup priamou paľbou na nepriateľa.

Liptovský Mikuláš padol do rúk nepriateľa. Boje za ostatných deväť dní boli výrazne ovplyvnené nedostatkom delostreleckých granátov a mín, čo prenieslo ťarchu bojov na pechotu. Nemci sa zameriavali na protiútoky o sile 100-600 mužov a na Čechoslovákov zaútočili až 67x. Situácia oboch strán bola ovplyvnená silným vetrom a snežením so zníženou viditeľnosťou, čo často viedlo k boju zblízka. Len počas týchto deviatich dní mali Čechoslováci straty na úrovni 1559 mužov a žien.

Na zlyhanie zareagovalo aj vedenie 18. armády, ktorej velil generálplukovník Anton Josifovič Gastilovič. Za chýbajúce silné velenie, nekonzistentné vykonávanie rozkazov a nezastavenie paniky počas 11. marca 1945, ktoré viedlo k ústupu z Liptovského Mikuláša, bol ústne napomenutý veliteľ 1. brigády, plukovník Jan Satorie. Za nedostatočnú organizovanosť počas výmeny, za zlú kontrolu tejto výmeny a za odmietnutie pomoci 1. brigáde pri čistení Vrbice, bol penalizovaný s pokarhaním veliteľ 24. pešej divízie, generálmajor Fjodor Alexandrovič Prochorov. Za nevykonanie priameho rozkazu veliteľa armády ohľadom výmeny delostrelectva a za preukázane nečestnosti, bol veliteľ delostrelectva 24. streleckej divízie, plukovník Zilberg, pokarhaný s varovaním v súvislosti s jeho nečestným prístupom. Velenie armády určilo tresty férovo, ale zabudlo na seba, lebo strata Mikuláša bola v prvom rade chyba stratégie. Nepriateľ držal vyvýšené miesta a mesto bolo skoro celé obkľúčené. Spojenci mali nasadiť všetko čo mali do vyrovnania frontovej línie západne od mesta. Situácia bola kritická aj bez problematického vystriedania jednotiek. Vyššie velenie zlyhalo vo svojej analýze situácie, nepredvídalo nemeckú protiofenzívu a nerozumne nariadilo výmenu jednotiek.

Schéma bojovej situácie 1. čs. armádneho zboru medzi dňami 12.-15. marca 1945

To však nemenilo nič na fakte, že Liptovský Mikuláš bol opäť v rukách nepriateľa a fašisti si tam robili svoju propagandu. Boje pokračovali a straty armádneho zboru narastali. Od začiatku Bitky o Dukliansky priesmyk až po 20. marca 1945 mal straty na úrovni 12393, vrátane 1944 padlých. Spojenci sa pripravovali na ďalšiu ofenzívu, ktorej sa zúčastnila už aj 4. brigáda pozostávajúca najmä z mobilizovaných Slovákov z oslobodených území.

Definitívne oslobodenie mesta

30. marca 1945 započali Čechoslováci svoju ofenzívu. 1. brigáda obsadila Bobrovec a 4. brigáda Trstené, pričom odrážali nemecké protiútoky podporované tromi tankami a tromi samohybnými delami. Po dvoch hodinách bojov, keď zničili dva nepriateľské tanky, boli Čechoslováci vytlačení z Bobrovca a po ďalšej hodine bojov aj z Trsteného, lebo Nemci nasadili ďalšie tri tanky a samopalníkov zo smeru od mikulášskej železničnej stanice. 3. brigáda bola úspešnejšia a v nočnom boji získala obce Jalovec, Bobrovček, kótu 828 medzi týmito obcami a kótu 914 Háje severozápadne od Bobrovčeka (nemýliť si s Hájom Nicovô).

Nemci chápali, že ich situácia bola kritická, ale 3. brigáda bola odhodlaná udržať svoje ťažko získané pozície stoj čo stoj. Do prielomu bolo presunuté delostrelectvo a prúdili tam zásoby munície. Nemci reagovali silnou delostreleckou barážou a protiútokom na kótu 828 za pomoci 300 bojovníkov, tankov a samohybných diel. Taktiež útočili na Jalovec a Bobrovček, ale všetky útoky boli odrazené. Nemci mali tri tanky a dva samohybné delá v Bobrovci, dva tanky v Trstenom a dva samohybné delá v Pavlovej Vsi. Obom stranám začalo byť jasné, že najbližšie hodiny a dni rozhodnú o celej bitke.

