Náboženská výchova v škole ma naučila najmä to, že chcem aby sa moje deti náboženstvo učili inak

V týchto dňoch slovenské internety valcuje fotka z učebnice rímskokatolíckeho náboženstva, ktorá antikoncepciu, umelé oplodnenie či interupcie nálepkuje ako „kultúru smrti“. Od emócií by som sa však rád presunul k meritu veci – a síce k otázke, či náboženská výchova v takej forme ako ju na Slovensku poznáme dnes patrí do škôl.

Ako dnes vyzerá náboženská výchova?

Najskôr si však trochu zaspomínam. Prvé štyri roky svojej povinnej školskej dochádzky som strávil na rímskokatolíckej cirkevnej škole v menšom okresnom meste, kde sa vyučovanie každé ráno začínalo krátkym duchovným zamyslením v školskom rozhlase a spoločnou modlitbou. Pokiaľ ma pamäť neklame, náboženstvo nás učili najmä rehoľné sestričky a miestny staručký farár. Možnosť chodiť na etiku v tomto prostredí prirodzene neexistovala.

Pamätám sa, že vyučovanie náboženstva v tomto období malo svoj poriadok a systém – učili sme sa biblické príbehy, kreslili obrázky a spievali pesničky. Z temnejších spomienok sa mi v hlave vynára najmä vtedajší nástup Pokémonov. Všetci sme ich sledovali v telke a zbierali nálepky zo žuvačiek, no v zamysleniach v školskom rozhlase aj na hodinách náboženstva jasne zaznievalo, že „pokémoni majú mená démonov“ a sledovať ich je nebezpečné. Vo svojich približne 7-8 rokoch som sa tak prvýkrát dostal do konfliktu so svojimi náboženskými autoritami, keďže som Pokémonov a príbeh Asha Ketchuma z mesta Pallet veselo sledoval ďalej a hneval som sa na ich slová. 😂

O niečo neskôr sa v podstate to isté zopakovalo, keď v slovenčine vyšli prvé diely Harryho Pottera. Svoje si, žiaľ, svojho času dokonca zlízol aj Pán prsteňov, kým sa aj v cirkevných kruhoch na Slovensku nerozšírilo povedomie, že Tolkien bol hlboko veriaci kresťan. Z vyučovania náboženstva na základnej škole si tak ale odnášam aj túto neblahú skúsenosť, ktorú by iste niektorí mohli pokojne označiť termínom „tmárstvo“.

Keď som potom nastúpil na 8-ročný štátny gympel, veci sa radikálne zmenili. Trieda sa rozdelila na nábožkárov a etikárov, pričom náboženstvo nás každý rok učil niekto iný. Boli to v podstate tri skupiny ľudí: mladí kapláni, ktorí to mali na saláme, františkáni a potom rôznorodé stratené existencie, ktorých mená ani tváre si už nepamätám. Jedno ale mali všetci spoločné: nemalo to hlavu ani pätu. Aby som však bol spravodlivý, podľa rozprávania mojich spolužiakov na tom etika nebola o nič lepšie. Boli to predmety hľadajúce zmysel svojej existencie.

Mohlo by to fungovať inak?

Na základe mojej osobnej skúsenosti i teoretického presvedčenia si myslím, že konfesionálne náboženstvo prirodzene nepatrí do škôl, ale oveľa viac zapadá na fary a do rodín. Väčšinu toho, čo som sa ako tínedžer o Bohu, viere a kresťanstve naučil, nemám zo školy a štátom zaplatených učebníc, ale zo stretnutí a akcií, kam som chodil z vedomého a dobrovoľného rozhodnutia. Myslím si, že takýto model by bol v konečnom dôsledku oveľa vhodnejší aj pre samotné cirkvi – a bolo by fajn, ak by o tom aspoň pripustili diskusiu. Osobne ho určite budem preferovať aj pri výchove vlastných detí a odporúčam ho aj vo svojom okolí.

Vonkoncom to neznamená, že by som chcel konfesionálne náboženstvo na školách zakázať! Ak si ho rodičia detí prajú, malo by im byť vyhovené. Nesúhlasím však s jeho „povinnou voliteľnosťou“ a pri všetkej úcte si aj na základe svojich osobných skúseností nemyslím, že by teologické, filozofické či pedagogické fakulty na Slovensku dokázali vyprodukovať dostatok kriticky premýšľajúcich a diskutujúcich katechétov a katechétiek.

Zároveň sa mi nepáči, že učebnice náboženstva majoritných cirkví by mali byť financované z kapitoly štátneho rozpočtu. Áno, nie je to žiadna horibilná suma, no je to rozhodne ďalšia z oblastí, v ktorej sa z peňazí daňových poplatníkov financujú záujmy cirkví, do ktorých štát nemôže nijako zasahovať.

To, čo mi však naopak chýba v školách je predmet, kde by sa deti mohli pokiaľ možno nestranne dozvedieť fakty o všetkých veľkých svetových náboženstvách a filozofických smeroch. Takýto predmet by bol podľa mňa veľmi užitočný.

Vatikánske zmluvy, žiaľ, asi politickú zmenu tak ľahko neumožnia, no podľa mňa by bola vítaná a pre budúcnosť kresťanstva prospešná.