Denník N

Prednáška M. Bútora: Liberálna demokracia a občianska spoločnosť: siamské dvojčatá alebo partneri v komplikovanom spolužití?

Už minule kolegyňa Natália Timková v úvode svojho komentára použila slovo „tradične“. Ja teda tiež nezvem jednu črtu stredajších prednášok v rámci kurzu Liberálna demokracia – perspektívy a trendy za „tradičnú“. Je ňou množstvo podnetných myšlienok, s ktorými človek z miestnosti na Múzejnej ulici odchádza. Trúfam si tvrdiť, že je medzi nimi viac otáznikov ako bodiek – a je to tak dobre. Nebolo to inak ani v prípade Martina Bútoru a jeho prednášky na tému „Liberálna demokracia a občianska spoločnosť: siamské dvojčatá alebo partneri v komplikovanom spolužití?“

Bútora, ktorého prof. Bátora predstavil ako renesančnú osobnosť formujúcu viaceré oblasti od sociológie cez diplomaciu až po rozvoj rôznych občianskych iniciatív, tomuto kurzu hneď na začiatku vyjadril sympatie v podobnom zmysle. Je podľa neho veľmi cenné a dôležité, že sa v podobných „intelektuálnych laboratóriách“ uvažuje nad spoločnosťou včerajška, dneška a najmä zajtrajška. Kedy, keď nie teraz? Slovensko, Európu a vlastne celý svet čakajú nové výzvy, spoločnosti a krajiny čelia mnohým problémom. Je potrebné sa pýtať, či a ako sa vie liberálna demokracia so svojimi mechanizmami a inštitúciami s nimi vyrovnať. Ak sme skeptickí, poznáme azda lepší systém?

Na chvíľu sme sa vrátili k prvej prednáške kurzu. Bútora pripomenul študentom to, čo pred pár týždňami aj Rastislav Káčer – že režim liberálnej demokracie ani zďaleka nie je dominantným politickým režimom v ľudských dejinách. Myšlienky, ktoré tvoria jeho základy a piliere, zreli a kultivovali ich myslitelia na Západe niekoľko storočí. Zrealizované však boli naplno až po Druhej svetovej vojne a tento politický systém je tu s nami len posledných pár desiatok rokov.

Azda to opakujú zbytočne? Nemyslím si. Neradno podceňovať poznanie toho, že náš európsky mier, prosperita, základné hodnoty a demokratické inštitúcie sú skutočne anomáliou. Naši predkovia zažívali každé storočie niekoľko väčších či menších vojenských konfliktov. Je to uvedomenie si tohto faktu a vďačnosť za mier, ktoré môžu človeka motivovať hlbšie sa zamyslieť nad tým, ako zdedené udržať a ďalej zveľadiť.

Okrem doby, ktorú žijeme, je podľa Bútoru rovnako dôležité aj miesto. Náš región má svoje špecifiká. Exkurz do histórie viedol od 19. storočia a rozdielneho chápania národa (etnický vs. politický), cez prelomové roky v storočí minulom. Týmto prierezom myslím Bútora naznačoval jednak silnú diskontinuitu (k nej sa ešte vrátime) ako aj meniace sa doby prinášajúce trápenia a krivdy rôznym jednotlivcom a skupinám obyvateľstva. Ešte stále nás čaká poctivé vysporiadanie sa s turbulentnou históriou. Umelá homogenizácia stredoeurópskych národov, zvlášť toho slovenského či českého, volá tiež (minimálne) po istej epistemickej pokore pri narábaní s konceptom národovectva, národnej hrdosti, identity a podobne.

Gro prednášky tvorila definícia občianskej spoločnosti a následne formulácia istých kľúčových charakteristík jej vývoja v prípade Slovenska. Funkciami občianskej spoločnosti sú podľa Bútoru najmä (1) kontrola moci, (2) advokácia rôznych, zvyčajne najmä slabších či menšinových skupín obyvateľstva, (3) byť zdrojom nápadov, stratégií, analýz a výskumov, (4) poskytovanie rôznych služieb obyvateľstvu, (5) rozvíjanie dobrovoľníctva a filantropie, (6) pomáhať sociálnej kohézii a integrácii, (7) angažovanie sa lokálne, v komunitách, priamo, a (8) zvyšovať účasť občanov na spravovaní vecí verejných.

