Denník N

Zákon dediny, zákon žien. Banskobystrická Štátna opera premiérovala Foerstrovu Evu

Prvou premiérou jubilejnej, šesťdesiatej sezóny banskobystrickej Štátnej opery bola opera Eva českého skladateľa Josefa Bohuslava Foerstera. Zriedkavo uvádzané dielo opomínaného súčasníka Leoša Janáčka či Vítězslava Nováka bolo v roku 1959 prvým titulom, ktorý na doskách bystrickej scény zaznel. Inscenovať ho aj v tejto sezóne bol teda opodstatnený, logický krok: vďaka úrovni prevedenia sa však premiéra nestala len dramaturgickým, ale aj hodnotným umeleckým počinom.


Meno Josef Bohuslav Foerster (1859-1951) dnes nepatrí v svete klasickej hudby k notoricky známym či oslavovaným, jeho odkaz však zahrnuje vyše 200 diel, vrátane šiestich opier. Skladateľova popularita bola premenlivá už počas jeho života, vo všeobecnosti však patril k uznávaným osobnostiam českého hudobného života. Pôsobil v Hamburgu, v Prahe bol známy ako hudobný kritik, rektor konzervatória, či ako prednášajúci na Karlovej univerzite.

Foerstrova manželka Berta spievala Tatjanu v českej premiére Eugena Onegina, kde účinkovala pod taktovkou Pjotra Iljiča Čajkovského

Foerster tvoril v tom istom čase, ako Leoš Janáček. Ich hudobné svety však azda ani nemôžu byť odlišnejšie. Kým Janáčka charakterizuje na tú dobu kompozične novátorský prístup, Foerster vo svojej hudbe priamo nadväzuje na smetanovsko-dvořákovský romantický odkaz. Namiesto výdobytkov moderny nachádza svoj hudobný jazyk v lyrických melódiách, ľahko rozšírenej tonalite a osobitým, nie príliš expresívnym výrazom.

Porovnanie Janáčka a Foerstra sa stáva obzvlášť zaujímavým práve v prípade opery Eva z roku 1899. Libreto je totiž na námet knihy Gazdina roba Gabriely Preissovej, českej prozaičky, ktorá stojí aj za príbehom nesmrteľnej Janáčkovej opery Její pastorkyňa. Dej oboch opier má veľmi podobný charakter: v oboch je život hlavných hrdiniek ovplyvňovaný zákonom dediny a rečí jej obyvateľov, v oboch prichádzajú o deti, v oboch doplácajú na slabých, ľahkovážnych mužov, ktorých si do života privedú.

Prostredie vidieka je pritom pre diela slovenských a českých umelcov mimoriadne príťažlivé. V romantizme sa k nemu ešte občas pristupuje v ružových okuliaroch, postupne sa však na dedinu začína nazerať ako na zabehnutý „ekosystém“ s nemenným, ale často nelogickým poriadkom, podľa ktorého je nekonformného jedinca veľmi ľahké vylúčiť na okraj spoločnosti. Napokon, na tento motív nadväzuje aj Suchoňova Krútňava, v literatúre našla „vidiecka dráma“ miesto napríklad u Mila Urbana či v próze naturizmu.

V námete však príbuznosť opusov Janáčka a Foerstera končí; hudobne sú totiž celkom rozdielne. Janáček bol vzdelaný modernistický folklorista, čo pretavil aj do svojej hudobnej reči, Foerster sa do „ľudovky“ nepúšťal a vytvoril romantické dielo s charakterom skôr nemeckej vážnej hudby 19. storočia. Evin tragický príbeh je zhudobnený veľmi kultivovane, so spevnými linkami a jasnými ozvenami Smetanovho štýlu. Po „remeselnej“ stránke Foerstrovi nemožno nič vyčítať a Eva nesporne disponuje aj mnohými zaujímavými miestami. Foerstrova reč však predsa len nie je tak svojbytná a presvedčivá: to bude pravdepodobne dôvod, prečo sa táto dejovo atraktívna opera nehráva častejšie.

Josef Bohuslav Foerster 

Viac nosnou zložkou diela sa tak pre mňa stal príbeh, ku ktorému sa pridala kvalitná realizácia. V centre stojí mladá krajčírka Eva (Patrícia Solotruková), ktorá prežíva románik s bohatým Mánkom (Ľudovít Ludha). Do ich vzťahu sa však pletie celá dedina a najviac Mánkova matka, rázna, zlomyseľná Mešjanovka (Eva Lucká).