Úspech Čechoslovákov bol umožnený aj silnou delostreleckou podporou, kde len v tento deň vystrelili neskutočných 3000 delostreleckých granátov a mín. Húfnice a kanóny sa presúvali za pomoci volov a boli použité na priamu paľbu proti tankom. Čechoslováci mali len v tento deň straty na úrovni 451, vrátane 70 padlých. Mimochodom, v ten istý deň oslobodzovali československí tankisti poľskú zem a bojovali o prístupy k mestu Ostrava, ale o tom si povieme niekedy inokedy.

31. marca 1945 bolo nevyhnuté udržať vybojované pozície, a tak boli do prielomu nasadné všetky tri československé pešie brigády. Nemci útočili na Bobrovček, Jalovec a kótu 828 za pomoci piatich samohybných diel, ale všetky útoky boli odrazené a Čechoslováci im zničili tri samohybné delá. Nemci využívali všetky dostupné prostriedky, dokonca protilietadlové kanóny na priamu paľbu, ale aj tak bola palebná sila Čechoslovákov násobne vyššia. Vo večerných hodinách presunuli Nemci do Bobrovca sedem tankov s pechotou, ktorí mali útočiť na ďalší deň.

Útoky pokračovali aj v noci a na ďalší deň, pričom Nemci útočili spoločne s Maďarmi, ktorí ak mali príležitosť, tak sa radšej vzdávali. Kým delostrelecká podpora Osi slabla, paľba Čechoslovákov znova stúpla, a to na 2587 delostreleckých granátov a mín. Nemci sa stále držali v meste, obci Bobrovec a na Háji Nicovôm, pričom zosilnili mínové polia východne od mesta a obce Vrbica.

Neúprosné boje pokračovali aj 2. apríla 1945. 1. brigáda sa tlačila viac na západ a vo večerných hodinách bojoval jej prápor samopalníkov o obce Vyšné a Nižné Matiašovce, ktoré aj obsadili o deviatej hodine večernej. Delostrelecká podpora oboch strán slabla, ale posun prielomu frontu smerom na západ urobil situáciu vojsk Osi ešte kritickejšou a Nemci v meste boli v ohrození obkľúčenia.

Počas celej ofenzívy držali Čechoslováci celý front (už po druhý raz počas bitky). Kým tri pešie brigády držali front v prielome a snažili sa ho rozšíriť, najdlhší úsek frontu držal v obrane len 9. prápor 4. brigády. Jeho obranná línia sa tiahla od Žiaru cez Smrečany, Vitálišovce, Okoličné, Závažnú Porubu až po Nízke Tatry. Nemci sa pripravovali na ústup, čo potvrdil aj hĺbkový prieskum, ktorý si všimol stovku vozov, ktoré boli privezené do mesta. Obojsmerná premávka nepriateľa medzi Ružomberkom a Mikulášom sa zmenila na jednosmernú a Nemci počas noci zničili most medzi Palúdzkou a mestom a železničný most západne od Parížoviec (obec bola neskôr zatopená Liptovskou Marou).

Akonáhle bolo jasné, že nepriateľ ustupuje, Sovieti vystriedali časť nášho 9. práporu sovietskou 24. streleckou divíziou. O šiestej hodine rannej 4. apríla 1945 sa započal útok na Liptovský Mikuláš. 1. a 3. brigáda postupovali juhozápadným smerom až dosiahli obec Bešeňová. 4. brigáde a sovietskej 24. streleckej divízii bola udelená česť vyčistiť mesto od nepriateľa, ktorý v Mikuláši ponechal menšie jednotky, aby zbrzdili Spojencov a zničili čo sa len dalo. 7. prápor oslobodil Bobrovec a Ondrašovú, 8. prápor oslobodil Trstené a železničnú stanicu v meste a 9. prápor obsadil Háj Nicovô. Prápory 4. brigády postupovali do mesta zo severu a severovýchodu a spolu so Sovietmi zamedzili nepriateľovi, aby vyhodil mesto do vzduchu. V meste sa totiž nachádzalo množstvo náloží (900kg ekrazitu, 380 fliaš s TNT a 80 fliaš s inými výbušninami), ktoré mali slúžiť len a len na úbohú pomstu. Boje našťastie prežil aj krásny Kostol sv. Mikuláša z 13. storočia.