Prvými dvoma charakteristikami, respektíve dynamikami vývoja občianskej spoločnosti u nás je podľa neho akýsi cyklus zaostávania a následne dobiehania, v zmysle politicko-kultúrnej, technologickej i hospodárskej vyspelosti. Treťou charakteristikou je vybudovaná schopnosť adaptácie a pudu sebazáchovy, prežitia. Je daná nejednou historickou skúsenosťou Slovákov, kedy bolo vyhodnotené ako lepšie nevzdorovať, ale sa prispôsobiť – s cieľom prežiť. Inšpirujúc sa slovenským archeológom a diplomatom Štefanom Janšákom (1886-1972), štvrtú charakteristiku Bútora pomenoval ako slovenskú sériu začiatkov bez dokončení. Hoci sa možno Slováci pre niečo ľahko nadchnú, zapália a vzopnú, zvyčajne to netrvá dlho. S tým súvisí ďalšia črta, ktorou je vysoká miera historickej diskontinuity. Menili sa štátne útvary, vplývali na nás mocní Európy i sveta. Mnohé skupiny obyvateľstva (aj elity) či už sa to týka židov, rómov, Maďarov či Nemcov, boli i nami samými vyhnané, vyvlečené, zavraždené. Nebol priestor na tak podstatné budovanie, stabilizovanie a udržiavanie demokratických inštitúcií, čo sa prejavilo aj na mentalite a kultúre. Je výzvou naučiť sa budovať postupne, kontinuálne, hoci pomaly, a najmä nemyslieť len v rámcoch obce či jedného volebného obdobia. Podľa Bútoru je potrebné sa naučiť, že rozvoj občianskej spoločnosti a politickej kultúry nie je možný bez zmeny mentality, ktorá miesto vlastného prospechu bude dbať aj na celú spoločnosť, pochopí zmysel tolerancie, súdržnosti, solidarity a konceptu spoločného dobra. „Musíme spraviť krok – z obyvateľov nech sa stanú občania.“

Rozoberanie teoretických konceptov bolo obohatené konkrétnymi osobnými skúsenosťami Martina Bútoru z čias jeho pôsobenia ako sociológa a terapeuta v protialkoholickej poradni (1977-1988). Pracovať s ľuďmi ktorí mali ťažké osudy a zdevastované životy bolo pre Bútoru zásadné. Nie len ľudsky, ale takpovediac aj politicky – práve vďaka skúsenosti s tým, že pacienti si zakladali svojpomocné skupiny, v ktorých viedli slobodné debaty, otvorene hovorili o problémoch, pomenúvali ich a navzájom si pomáhali, pochopil silu občianskych dobrovoľných a slobodných iniciatív. Podľa svojich slov pochopil zmysel spolkov, klubov a organizácií, v ktorých kvitne dobrovoľná pomoc a ľudia sa v nich učia nespoliehať sa slepo na štát či nadriadeného, ktorí by mali vyriešiť všetky ich problémy, o všetko sa postarať a za všetko prebrať (neosobnú) zodpovednosť. Podľa mňa ide jednak o fungujúci koncept subsidiarity, ale rovnako aj o umožnenie skutočne slobodnej debaty.

Na konci sa Bútora popasoval s azda najpálčivejšou otázkou dneška – kto tvorí občiansku spoločnosť? Minimálne niektoré z vyššie spomínaných funkcii občianskej spoločnosti spĺňajú aj organizácie a spolky otvorene nepriateľské k demokracii, pluralite či napríklad EÚ. Oni nie sú súčasťou spoločnosti? Máme sa deliť na „civilizovaných“ a “necivilizovaných” (podľa angl. civil society a uncivil society)? Podľa Bútoru by to bola zásadná chyba. Do občianskej spoločnosti a dialógu musia byť začlenené všetky organizácie, spolky či strany, ktoré pravdaže neporušujú platné zákony. Inak riskujeme len ďalšiu polarizáciu a postupné pancierovanie sociálnych bublín. Všetci však vieme, ako ťažko je diskutovať s človekom, ktorý dáva na roveň názory a fakty, navyše keď sú tie názory diametrálne odlišné od tých našich. Ako debatovať v čase masívnych dezinformácií a technológií, ktoré umožňujú ich rýchle a efektívne šírenie, ostáva výzvou. Bútora odporúča nekapitulovať na základné hodnoty, ale naučiť sa ich zrozumiteľnejšie komunikovať ľuďom, aj tým na okraji spoločnosti, ktorí sa cítia zabudnutí. „Musíme uznať nároky tých, čo sa roky cítia nevypočutí a sú vystrašení zo všetkých tých zmien naokolo“. Pohŕdanie, arogancia či odmietnutie bez snahy vypočuť a pochopiť môže mať katastrofálne následky. Politik nemá absolutizovať svoje postoje, ale argumentovať, hľadať kompromisy a konsenzus.

