Denník N

Príbeh jednej lásky – Náš život s Alzheimerom

Pred štyridsiatimi rokmi, 26.10.1979, uzavreli moji rodičia manželstvo. Láska zo strednej školy, ktorá časom zhrdzavela… Alebo aj nie :) Dnes mám možnosť vzťah mojich rodičov pozorovať ako takmer 40-ročná žena novými očami. S porozumením pre ochorenie mojej mamy a s vďakou voči môjmu otcovi, ktorého pocit záväzku ma dojíma.

Zajtra nebudeme oslavovať rubínovú svadbu a pravdepodobne si ani jeden z mojich rodičov nespomenie, aký deň by ich v paralelnom živote čakal. Moji rodičia sa rozviedli krátko po tom, ako som ukončila svoje vysokoškolské štúdium. Bola som svedkyňou najmä mamininho smútku a sklamania a ocinovej neschopnosti a strachu pomenovať veci pravým menom. Časom sa hrany obrúsili a rany zacelili. Rodičia si našli k sebe cestu v podobe vecného priateľstva, ktoré nám všetkým umožňovalo slobodnejšie spolu dýchať a nezostať voči sebe zatrpknutými.

Tam, kde mohli si pomáhali a tam, kde to nešlo sa zbytočne navzájom nezaťažovali. Viedli svoje vlastné životy, aby ich nakoniec symbolicky spojila Alzheimerova demencia, ktorú mojej mame diagnostikovali pred siedmimi rokmi, vo veku 54 rokov.

Mamina dnes už nevie koľko má rokov, aký je deň a ani, čo práve dojedla na obed. Ale stále vie koho ľúbi, kto sa jej páči alebo naopak, kto jej lezie na nervy. Zväčša si pamätá, že je rozvedená. Ale akoby jej nejaký rozsudok mohol brániť cítiť sa zamilovaná!

Keď ju príde môj otec navštíviť do zariadenia, v ktorom sa o ňu starajú, chce s ním korzovať po meste ruka v ruke. Ak narazia na otvorený kostol, v ktorom práve prebieha svadba, promptne navrhne, že sa kľudne môžu ísť opätovne zosobášiť. A môj ocino to ustojí. Vezme ju za ruku a ide. Neuhne pred jej emóciami a podporí ju v tom, aby v nich nebola spochybnená. Pretože to je to jediné, čo jej časom zostane. Bude zabúdať čoraz viac informácií, vedomostí ale ešte dlho po tom, ako nebude vedieť moje meno, bude rozlišovať, či ma má rada, alebo nie.

Keď trávim s rodičmi viacej času, som často svedkyňou toho, ako mama hovorí otcovi: “Veď sme sa ľúbili, mali sme sa radi.” Alebo na neho pozerá a hovorí mu: “Aký si pekný. Si tučný, ale si pekný.” Všetkých nás to rozosmeje a mňa, priznám sa, aj dojme. Otec začne spomínať zážitky z ich študentských čias, z vojenčiny a smejeme sa spoločne na veciach, ktoré som už počula stokrát.

Teraz, keď je mama chorá to však má nové čaro. Ešte si pamätá svoju triednu učiteľku, ešte vie, ako vyzeral ich internát a ešte vie, že toho človeka, s ktorým sa rozpráva kedysi milovala.

A to je na tom pre mňa, ako ich dcéru, to krásne. Vidieť ocinov záujem spríjemniť svojej bývalej manželke chvíle, ktoré s ňou trávi a vidieť na mamine, že láska, ktorú sme kedysi prežili v nás zostáva uložená. Možno zhrdzavie, možno sa skončí ale niekde vo vnútri nás si ju všetky naše bunky pamätajú. Keď nakoniec kvôli chorobe strácame obranné mechanizmy, sme schopní tú lásku uchopiť, prežiť a pomenovať. A ona nás opäť robí šťastnejšími.

Nebojme sa preto cítiť, ľúbiť a zamilovať sa. Možno to bude raz to jediné, čo si budeme pamätať. Ale musí to byť tak naozaj, do hĺbky, aby si to každá naša súčasť pamätala. Ja až teraz vidím, že moja mama takú lásku zažila a som za to veľmi vďačná, pretože je pre ňu i v chorobe zdrojom podpory.

Cez slzy dopisujem a zajtra si na Vaše výročie, milí moji rodičia, veľmi rada pripijem. Dojímate ma, roznežňujete a ukazujete mi, že k partnerom máme byť láskaví a veľkodušní, aj keď sú už ex a aj keď nás kedysi zranili. Ľúbim Vás a ďakujem Vám, že mi stále otvárate oči.

Teraz najčítanejšie