Nemci odpálili most cez Váh južne od Vrbice a boli na ústupe. 1. a 3. brigáda sa pustili do prenasledovania a za nimi postupovala ich sesterská 4. brigáda. Od 8. marca do 6. apríla bol zastupujúcim veliteľom armádneho zboru brigádny generál Bohumil Boček. Po tomto dátume sa veliteľom zboru stal brigádny generál Karel Klapálek, keďže Ludvík Svoboda bol vymenovaný za ministra národnej obrany Košickej vlády.

Počas oslobodenia velil 1. brigáde už brigádny generál Jan Satorie. 3. brigáde velil už podplukovník Jaroslav Selner a 4. brigáde velil plukovník Pavol Kuna. Ruku k dielu priložil aj plukovník Viliam Talský, ktorý bol zástupcom Klapálka v 3. brigáde a po jeho zranení sa na krátku dobu stal veliteľom brigády. Talský bol však v nemilosti kvôli svojej úlohe v SNP, a tak Slovenská národná rada a Košická vláda vždy zabezpečili, aby bol z pozícií odvolaný. Po vojne skončil Talský vo väzení, kde aj umrel. Ludvík Svoboda sa vyjadril, že Talský sa v boji osvedčil, čo mu malo na základe nepísaných vojenských pravidiel priniesť milosť.

1. a 3. brigáda mali po tri pešie prápory, jeden prápor samopalníkov, dva delostrelecké pluky, protilietadlový oddiel, spojársky prápor a ženijný prápor. 4. brigáda mala rovnaké zloženie, avšak chýbal jej jeden delostrelecký oddiel. 5. delostrelecký pluk slúžil ako zborové delostrelectvo a pozostával z oddielu 122mm húfnic a dvoch oddielov 152mm húfnic. Čechoslovákov podporovalo desať samohybných diel SU-76 zo sovietskeho 108. gardového pluku samohybných diel. Taktiež ich podporoval 253. horský mínometný pluk a 3. nezávislý gardový horský mínometný oddiel, ktorý mal tri batérie BM-8-8 raketometov Kaťuša, ktoré boli pripevnené k džípom Willys MB. Každý džíp mal teda osem 82mm rakiet s dostrelom do šiestich kilometrov.

Vojská Červenej armády bojujúcej o Liptovský Mikuláš boli súčasťou 17. gardového streleckého zboru 18. armády 4. ukrajinského frontu. Politickému oddeleniu 18. armády vtedy velil Leonid Iljič Brežnev, človek, ktorý v roku 1968 zradil celé Československo. Bojov sa zúčastnila aj 24. strelecká divízia, ktorá slúžila ako rezerva veliteľa 18. armády.

Vojská Osi pozostávali hlavne z 254. pešej divízie, ktorej velil generálmajor Richard Schmidt. Na začiatku februára ju vystriedala 3. horská divízia, ktorej velil generálplukovník Paul Klatt. Koncom februára bola taktiež vystriedaná 320. divíziou ľudových granátnikov, ktorej velil plukovník Emmanuel von Kiliani. Spojenci stáli aj proti rôznym maďarským jednotkám, ktoré boli vždy po čase presunuté do tylu, aby nemohlo dôjsť k trvalejšiemu kontaktu so Spojencami a pokusu o prechod na druhú stranu.

Pamätník na československom vojnovom cintoríne v Liptovskom Mikuláši

Bitku o Liptovský Mikuláš pripomína pamätník na kopci Háj Nicovô, pod ktorým sa nachádza najväčší československý vojnový cintorín. Vstupu do cintorína dominujú dva súsošia – Sľub a Oslobodenie. Na cintoríne je pochovaných skoro 1400 československých vojakov a dôstojníkov. Sovieti, ktorí padli v boji o mesto, boli pochovaní v Žiline na vojnovom cintoríne Bôrik. Háj Nicovô je krásne miesto, ktoré by nemali navštíviť len milovníci histórie, ale všetci návštevníci mesta Liptovský Mikuláš.

Bitka pri Sokolove – zrod hrdiniek a hrdinov

Čechoslováci v Bitke o Kyjev

Bitka o Dukliansky priesmyk (1. diel) – štyri kóty na zapamätanie

Bitka o Dukliansky priesmyk (2. diel) – parašutisti bez padákov

Bitka o Ostravu

Teraz najčítanejšie

Vladimír Olej

Zakladajúci člen hnutia Progresívne Slovensko a autor kníh Fire Worshipers: Samo's Empire a The Corner of Death: Czechoslovaks in the Second World War.