Mánek si nedokáže svoju lásku k Eve pred matkou ani pred verejnosťou obhájiť a frustrovaná Eva, azda trochu z trucu, sľubuje svoju ruku dobrému, avšak ľahko telesne indisponovanému Samkovi (Šimon Svitok). Z Evinej strany to nie je žiadna svadba z lásky. Celú situáciu si zdôvodňuje tým, že keď nie je šťastná ona, aspoň spraví šťastným zamilovaného Samka. Po smrti ich dcéry sa však Eve Samko celkom zhnusí. Jeden druhému sa absolútne odcudzia a Samko začína byť agresívny. Situáciu sa snaží uviesť do poriadku Evina kamarátka Zuzka (Jarmila Balážová).

Eva sa radšej znovu vracia k Mánkovi, obaja opúšťajú svojich partnerov a začínajú život na statku v Rakúsku. Eva sa ale nevie zbaviť výčitiek a z ostrých slov Rubača (Ivan Zvarík) vycíti, že ani rakúska dedina ju neprijala. Navyše, Mánek svojej matke opäť len sotva dokáže priznať vzťah s Evou a poslednou kvapkou pre Evu je poznanie, že jej sobáš s Mánkom je nereálnou ilúziou. Jediné východisko nachádza Eva v smrti a s vidinou opätovného stretnutia so svojím dieťaťom sa vrhá do Dunaja.

Skôr než zúfalstvo však cítime katarziu: napokon, opona sa zatvára s jej posledným zvolaním „Já vidím ráj.“ Z určitého hľadiska tak máme pred sebou vlastne veľmi matriarchálnu operu. Ženy, či už sú kladnými alebo zápornými hrdinkami, proste vedia, čo robia, zatiaľ čo muži sa potácajú zhruba podľa toho, akým smerom ženské rozhodnutie viedlo. Jediné, čomu sa ženy v tomto príbehu podriaďujú, je tak len posledná z hlavných postáv príbehu: dedina.

Inscenácia v réžii Dany Dinkovej sa odohrávala na jednoduchej scéne Mareka Šafárika, tradičné, ale vkusné kostýmy pochádzajú z dielne  Adrieny Adamíkovej. Scénické riešenie spočívalo v po bokoch postavených drevených konštrukciách, horizont bol premenlivý, občas s projekciami, ktoré, podľa mňa celkom zbytočne, navodzovali svetlo dňa. So scénou sa prakticky nijak nepracovalo, nevideli sme nejakú skutočne pozoruhodnú akciu s kulisami: nakoľko však scéna nebola „prepchatá“ a rekvizít bolo vlastne málo, takéto riešenie bolo akceptovateľné. Zaujímavým prvkom bol kríž na boku scény, ktorého vertikálna časť sa dala odsúvať alebo prisúvať, podľa toho, čo sa v deji odohrávalo.

Eva v Štátnej opere v Banskej Bystrici. Foto: Zdenko Hanout

Režijná koncepcia dala podľa môjho názoru dobre vyniknúť rôznym podobám vzťahov, ktoré vlastne celý príbeh nesú: vzťah milostný, vzťah medzi matkou a dieťaťom, vzťahy priateľské, či tie povrchné, ktorými je dedinská societa poprepletaná. Dinková sa v tomto prípade podpísala pod funkčné predstavenie postavené na dobrom pochopení postáv a ich pohnútok. Jediným prvkom, ktorý by mi vôbec nechýbal, bolo využitie tanečnice, ktorá bola akýmsi Eviným alter egom (Dinková podobne pracuje aj v La Traviate). Choreografia aj výkon boli skvelé, emotívne, do inak konzistentného celku ale až tak nezapadli.

Alter ego Evy. Foto: Zdenko Hanout

Naopak, nádherným, citlivým riešením bol pre mňa záver. Moment, kedy Eva skočí do rieky, je vykreslený úplne pokojne, na speváčku sa znenazdajky zvrchu spustí voda, popri tom, ako už objíma svoju dcéru.

Žiadaný rozmer ale dostala opera samozrejme aj vďaka výkonom hlavných protagonistov: a to nie len tých speváckych. Aj herecky boli totiž speváci na nebývalej úrovni a skutočne sa im podarilo zachytiť psychológiu ich postáv.