Bútora zopakoval aj koncept tzv. „somewheres“ a „anywheres“, ľudí pripútaných k miestu a zväčša manuálnej práci a tých, ktorí pracujú hlavou a ich domovom môže byť celý svet. Spomenul aj tých, čo pracujú srdcom, starajú sa o druhých a vytvárajú sociálny tmel najmä v dobe rýchleho vývoja matematicky chladných technológií. „Dobrá spoločnosť je tá, ktorá umožňuje týmto trom zložkám komunikovať kultivovane a hľadať riešenia pre spoločné dobro.“

Niektorí študenti však naďalej komunikovali istý skepticizmus, či je taký široký spoločenský dialóg možný. Je totiž paradoxom liberálnej demokracie, že jej posilňovaním (napr. slobodným sebavyjadrovaním) môže zároveň dochádzať k jej rozleptávaniu (ak tými vyjadreniami a názormi napríklad volám po jej zániku). Bútora argumentoval, že hoci je to ťažké, dobrým spôsobom môže byť do priameho dialógu zahrnúť svoj osobný príbeh, ktorý oponenta môže zasiahnuť viac, ako holé fakty. Príkladom sú projekty orálnej histórie, kde sa zaznamenávajú skúsenosti ľudí, ktorí v koncentračných táboroch dokázali prežiť. Takéto svedectvá je skrátka ťažké spochybňovať. Sám však priznal, že ľudia málokedy chcú počúvať nepríjemné veci, ktoré nahlodávajú ich vzorce myslenia a správania. V zapätí ale pripomenul, že to, že niečo ide pomaly, nie je dôvodom na rezignáciu. Poctivú „mravenčiu“ prácu by niektorí chceli nahradiť jednoduchým riešením, nariadením, zákonom. Ale tak to nefunguje. Reagoval tým aj na výčitku, že Slováci akoby mali plno rečí o pomoci, ale sami nechcú spraviť nič. Upozornil, aby človek nepodľahol mediálnym obrazom o Slovensku. „Médiá samozrejme radšej napíšu senzáciu o tom, ako nejaký dom zhorel. Keď sa inde nejaký postaví, to je nuda.“ Podľa neho existuje veľa malých iniciatív, občianskych alebo napríklad kresťanských, ktoré pracujú v tichosti, trpezlivo, lokálne a poctivo.

Bútorova prednáška mi opäť pripomenula antického filozofa Sokrata. Toho Platón v Obrane Sokratovej nazýva ovadom, ktorý nedá človeku len tak preplávať životom, ale ho neustále „otravuje“, poháňa k premýšľaniu. Provokuje, stimuluje, posúva vpred. Občas – alebo aj často – cez krv, pot a slzy. Ale inak to nejde. Potrebujeme takých sokratov. Potrebujeme, aby takí vychovávali ďalšie generácie. Aby saturovali túžbu po poznaní, budovali pevné charaktery, učili čnostiam. Bútorovými zamysleniami sa tiahlo implicitné volanie po čnostných lídroch s pevnými charaktermi, ktorí by boli schopní hmatateľne demonštrovať slušnosť, odvahu, spravodlivosť, rozumnosť.

Bútora je človek, ktorý verí v silu faktov, argumentov a diskusie. Nemá víziu presného konca histórie, nebuduje slonovinové veže. Nevolá po očakávaní raja, ale po tvrdej práci, ktorá prinesie postupné, hoc i malé zlepšenia. V miestnosti nastolil hrobové ticho, keď sa po jeho otázke „kto si deň po vražde Kuciaka a Kušnírovej myslel, že nájdu a obžalujú páchateľov“ nedvihla ani jedna ruka. „No vidíte. A predsa sme pokročili.”

Najhoršia je beznádej, tá človeka dokáže úplne paralyzovať. Bútorove postoje pôsobili veľmi osviežujúco, povzbudivo a zároveň triezvo. Toho je v dnešnej dobe alarmujúci nedostatok a zároveň tak veľká potreba.

 

autor: Viliam Ostatník, je interným doktorandom na Katedre politológie FiF UK

Teraz najčítanejšie