Denník N

Jablko

Nikto tu nie je, za všetkým som ja…

Spravím niekoľko krokov, vlastne chcem. Na nohách papuče. Na pocit mäkké, pohodlné, podľa mamy aj pekné. Krása. Je to niečo zvláštne, ťažko hmatateľné i definovateľné. Neviem si ich predstaviť, obyčajná domáca obuv, ktorá by nám mala dotvárať pohodlie domova.

Komfort, cítim teplo, sála smerom ku mne. Nie je to len pocit, som o tom presvedčená, musí byť niekde blízko mňa. Otáčam sa, zisťujem viac. Aha, tu je to, moje prsty, práve sa dotkli čohosi teplého. Rýchlo preč, hovorí mi čosi neznáme v mojom vnútri, je to akýsi pud sebazáchovy. Známy, ale občas poriadne otravný. Nechce mi dovoliť niektoré potrebné veci, akosi nechápe, že musím. Dotyk, opäť to skúšam. Horúčava, okamžite mi vlezie pod kožu priamo do prstov. Au, chce sa mi skríknuť, je to také rozpálené. Radiátor. Áno, musí to byť on, stojím kdesi pri ňom, možno o čosi ďalej.

To teplo, už viem, preto som ho cítila priamo na tele. Vlastne som to tušila, ale presvedčiť sa je istejšie. Kroky, ešte som nespravila ani jediný. Ale chcem, musím nadvihnúť nohy v pekných papučiach. Lomoz, ozve sa celým bytom. Nikto tu nie je, za všetkým som ja. Narazila som. Určite, zasa som do niečoho nabúrala. Keby tu bola matka, už počujem jej hlas. Výčitky. Ale by ich bolo. Nie je tu, našťastie, aj maličkosti robia deň. Pohyb, ešte v papučiach, veľmi ho nezvládam. Pravda, je to tak, som si vedomá.

Papuče, pohodlie na nohách, ktoré možno oželieť. Nemusím ho mať. Nečakám, na krásu neprihliadam. Nadvihnem jednu nohu, druhú. Som bosá, bez otravných a pekných papúč. Vymyslela ich matka, nohy vraj treba mať v teple. Nič také, ja nemusím, moje chodidlá práve pocítili chlad uvoľňujúci sa z podlahy. Aké príjemné. Neváham, cítim sa plná energie, posúvam sa vpred. Akási hrana, narazí mi do boku, evidujem odpor, ktorý kladie moje telo. Stôl, presne sem som sa chcela dostať. S nepríjemným vrzgotom odsúvam stoličku, zložím na ňu svoje telo. Prútený košík, musí tu byť, nechala ho tu matka, hovorila mi o ňom. Plný jabĺk z jesennej úrody od babičky. Mňam, tie mám najradšej, len tá šupka, potrebujem sa jej zbaviť.  Beriem do ruky nôž. Mimoriadne opatrne, je to ostrý predmet. Otáčam ním, kopírujem tvary jablka. Cítim jeho vôňu, postupne sa okolo mňa rozvíja, akoby ma chcela nalákať. Moje prsty, pomalými pohybmi pracujú s nožom a zbavujú tento chutný plod pevnej šupy. Darí sa mi, keď odrazu pocítim bolesť. Ostrú, pálivú. „Au,“ vyletí mi z pusy, dokonca sa mi chce povedať čosi oveľa horšie. Pomáham si prstom druhej ruky, zisťujem rozsah škôd. Konečne, mám to miesto, je vlhké. Priložím si ho k ústam, chutí to ako krv, porezala som sa. Váhavými krokmi sa presúvam do kúpeľne, chce to nejakú dezinfekciu. Nízka skrinka, otváram ju a snaživo sa v nej prehrabujem. Bezradnosť, neviem, nedokážem ju nájsť, bez pomoci tie fľaštičky nerozoznám. Plačem. Po lícach mi tečú slzy, za všetko môže tá prekliata biela palica.

Teraz najčítanejšie

Darina Matichová

Slová, krátke, dlhé, pekné, hlavne hravé, táto hra ma baví, inak som úplne obyčajná. Kontakt: blogerdm@gmail.com