Ak začnem Patríciou Solotrukovou, jej zobrazenie rozhodnej ženy, ale najmä nežnej, nešťastnej matky bolo veľmi prirodzené a som si istá, že jej celé publikum túto polohu absolútne uverilo. Momenty, keď po svojej mŕtvej dcérke stískala v rukách vankúš, boli v jej podaní až srdcervúce. Spevácky je Solotruková dlhodobo spoľahlivou voľbou, v exponovanejších polohách síce občas bolo počuť prílišné vibrato, inak však spievala vyrovnane, invenčne, očarili ma najmä znelé piana vo všetkých polohách.

Patrícia Solotruková ako Eva. Foto: Zdenko Hanout.

Jej spevácki partneri Šimon SvitokĽudovít Ludha boli vo vzťahu k nej presne takí, akými ich vykresľuje libreto. Svitkov Samko bol dobrý, starostlivý, ale neistý sám sebou a nakoniec absolútne neadekvátne spracúvajúci rodinnú tragédiu. Vynikajúco podľa mňa vystihol rovinu Samka ako človeka šikanovaného spoločnosťou: tu jeho výkon ďaleko presahoval to, na čo sme v opernom herectve zvyknutí. Hlasovo bol zo všetkých azda najpriebojnejší, veľmi dobre pracoval so svojim pevným, zvučným barytónom. Azda len občas je pri plynulejších frázach zreteľná určitá tvrdosť, úsečnosť jeho prejavu.

Ľudovít Ludha podal znamenitý výkon, jeho hlasový fond nie je tak bohatý, ako Svitkov, napriek tomu však dokázal s hlasom vhodne tvoriť a so Solotrukovou sa k sebe aj timbrovo hodili. Vo vypätých situáciách by som ale čakala širšiu dynamickú škálu. Ludha bol ako Mánek tak trochu „bad boy“, tak trochu mamičkin miláčik – a na hranici oboch polôh herecky balansoval veľmi zručne.

Poslednou výraznejšie dejotvornou postavou je Mešjanovka. Eva Lucká bola v rámci hlavového registra dosť neznelá, v nižších polohách si často pomáhala rečou a parlandom, v kontexte charakteru jej postavy to však až tak nevadilo. Do role manipulátorky sa pritom vcítila vynikajúco. Veľmi sebaistým prejavom a zaujímavou farbou hlasu presvedčila Jarmila Balážová ako Zuzka, kvinteto sólistov uzatvára Ivan Zvarík ako Rubač.

Eva Lucká ako Mešjanovka. Foto: Zdenko Hanout.

Orchester Štátnej opery sa s romantickou kompozíciou popasoval dobre. Dirigoval Ján Procházka a Foerstrovu hudbu tlmočil v súlade s dianím a javisku a charakterom opery. Výrazovo bol ansámbel striedmejší, vyznieval však adekvátne. Najmä v prvom dejstve hral prakticky bez kazov, súdržne a celkom suverénne, neskôr sa, žiaľ, dostavilo aj niekoľko závažnejších intonačných zaváhaní (plechové dychy, violy) a iných nepresností.

Zbor Štátnej opery, ktorý pripravil Ján Procházka, nemal v opere až tak veľa príležitostí sa predviesť. V smetanovsky ladených zboroch ale vo všeobecnosti pôsobili trocha nekompaktne. Predstavilo sa aj tretie z telies Štátnej opery, balet s choreografiami Dany Dinkovej. Nemyslím, že mi prislúcha hodnotiť tanečníkov, ich vklad do folklórne ladenej inscenácie však bol iste zmysluplný, hoci miestami na mňa kreácie pôsobili možno už triviálne.

Patrícia Solotruková ako Eva a Ľudovít Ludha ako Mánek. Foto: Zdenko Hanout.

Eva Štátnej opery v Banskej Bystrici je inscenáciou, ktorá iste nikoho nenechá na pochybách o tom, že scéna je v 60. roku existencie vo veľmi dobrej kondícii, pripravená na ďalšiu éru. Plnohodnotný zážitok, ktorý si z tejto inscenácie divák odnáša, je totiž vo veľkej miere skutočne zásluhou umelcov spätých s banskobystrickým divadlom.

Lucia Maloveská

 

 

O Foerstrovej Eve ako aj o mnohých ďalších témach súvisiacich so Štátnou operou v Banskej Bystrici sa môžete viac dočítať v rozhovore s dramaturgičkou divadla Alžbetou Lukáčovou TU.

Diskusia  k článku je možná na facebookovej stránke: Do Re Mix

 

 

 

Teraz najčítanejšie